O Islamskom štáte sa hovorí, že je stredoveký, v skutočnosti je však veľmi moderný – je to údesný prejav masovej frustrácie z globalizovaného západného modelu, ktorý sľubuje slobodu a blahobyt pre všetkých, no nie je schopný tento sľub splniť.
Foto: Photograph: Stringer / Reuters
V posledných mesiacoch sme zaznamenali výbuchy násilia na celom svete: vojenský konflikt na Ukrajine a Blízkom Východe; samovražedné atentáty v Sin-Ťiangu, Nigérii a Turecku, povstania od Jemenu po Thajsko, masakry v Paríži, Tunisku a na juhu Spojených štátov. Budúci historici možno tento neokoordinovaný chaos identifikujú ako začiatok tretej – a súčasne najdlhšej a najzvláštnejšej – svetovej vojny. Fakt je, že v súčasnosti sa prejavujú väčšie a komplikovanejšie sily ako v prvých dvoch vojnách, presahujúce našu schopnosť pochopiť, nehovoriac už schopnosti usmerniť ich tak, aby prinášali prospech.
Stráca sa konsenzus obdobia prvých rokov po skončení studenej vojny, keď sa očakávalo, že buržoázna demokracia vyrieši tajomstvo dejín a globálna kapitalistická ekonomika mala byť predzvesťou blahobytu a mieru na celom svete. Na obzore sa zatiaľ neobjavila žiadna plauzibilná alternatíva súčasnej politickej a ekonomickej organizácie sveta. A svet, uprednostňujúci sebecké záujmy jednotlivcov, sa čoraz viac prikláňa k maniakálnemu kmeňovému systému.
Zatiaľ od Charlestonu po centrálnu Indiu plamene vzbury vybuchujú s čoraz väčšou intenzitou, irackí a sýrski povstalci monopolizujú našu pozornosť bleskovými vojenskými víťazstvami, exhibicionistickou krutosťou (predovšetkým voči ženám a menšinám) a najmä tým, že vedia zvábiť mladých ľudí z európskych a amerických miest. Globalizácia sveta podkopala staré autority v sociálnych demokraciách Európy, ale aj v despotických arabských krajinách, a vyniesla do popredia medzinárodnej scény celý rad nepredvídateľných nových hráčov od čínskych iredentistov a kyberhakerov po Syrizu a Boko Haram. No razantný úspech, ktorý Islamský štát (zvaný aj Isis) minulý rok zaznamenal v Mosule, a to, že sa doteraz nepodarilo zastaviť jeho vzostup ani obmedziť jeho vplyv, je najjasnejším signálom všeobecného zmätku, najmä politických elít, ktoré konajú, akoby nevedeli, čo robia a čo tým spôsobujú.
Foto: Foto: Newsha Tavakolian / Magnum Photos.
Isis a jeho schopnosť obsadiť a udržať územie veľkosti Anglicka, inšpirovať fanatických napodobňovačov v Pakistane, pásme Gazy, Afganistane, Nigérii, Líbyi a Egypte a naverbovať tisícky prívržencov, predstavuje kvantový skok v porovnaní so všetkými ostatnými štátom podporovanými súčasnými kultmi násilia a autoritárstva. A my sa zatiaľ márne snažíme vyrovnať s kognitívnou výzvou, ako tento úkaz definovať.
Pre Obamu je to „jednoducho a jasne teroristická organizácia“, ktorú „zlomíme a časom zničíme“. Britskí politici nepoučiteľní skúsenosťami z minulosti rovnako ako veľakrát doteraz dúfajú, že na domorodcov zapôsobia demonštráciou sily a chystajú sa bombardovať Levantu a Mezopotámiu. Britská senzáciechtivá tlač sa bez zábran pripája k tomuto „ušľachtilému klamstvu“: že domobrana z Blízkeho Východu, ktorá slávi úspechy vďaka neschopnosti miestnych protivníkov predstavuje „existenčnú hrozbu“ pre ostrovnú pevnosť, ktorá sa vedela ubrániť pred Napoleonom a Hitlerom. Po 11. septembri 2001 sa vynorilo množstvo odborníkov na islam a tí teraz ešte horúčkovitejšie predávajú svoj tovar za výdatnej podpory teoretikov stretu civilizácií a ďalších intelektuálnych robotov studenej vojny, naprogramovaných na binárne myslenie (my proti vám, slobodný svet proti neslobodnému, Islam proti Západu), ktorých slovná zásoba neprekračuje výrazivo typu „ideológia“, „hrozba“ a „generačný konflikt“. V záplave pseudovysvetlení – islamizmus, islamský extrémizmus, islamský fundamentalizmus, islamská teológia, islamská iracionalita – sa islam čoraz viac stáva pojmom zbaveným obsahu a normalizujúcim nenávisť a predsudky voči viac ako jeden a pol miliarde ľudí. Tony Blair so svojou neutúchajúcou bojachtivosťou na jednej strane a britská vláda na strane druhej sa hašteria s BBC o tom, ako sa Isis vlastne volá.
