V záplave strašenia, islamofóbie a xenofóbie, ktorá v poslednom čase udáva tón diskusii o európskej utečeneckej kríze, sa strácajú hlasy súcitu a solidarity. Miesto toho, aby vnášali do debaty racionálne argumenty, si väčšina politikov len prihrieva svoju populistickú polievočku a pomáha vyostrovať napätie. Samozrejme, nájde sa aj zopár výnimiek – patrí k nim predovšetkým slovenský prezident Andrej Kiska či Magdaléna Vášáryová a stovky dobrovoľníkov, ktorí sa dali dohromady a chodili pomáhať utečencom, uviaznutým na budapeštianskej stanici Keleti alebo na hraničných prechodoch po celej Európe. Mnohí z nás očakávali, že sa k utečencom zachovajú prívetivejšie práve tie krajiny, kde by občania ešte mali mať v čerstvej pamäti útlak […]

Po desaťročia existovala vo východnej Európe okrem spoločných represívnych režimov aj viditeľná a spoločná zhnusenosť z represie a znesvojprávňovania týmito diktatúrami. A existovalo spoločné skryté prianie – bolo to prianie ujsť. Poznám ľudí, čo si život celé roky projektovali možnosť ujsť. Denno-denne premýšľali o úteku a tak si aj nasmerovali život. Napríklad, roky študovali na univerzite orientalistiku, aby si potom možno raz mohli zažiadať o služobnú cestu do Japonska – a potom, keby snáď to šťastie nastalo, pri prvom prestupe na prvom letisku na Západe cestu prerušili a požiadali o azyl. Iní sa zasa stali technickými kresličmi, pretože k tomuto […]

Mark Zuckerberg by mal investovať svojich 45 miliárd dolárov do nápravy škody, ktorú Facebook pácha na demokraciách. Generálny riaditeľ sociálnej siete Facebook Mark Zuckerberg oznámil, že chce darovať 45 miliárd dolárov na charitu. Istotne potrebuje poradiť, na čo má tieto peniaze použiť. Mám pre neho nasledovnú radu: nech ich použije na nápravu obrovských škôd, ktoré Facebook a iné formy sociálnych médií na celom svete napáchali na demokratickej debate a civilizovanej diskusii. Facebook ponúka vzájomne si protirečiace verzie pravdy, pretože nikto neverí tomu, čo číta. Kliatbe Facebooku naviac podliehajú slabé demokracie. Nedávno som sa zúčastnila stretnutia odborníkov na krajiny, ktoré sa spamätávajú […]

Keď úradníci pracujú v noci, znamená to, že nastala mimoriadnu situácia. Nočné rezolúcie a odvolania, nočné prísahy… V dvorných komnatách sú zapálené svetlá. Takto to chodí v časoch štátnych prevratov, revolúcie, vojny a veľkých kríz. Aj ústavu znásilňujú v noci. Dnes ju znásilňujú, zajtra ju zavraždia. Šéf strany[1] ju nenapísal a šéf strany ju nemusí dodržiavať. Aj toto hlasovanie sa bude konať v noci. Bezprávie a Nespravodlivosť prevzalo moc a keď ju raz získalo, nikdy sa jej nevzdá – môžete vykrikovať, že Poľsko riadi CBA (Centrálny protikorupčný úrad), ale to nás nezastaví![2] Tieto slová Wiesława/Jarosława či ako sa všetci tí diktátori […]

Rue Bichat a Rue Alibert, Rue de la Fontaine-au-Roi, Rue de Charonne a Boulevard Voltaire. Najviac Boulevard Voltaire. Nepoznala som nikoho z obetí a ani si neviem si spomenúť, či som niekedy prechádzala ulicami Bichat a Alibert, Fontaine-au-Roi, aj keď v mysli v posledných dňoch nerobím nič iné, len chodím jedenástym parížskym obvodom. Čo viem isto, je, že nikdy som v žiadnej zo zasiahnutých reštaurácií a kaviarní nesedela. No na začiatku ulice Charonne, teda v retro kaviarni Pause Café či v nostalgickom L’Armagnacu na tej istej ulici som vysedávala rada a často. Oba podniky sú akési pozostatky môjho súkromného Paríža, […]

Začiatkom jari som raz večer otvoril knihu a prichytil som sa pri tom, že stále dookola čítam ten istý odstavec. Po šiestom raze som pochopil, že to nemá zmysel. Proste som sa nemohol dostatočne sústrediť. Vydesilo ma to. Knihy boli pre mňa celý život hlbokým a stálym zdrojom radosti, vedomostí a útechy. A teraz na mňa z nočného stolíka v nemej výčitke zazeral rastúci kopec kníh, ktoré som si pravidelne kupoval. Namiesto čítania som trávil priveľa hodín online, kontroloval som, koľko ľudí navštevuje stránky mojej firmy, nakupoval som farebné ponožky na stránkach Rue La La, hoci som ich mal viac […]