Vo všeobecnej perspektíve môžeme Isis vnímať ako plod katastrofálnej vojny: angloamerickej okupácie Iraku. Toto systematické nivočenie – vraždy a odsuny miliónov, ktoré nasledovali po desaťročí krutých sankcií a embarga – mu bezpochyby pripravilo úrodnú pôdu. Rozpustenie irackej armády, debaasifikácia a anglo-americké požehnanie šiítskemu šovinizmu viedli k tomu, že v Mezopotámii vznikla pobočka al-Kájdy, predchodkyňa Isisu. A minulý rok zrod Isisu vyvolala súhra mnohých miestnych okolností: pomstychtivo naladení suniti; reorganizovaní baasisti v Iraku; závislosť Západu na despotických spojencoch (al-Sisi, al-Maliki) a nekoordinovaný prístup k Sýrii; Assadovo cynické manévrovanie; nafúkaná novoosmanská politika Turecka, ktorého ľahkomyseľnosť predčilo len počínanie Saudskej Arábie a krajín Perzského zálivu.
Svoju úlohu tu zohral aj nezdar Arabskej jari. Z jej kolísky, Tuniska, pochádza najväčší kontingent zahraničných džihádistov v Iraku a Sýrii. Odhaduje sa, že okolo 17 000 ľudí, poväčšine mladých mužov z 90 krajín, ponúklo v týchto dvoch krajinách svoje služby Isisu. Pridali sa k nim aj desiatky britských žien a to aj napriek tomu, že bojovníci Isisu zotročujú a znásilňujú aj desaťročné dievčatká – hoci podľa ich nariadení sa moslimky majú vydávať vo veku od deväť po sedemnásť rokov a žiť v absolútnej izolácii. „Na to, aby ste sa priblížili k všemohúcemu Bohu,“ hlása Andre Poulin, kanadský povstalec, vo videoklipe, ktorým Isis verbuje na Internete, „stačí obetovať kúštiček pozemského života.“
Dá sa pochopiť, že v ľudnatých krajinách ako Pakistan či Indonézia sa vždy nájde značné množstvo ľudí, ktorých láka dobre platené mučeníctvo. Ako si však vysvetliť príťažlivosť kalifátu pre tisícky obyvateľov relatívne zámožných a stabilných krajín ako napríklad stredoškoláčky z Londýna, ktoré tento rok na jar odišli do Sýrie?
Demagógovia najrozličnejšieho kalibru čerpajú z tohto bublajúceho kotla cynizmu a nespokojnosti.
Možnože sa podarí zlomiť a zničiť Isis ako vojenský úkaz. Je možné aj to, že sa bude šíriť ďalej, potom začne upadať a neskôr sa zas postaví na nohy (rovnako ako al-Kájda, ktorú v posledných rokoch zlomili a zničili už niekoľkokrát). Vlády môžu nasadiť celú mocnú štátnu mašinériu na konfiškovanie pasov, odstraňovanie webových stránok, ba aj na indoktrináciu „britskými hodnotami“ v školách. Nezastavia tým však trend intelektuálneho a morálneho separatizmu, ktorý podľa všetkého zachvátil celý svet.
Z tohto trendu neťaží len Isis; demagógovia najrozličnejšieho kalibru čerpajú z tohto bublajúceho kotla cynizmu a nespokojnosti. Jeho rastúci úspech a vplyv by nás mal prinajmenšom viesť k prehodnoteniu základných predpokladov o poriadku a kontinuite od čias politických a vedeckých revolúcií 19. storočia – viery, že ľudský blahobyt, ktorý zatiaľ dosiahla len šťastná menšina, jedného dňa čaká aj rastúcu väčšinu tých, ktorí po ňom túžia. Musíme si položiť otázku, či milióny mladých ľudí na celom svete, ktorí znova objavujú svoje dedičstvo, majú šancu dosiahnuť prísľub slobody a blahobytu. Alebo či sú odsúdení na to, že sa ako mnohí ich predchodcovia budú zmietať medzi pocitom nedostatočnosti a túžbou po pomste?
Všetci ruskí spisovatelia rozoberali zvláštnu psychológiu zbytočného človeka v polozápadnej spoločnosti.
Keď sa Dostojevskij roku 1862 vracal z Európy do Ruska, začal sa podrobnejšie zaoberať veľmi moderným pocitom bezmocnosti, ktorý dnes prejavujú mizogýni na Twitteri tak ako dôverčivé obete Isisu. Všetci ruskí spisovatelia počnúc Puškinom rozoberali zvláštnu psychológiu „zbytočného“ človeka v polozápadnej spoločnosti: človeka, ktorému výchova vnukla pocit, že si môže robiť nádeje a nároky, no obmedzené prostriedky ho hodili napospas slabosti, menejcennosti a závisti. Rusko, ktoré sa snažilo dohnať Západ, dalo svetu veľa takýchto duchovne neukotvených mladých mužov. Vyznačovali sa kvázi-byronovským ponímaním slobody, podšitým nemeckým idealizmom, nemali však priaznivé podmienky na to, aby svoje predstavy realizovali.
Hrdina Turgenevovho románu Rudin zúfalo túži oddať sa niečomu „naplno, žiadostivo, absolútne“, no nakoniec ho skosí smrť na parížskych barikádach roku 1848 po tom, ako sa obetoval pre myšlienku, ktorej naplno neveril. Nikto však nevidel tak jasne ako Dostojevskij, že keď sa jednotlivec, ktorého výchova viedla k viere v ušľachtilý ideál osobnej slobody a suverenity, ocitne zoči-voči realite, ktorá túto vieru surovo znehodnotí, môže z ochromujúcej rozpoltenosti skĺznuť do bezdôvodnej vraždy a paranoidnej vzbury.
Dostojevskij získal tento vhľad do osudnej priepasti medzi teóriou a praxou liberálneho individualizmu na cestách po Západnej Európe – kolíske najväčších sociálnych politických a ekonomických transformácií v dejinách ľudstva, ktorá dala ľudstvu ideál individuálnej slobody. V polovici 19. storočia sa Británia stala paradigmou moderného štátu a spoločnosti, krajinou nezastaviteľne sa blížiacou k ideálu priemyselnej prosperity a obchodnej expanzie. Keď Dostojevskij roku 1862 navštívil Londýn, veľmi rýchlo pochopil, že je svedkom udalostí s historickým významom pre celý svet. „Uvedomíte si tu kolosálnu myšlienku,“ napísal po zhliadnutí Medzinárodnej výstavy, ukážke všedobýjajúcej materiálnej kultúry: „uvedomíte si, že nepoddať sa, nekapitulovať pred týmto dojmom, nepokloniť sa pred ním a nezbozšťovať Baala, čiže neprijať materiálny svet ako svoj ideál, by si vyžadovalo obrovské a nekonečné duchovné popieranie a odhodlanie.“
Podľa Dostojevského však cena, ktorú musíme zaplatiť za takúto nádheru a veľkoleposť, je spoločnosť, kde zúri vojna všetkých proti všetkým a kde väčšina je odsúdená na porážku. V Paríži sarkasticky poznamenal, že liberté existuje len pre milionárov. A pokiaľ ide o fraternité, je to len ďalšia mystifikácia spoločnosti, hnanej „individualistickým pudom do sebaizolácie“ a túžbou po súkromnou majetku.
Dostojevskij ponúkol diagnózu nového projektu emancipácie človeka cez ohromenie a zatrpknutosť tých, čo oneskorene vstupujú do moderného sveta a dúfajú, že jeho zjavne úspešné myšlienky a metódy využijú v svoj prospech. Títo naivní oneskorenci sa ocitli pred obrovskou priepasťou medzi ušľachtilými cieľmi individuálneho oslobodenia a nedostatkom prostriedkov v barbarskom spoločenskom zriadení. Úradník jeho Zápiskov z podzemia sa hnusí sám sebe a je si bolestne vedomý toho, že nemá slobodu morálnej voľby vo svete, ktorý sa čoraz viac podriaďuje inštrumentálnemu rozumu. Oddáva sa bezmocným snom o pomste nad tými, čo sú mu spoločensky nadradení. A Raskoľnikov, vykoľajený bývalý študent práv zo Zločinu a trestu, je psychopat inštrumentálnej racionality, schopný logicky si zdôvodniť všetko, po čom túži. Keď zabije starenu, nachádza filozofické potvrdenie v najslávnejšom nacionalistovi a imperialistovi svojej éry, Napoleonovi, „skutočnom majstrovi, ktorému bolo všetko dovolené.“
Je paradoxom moderných dejín, že hľadanie nového mravného spoločenstva neustále nadobúda nepredvídané a ničivé podoby.
Zdalo by sa, že srdcervúce drámy politických a ekonomických oneskorencov sú veľmi vzdialené liberálnodemokratickej Británii. Táto krajina ako jeden z prvých a rozhodujúcich výhercov v lotérii moderných dejín zaručila mnohým svojim občanom obdivuhodný stupeň bezpečnosti, stability a dôstojnosti. Provinčná predstava moderných dejín, zredukovaná na konflikt medzi otvorenou spoločnosťou a jej nepriateľmi (liberálna demokracia proti nacizmu, komunizmu a islamu) celkom dobre funguje v rámci nenarušených hraníc Británie (a Spojených štátov). Dalo by sa tvrdiť, že britské novátorstvo a celosvetový akčný rádius šíria svetlo rozumu aj do tých najvzdialenejších kútov zemegule. Británia stvorila moderný svet v tom zmysle, že sily, ktoré pomohla priviesť na svet – technológia, ekonomická organizácia a veda – sa zliali do víru, v ktorom sa naďalej krútia milióny životov.
No práve preto sa na britské úspechy nemožno pozerať bez toho, aby sme si uvedomili aj ich nejednoznačný dopad na iné krajiny. Ak budeme zvaľovať vinu na islamskú teológiu, či sústreďovať sa na odpudivé vyhlásenia Isisu, možno sa nám bude ľahšie oddávať nadšeniu z vlastnej mravnosti alebo sa upevňovať v presvedčení o vlastnej nadradenosti: my, liberálni, demokraticky a racionálne zmýšľajúci ľudia predsa nie sme takí, ako títo divosi. Tento silácky postoj však nezakryje skutočnosť, že dejiny Británie súznejú so svetom, ktorý vytvorila, a jeho súčasťou sú aj údajní nepriatelia v Európe i mimo nej. Bez ohľadu na to, čo hlásajú „ostrovné dejiny“, hodnotový systém a inštitúcie, ktorých bola Británia iniciátorom – svetové trhové hospodárstvo, národný štát, utilitárna racionalita – viedli najprv k dlhému zrodu Európy a potom rozbúrili staré svety v Ázii a Afrike.
Opakujúce sa krízy vysvetľujú, ako je možné, že celý rad osobností – od Blakea po Gandhího, od Simone Weilovej po Yukia Mishimu – pozoruhodne podobne reagovali na nástup priemyselnej a komerčnej spoločnosti, na bezprecedentný úkaz, že všetky istoty sa začínajú vyparovať od Európy cez Áziu až po Afriku.
„Kde niet bohov, vládnu prízraky,“ napísal Schiller. Vyjadril tak svoj nesúhlas s tým, že „cit pre sakrálno“ atrofuje do nacionalizmu a politickej moci. Strach z morálneho a duchovného oslabenia a sociálneho chaosu sa často vynára aj v britskej literatúre 19. storočia. „Bohatí zbohatli a chudobní schudobneli; a loďka štátu sa zmieta medzi Scyllou a Charybdou anarchie a despotizmu,“ napísal Shelley roku 1821. Vinu za nerovnosť a neporiadok pripisoval „neskrotnému uplatňovaniu vypočítavosti“. Coleridge odsúdil „opovrhnutiahodnú demokratickú oligarchiu povrchných ekonómov“ a pýtal sa: „Je rastúci počet bohatých jednotlivcov tým, čo máme chápať pod bohatstvom národa?“ Dickens sa podrobne zaoberal zúfalou Carlyleovou analýzou hotovostných platieb ako „jediného vzťahu“ medzi ľuďmi. A D.H. Lawrence úspešne pranieroval „prízemné usmerňovanie celej ľudskej energie do súťaže, zameranej výlučne na získavanie“. Znalosť britskej debaty inšpirovala aj Marxa a jeho víziu proletariátu hnaného nerovnosťou a ponižovaním priemyselného kapitalizmu k revolučnému vykúpeniu ľudskej existencie.
Skutočné revolúcie a vzbury sa však odohrali mimo Británie, kde liberálny individualizmus, výplod usadenej spoločnosti s ustálenými sociálnymi štruktúrami nepriniesol odpoveď na utrpenie vykorenených más, živoriacich v príšerných mestských podmienkach. Jeho zlyhanie najprv motivovalo kultúrnych nacionalistov, socialistov, anarchistov a revolucionárov po celej Európe a neskôr položilo základy pre mnohé protikoloniálne hnutia v Ázii a Afrike. Je paradoxom moderných dejín, ktorý sa dodnes prejavuje v revolúciách a vzburách, že hľadanie nového mravného spoločenstva neustále nadobúda nepredvídané a ničivé podoby. Ale boli to práve vykoľajenia a traumy spôsobené industrializáciou a urbanizáciou, ktoré dokonca aj v osvietenej Západnej Európe urýchlili vzostup ideológií rasy a krvi.
Militantný islamský bojovník filmuje vojenskú prehliadku v severnej Sýrii na oslavu vyhlásenia islamského kalifátu. Foto: Reuters
„Cesta modernej kultúry,“ povzdychol si kedysi rakúsky autor Franz Grillparzer, „vedie od ľudskosti cez národnosť k beštialite“. Zomrel priskoro (1872) na to, aby zažil ďalší míľnik na ceste k barbarstvu: moderný európsky imperializmus, ktorého humanitárne rečičky boli „vnútorne vyprázdnené“, rovnako ako jeden z jeho predstaviteľov – Conradov Kurtz.
V Ázii typické prejavy narušenia priemyselného a komerčného systému, ktorý presahuje politické hranice, ničí ekonomickú sebestačnosť a z jednotlivcov robí otrokov neosobných síl, sprevádzala rasistická forma imperializmu. K prvým obetiam a protivníkom tejto ultraagresívnej modernosti patrili miestne elity, ktorých odboj vychádzal z oddanosti tradičným hodnotám a zo snov o obnovení strateného zlatého veku – tieto tendencie sa prejavili napríklad v Boxerskom povstaní v Číne, ako aj v prvých prejavoch džihádu proti britskej nadvláde v Indii.
Predmoderní politickí vodcovia, ktorých už dávno nahradili muži a ženy so západným vzdelaním, citujúci Johna Stuarta Milla a dožadujúci sa práv jednotlivcov, už dnes nemajú šancu, aj keby svoju teológiu odeli do akéhokoľvek „islamského hávu“. V dnešných časoch sa vracajú ako paródia – rovnako smiešne pôsobí samozvaný kalif s Rolexom či premiér, hlásajúci hinduistické obrodenie v obleku šitom na mieru za 15 000 dolárov v londýnskej Saville Row. Šírenie gramotnosti, zlepšené komunikačné prostriedky, rast obyvateľstva a urbanizácia pretvorili aj tie najvzdialenejšie kúty Ázie a Afriky. Túžba po osobnostnom raste pomocou materiálnych úspechov je prevládajúcou črtou duchovných ideálov tradičných náboženstiev a kultúr, ktoré sa zachovali dodnes.
Isis sa zúfalo snaží prísť s novou verziou dávneho ideologického antagonizmu medzi imperialistickým moderným Západom a jeho tradicionalistickými nepriateľmi. Článok v poslednom čísle ich časopisu Dabiq súhlasne cituje Georgea W. Busha o večnom spore „my kontra oni“, a tvrdí, že v posvätnej vojne neexistuje „sivá zóna“. V túžbe po intelektuálnej a politickej prestíži týchto džihádistov-samoukov utvrdzujú samozvaní obrancovia Západu, napríklad taký Michael Gove, jeden z čelných britských neokonzervatívcov amerického razenia. Keď sa 17. júla objavili správy tom, že Británia tajne bombardovala Sýriu, Gove vyhlásil, že „potreba udržať silné a trvalé západné spojenectvo proti islamskému fundamentalizmu je dôležitejšia než všetko ostatné“.
Neotesané armády ideológov sa vo svojich slovných potýčkach vzájomne posilňujú vo vlastnom sebavnímaní a dodávajú si vierohodnosť, po ktorej túžia. No ich chválenkárske protiklady sa zosypú, keď si uvedomíme, že akútna a neustále marená túžba po zbližovaní a pripodobňovaní v dnešných časoch plodí viac násilia ako náboženské, kultúrne a teologické rozdiely.
Nástup globálnej ekonomiky v 19. storočí a moc, ktorú vďaka nej získalo malé ostrovné kráľovstvo, vyvolali výbuch mimetickej túžby od Západnej Európy po Japonsko. Odvtedy pocit bezmocnosti a kompenzačná kultúrna hrdosť chudobných a marginalizovaných často ženie k tomu, že útočia na tých, ktorých pokladajú za silnejších ako sú oni sami, zatiaľ čo si tajne robia zálusk na výhody, ktoré tí druhí užívajú. Ponížená zúrivosť a utajovaná závisť sú rovnako charakteristické pre dnešných moslimských povstalcov a hinduistických fanatikov, ako boli pre militaristických Japoncov, odvolávajúcich sa na svoju jedinečnú duchovnú podstatu. Ezoterický Hadís z 13. storočia[1] istotne nie je hnacím motorom túžby Isisu osvojiť si moderné západné technológie vojny, revolúcie a propagandy a rozhodne ním nie je ani medializované a údesné použitie násilia, ktorého prejavom je napríklad vražedné fičúrstvo „džihádistu Johna“.
Neprekvapuje, že najväčšia horda zahraničných bojovníkov v Iraku a Sýrii pochádza z Tuniska, arabskej krajiny, najviac ovplyvnenej západnou kultúrou. Masový prístup k vzdelaniu, ekonomická kríza a krutá vláda už roky pripravujú úrodnú pôdu pre kult autoritárstva a násilia. Bezmocnosť a núdzu v súčasnosti ešte vyostruje to, že vďaka digitálnym médiám môžeme neustále porovnávať svoj život so životmi tých šťastnejších (predovšetkým so ženami, ktoré našli profesionálne uplatnenie vo verejnom živote, čím privádzajú do zúrivosti paranoidných mužov na celom svete). Koeficient frustrácie je obvykle najvyšší v krajinách, kde žijú veľké množstvá vzdelaných mladých ľudí, ktorí na svojej ceste za modernosťou prešli šokom a vykorenením bez toho, aby sa im splnil sen o tom, že budú slobodne rozhodovať o svojej budúcnosti. A rozpor medzi prepiatym snom a obmedzenými prostriedkami, na ktorý upozornil už Dostojevskij, sa pre mnohých stáva neznesiteľným.
Z tohto hrozivého bludného kruhu bombardovania a odsekávania hláv sa však nečrtá však žiadne politické východisko.
Vytráca sa sakrálno – tradičný základ náboženstiev, ktorého súčasťou je pokora a sebaovládanie – hoci sú kostoly, mešity či iné svätostánky plné. Prízraky moci získavajú neobmedzenú vládu tam, kde niet bohov. Ich víťazstvo ruší platnosť osi stredovek – modernita, na ktorej sa džihádisti naďalej automaticky profilujú instagramovými fotkami v halloweenových kostýmoch. Predmoderné duchovné a metafyzické tradície utrpeli natoľko zdrvujúcu porážku, že si už sotva vieme predstaviť, že ich ešte budeme môcť vzkriesiť, nehovoriac o tom, že by sme sa ešte mohli vrátiť k neinštrumentálnemu pohľadu na ľudský život (či dať do poriadku spľundrovanú prírodu). Z tohto hrozivého bludného kruhu bombardovania a odsekávania hláv sa však nečrtá však žiadne politické východisko.
V 20. storočí, ako kedysi vyhlásila Rosa Luxemburgová, mali ľudia na výber medzi socializmom a barbarstvom. Nemecká mysliteľka sa takto vyjadrila po tom, ako prvá svetová vojna priniesla katastrofálne rozuzlenie historickej drámy 19. storočia – revolúcie, nacionalizmu, tvorby štátov, ekonomickej expanzie, pretekov v zbrojení a rastu imperiálneho bohatstva. Po storočí, ktoré odvtedy uplynulo, už voľba nie je taká jednoznačná.
Imitačné formy imperializmu v Japonsku a Nemecku, dvoch roztrpčených krajinách, ktoré sa oneskorene modernizovali v tieni Británie, rozohrali v katastrofálnej miere konflikt, ktorý je integrálnou súčasťou kapitalistického systému. No socialistické štáty, čo hlásali, že vybudujú humánnu spoločnosť na základe spolupráce a nie konkurencie, mali svoju vlastnú grotesknú podobu, stelesnenú Stalinom a Maom a celou plejádou koloniálnych režimov, ktoré sa snažili získať morálnu prevahu nad svojimi západnými pánmi snahou o nastolenie rovnosti a blahobytu. Od roku 1989 energia postkoloniálneho idealizmu ako ekonomickej a morálnej alternatívy vyprchala spolu so socializmom. Nehatená globalizácia kapitálu anektovala čoraz väčšie časti sveta a podriadila ich rovnakému diktátu túžby a konzumu. Demokratické a ašpiračné revolúcie, ktorých svedkom bol de Tocqueville začiatkom 19. storočia, sa rozšírili po celom svete a vyvolali túžbu po bohatstve, statuse a moci aj v tých najnepriaznivejších podmienkach. Rovnosť možností, v ktorých odmenou za talent, vzdelanie a ťažkú prácu je mobilita jednotlivcov, prestala byť po roku 1989 čisto americkou ilúziou. Šíri sa napriek tomu, že čoraz viac rastie aj systémová nerovnosť. V neoliberálnom sne o individualizme sa z každého človeka mal stať podnikateľ, schopný kedykoľvek sa preškoliť a predávať sa v novom balení a neustále reagovať na najnovšie technologické revolúcie dynamicky sa rozvíjajúcej ekonomiky. Kapitál sa však v hľadaní zisku ustavične prelieva cez hranice štátov a pri tom s pohŕdaním zametá na smetisko dejín návyky a normy, prekonané novou technológiou; porážka a poníženie sa stali bežnou skúsenosťou tých, čo sa zo všetkých síl snažia speňažiť vlastnú individuálnu identitu.
Dnes si už značná časť prekariátu uvedomuje, že férové podmienky pre všetkých neexistujú. V posledných rokoch množstvo zbytočných mladých ľudí, odsúdených trčať v čakárni moderného sveta, v špine a beznádeji zväčšenej verzie Calais, rastie geometrickým radom, predovšetkým v Ázii a Afrike, krajinách s veľkým počtom mladých ľudí. Formálne alebo neformálne odtrhnutie – zjednodušene povedané, šanca väčšej kontroly nad vlastným životom – sa javí čoraz príťažlivejšie od Škótska po Hong Kong, a pritom presahuje separatistické elity s niekoľkými občianstvami a bankovými účtami v daňových rajoch. Čoraz viac ľudí si uvedomuje priepasť medzi ľahkomyseľnými prísľubmi individuálnej slobody a suverenity a neschopnosti svojich politických a ekonomických inštitúcií zabezpečiť ich.
Dokonca aj v Spojených štátoch – národnom štáte, výslovne založenom na tomto prísľube – hnev a dezilúzia kypí naprieč všetkými triednymi a rasovými rozdielmi. A aj relatívne zabezpečení belosi sa už cítia ako obete, ako ukazuje popularita kandidatúry Donalda Trumpa. Nepríjemné prekvapenie, že z Atticusa Fincha[2], sa vykľul zástanca segregácie, len zvýraznilo šok z udalostí vo Fergusone či Baltimore. Po desaťročiach neúnavnej a dnes už zrejme nepreklenuteľnej nerovnosti vyšlo najavo aj dlhodobé systémové používanie násilia voči Afroameričanom, spochybňujúce niektoré z hlavných národných mýtov a základov viery. Ukázalo sa, že v demokracii, ktorú založili bohatí otrokári a koloniálni osadníci a obsahovo vyprázdnili plutokrati, žije množstvo ľudí, čo nikdy nezažili rovnosť podmienok. Vyvolalo to otázky, pretínajúce desaťročia liberálneho okolkovania na tému brutálneho politického systému, ktorý si kladie za cieľ uľahčiť prístup k súkromnému zisku: „Podarí sa nám vytvoriť demokraciu, ktorá nebude založená na ľudožrútstve?“ pýta sa Ta-Nehisi Coates vo svojej novej, zžieravej knihe, Between the World and Me (Medzi svetom a mnou).
No napriek týmto zjavným morálnym nedostatkom sa zdá, že kapitalizmus neprestáva byť politicky nezraniteľný. Bežná a účinná reakcia vládnucich elít na Západe na stratu legitimity a zrozumiteľného politického príbehu je rozdúchavanie strachu z menšín a prisťahovalcov – zákerná kampaň, ktorá len vyostruje nepriateľské postoje. Zazobaní požívatelia výhod nemorálneho systému okrem toho radi ukazujú prstom na tých, čo si dovolia postaviť sa na odpor, ako ukázal prípad Grécka. Čínski, ruskí, tureckí a indickí lídri tiež úspešne prispôsobujú svoje štátotvorné ideológie novým podmienkam a majú ešte menej dôvodov vzoprieť sa globálnemu ekonomickému systému, vďaka ktorému zbohatli oni sami, ich prisluhovači i spojenci.
Si Ťin-pching, Modi, Putin a Erdogan rozvíjajú tradíciu európskych a japonských demagógov, ktorí na krízy kapitalizmu reagovali tým, že vyzývali k jednote zoči-voči hrozbám zvnútra a zvonku. Imperializmus – na európsky či americký spôsob – pre nich zatiaľ nepredstavuje reálne riešenie; miesto toho riskujú tým, že v pohraničí rozpútavajú hurášovinizmus a militarizmus ako ventil pre napätie doma. Oprášili a vynovili aj tradičný nacionalizmus a prispôsobili ho rastúcim množstvám vykorenených občanov vo svojich krajinách, túžiacim začleniť sa do nejakého spoločenstva a vlastniť materiálne statky. Na tento účel si pochopiteľne vytvárajú hybridné sebalegitimačné príbehy: zmes Maa s Konfúciom, posvätné kravy v kombinácii s technologicky vyspelými mestami, neoliberalizmus zmiešaný s islamom, putinizmus s pravoslávnou cirkvou.
Isis sľubuje premeniť úzkosť a frustráciu súkromného života na globálne násilie.
Ani Isis neponúka jasnú a vyhranenú vieru, ale postmodernú koláž. Hnutie, zrodené na troskách dvoch národných štátov, ktoré rozložilo sektárske násilie, predáva sen o mravne nepoškvrnenom a nadnárodnom kalifáte. V skutočnosti je však Isis tým najprešibanejším obchodníkom v prekvitajúcej medzinárodnej ekonomike roztrpčenosti: najnápaditejším zo všetkých tých, čo izolovaným a ustráchaným jednotlivcom ponúkajú istotu kolektívnej identity. Spolu s ostatnými obchodníkmi s rasovou, národnostnou a náboženskou nadradenosťou Isis sľubuje premeniť úzkosť a frustráciu súkromného života na globálne násilie. No na rozdiel od svojich konkurentov Isis tento pocit bezmocnosti mobilizuje a usmerňuje ho proti statusu quo.
Isis sa vysmieva imperatívu podnikateľskej éry a získava si priaznivcov pomocou sadistických videoklipov, ktoré zverejňuje v sociálnych médiách. Súčasne zavádza prísne byrokratický režim s kanalizáciou a vyberaním daní. Niektorí jeho príslušníci vychvaľujú duchovnú ušľachtilosť Proroka a raných kalifov. Iní sa cez masové znásilňovanie, dokonale schoreografované vraždy a racionálne sebaospravedlňovanie hlásia k primárnemu nihilizmu, tejto typicky modernej a zákerne všadeprítomnej doktríne, ktorá dnešným Raskoľnikovom nedovoľuje uprieť si čokoľvek a umožňuje im ospravedlniť všetko.
Chameleónske správanie Isisu nie je ničím zvláštnym vo svete, kde sa z „liberálov“ kedykoľvek môžu vykľuť vojnoví štváči a „konzervatívci“ zavádzajú revolučné voľnotrhové „reformy“. A technokrati, ktorí redukujú zamestnanosť a sociálne dávky a privádzajú na mizinu celé spoločnosti a generácie, by chceli bombardovať lode s utečencami a zabezpečiť si nevídané právomoci zatvárať a špehovať ľudí.
Môžeme sa, samozrejme, ďalej oháňať racionalitou liberálnej demokracie v porovnaní s „iracionálnym Islamom“ a súčasne viesť nekonečné vojny za hranicami a útočiť na občianske slobody doma. No takáto koncepcia liberalizmu a demokracie v konečnom dôsledku odhalí neschopnosť rozumným spôsobom reprezentovať občanov. V jej svetle sa zas stane aktuálnou otázka intelektuálnej a mravnej legitimity, ktorú si položil T. S. Eliot v temnom roku 1938: „Je naša spoločnosť, ktorá si vždy bola tak istá svojou nadradenosťou a bezúhonnosťou, natoľko presvedčená o svojich neoverených tvrdeniach“, že „nestojí na ničom pevnejšom ako na konglomeráte bánk, poisťovní, priemyslu a riadi sa názormi, ktoré nie sú o nič hlbokomyseľnejšie ako viera v úroky z úrokov a stále dividendy?“
Zdá sa, že z absolútna prevaha vypočítavosti dnes plodí ešte väčšiu ľahostajnosť k obyčajným životom a ich potrebe viery a očarenia. Politické slepé uličky a ekonomické šoky, ktoré postihli naše spoločnosti a nenapraviteľne poničené životné prostredie potvrdzujú tie najpesimistickejšie prognózy kritikov 19. storočia, čo pranierovali moderný kapitalizmus ako bezcitnú mašinériu ekonomického rastu a obohacovanie menšín, popierajúce také hlboko ľudské ašpirácie ako túžba po stabilite, spoločenstve a lepšej budúcnosti. Isis čerpá svoju príťažlivosť okrem iného aj z vyprázdnenosti pojmov – medzi nimi aj pojmov „demokracia“ a „práva jednotlivca“ – ktorými mnohí dodnes vystužujú ideologické opevnenie zjavne zle fungujúceho systému. Cena pokroku a jej protiklady, ktoré dlho zúrivo popierala a agresívne zahmlievala drobná menšina, využívajúca ich výhody, sa dnes prejavuje na celom svete. A to vyvoláva čoraz väčšie podozrenie – potenciálne smrtonosné v prípade stoviek miliónov mladých ľudí, odsúdených na zbytočnosť – že súčasný systém, či už demokratický alebo autoritársky, je založený na násilí a podvode. Spôsobuje to čoraz výraznejšie a výbušnejšie apokalyptické nálady ako všetko, sme doteraz zažili. Profesionálni politici a ich intelektuálni poskokovia určite začnú mlieť dačo o „islamskom fundamentalizme“, „západnom spojenectve“ a „celoplošnej reakcii“. No ak chceme zabrániť tomu, aby pocit bezmocnosti explodoval a spôsobil ešte väčší požiar, musíme začať rozmýšľať oveľa radikálnejšie.
Text vyšiel v denníku The Guardian.
[1] Texty o činoch a skutkoch proroka Mohameda
[2] Atticus Finch je hrdina obľúbeného románu Harper Leeovej „Ako zabiť vtáčika“ z roku 1960, ktorého pokračovanie vyšlo tento rok.