Foto: Scott Olson / Getty Images
Obchodovanie je rovnako staré ako ľudstvo, ba možno aj staršie. Je založené na poctivosti a rovnováhe – to si občas uvedomujú ešte aj malé deti. Keď mi ty dáš banán, niečo ti dĺžim: buď iný banán alebo prinajmenšom poďakovanie. Na druhej strane, ak ty pokúšeš mňa, aj ja chcem pokúsať teba. Sme ľudia, a preto si neustále čosi vymieňame a s čímsi obchodujeme: s potravinami, bozkami, klebetami alebo pomstami.
Peniaze sú pozdným výtvorom ľudstva: akýmsi zveličeným prejavom nášho talentu na výrobu symbolov, pohodlnou ilúziou, umožňujúcou obchodovanie a vymieňanie. Peniaze, či už vo svojej papierovej alebo digitálnej podobe, nemajú nijakú fyzickú hodnotu; sú hodné len toľko, koľko sa rozhodneme, že sú hodné, a sú nám na nič pokiaľ ich nevymeníme za čosi, čo potrebujeme, alebo o čom sa nazdávame, že to potrebujeme: mrkvu, kilovat, pohár vody či prúdové lietadlo.
Kapitalizmus, ako každé iné náboženstvo, je založený na viere a dôvere.
Kedysi obchodovanie prebiehalo medzi jednotlivcami. Každý vedel, komu koľko dĺži a kto dĺži jemu. Malo to svoje plusy: pocit, že je človek dakomu zaviazaný, že je pred niekým zadĺžený, bol osobný a ak dlh nebol zaplatený, dotyčný pocítil hanbu; osobný bol aj hnev, ktorý človek pocítil, keď mu niekto odmietol dať pôžičku. No dnešný svet financií je v takej výške – až kdesi v oblakoch – natoľko algorytmický, natoľko vzdialený od ľudí dolu na zemi, čo na vlastnej koži pociťujú následky jeho prečinov – že ho vnímame ako čosi bez tváre a hlasu, čosi neľudské. Žeby si prisvojil božské atribúty – stal sa nepredvídateľným, všemocným, neovládateľným? Ak je tomu tak, ako môže vláda ktorejkoľvek krajiny čokoľvek plánovať? Bohovia majú ďalšiu vlastnosť: nikomu nemusia skladať účty. Boha nemôžete uväzniť.
Keď sa roku 2008 rozpútala finančná kríza, taxikárka v strede Spojených štátov mi povedala, že to už dávno predpovedala, pretože jej dvakrát do týždňa telefonovali bankoví agenti a snažili sa jej vnútiť druhú hypotéku, akoby išlo o alumíniové obkladačky. Hovorila im, že na to nemá; no oni sa nevzdávali a sľubovali, že cena jej domu pôjde neustále hore, tak prečo by si nemala vyhodiť z kopýtka? „Odmietla som, ale mnohí iní neodmietli,“ povedala. „A vidíte, ako to dopadlo.“
O tri a pol roka neskôr som si vypočula litániu ďalšieho taxikára. Bol to človek hlboko v dôchodkovom veku; chcel predať svoj dom a za zarobené peniaze si v posledných rokoch života trochu pocestovať. Ale kupci sa vyparili. Stal sa taxikárom, aby uhradil životné náklady. „A tí chlapíci, čo to spískali, vedeli, že sa to stane. Napchávali si vlastné vrecká. A ani jeden z nich za to nezaplatil: to len ľudia ako ja sú teraz v keli. Je zo mňa rozhnevaný dôchodca,“ povedal mi.
Takto to ľudia vnímajú: tí hore boli nezodpovední a chamtiví. Tí dole nemali čo stratiť, pretože na hypotéky, ktoré im vnucovali, nemuseli zložiť preddavok. Zasiahlo to tých uprostred, tých, čo pracovali, sporili a investovali do ich domov. No kto sa tu vlastne previnil? Ako to, že keď toľkí utrpeli, nikto nesedí vo väzení? To by zaujímalo môjho taxikára. Chcel by vedieť, prečo má ešte dôverovať tomuto finančnému systému, ktorého prisluhovači falošne vyvolávali dôveru, nezodpovedne sa zahrávali s ťažko nazbieranými úsporami verejnosti, a utiekli s vrecami plnými peňazí. Ale komu už záleží na tom, či im dôveruje či nie. Je len malou figúrkou na šachovnici.
No takých ako on sú milióny. Keď sa nedôvera v systém medzi malými figúrkami rozšíri, vedie to ku vzniku hnutí ako Occupy Wall Street či Tea Party. Alebo k čomusi takému ako Francúzska revolúcia. Než došlo k tejto historickej udalosti, privilegovaná trieda, ktorá diktovala pravidlá hry – v svoj vlastný prospech – to prehnala s výdavkami na zahraničné vojny a potom sa snažila stabilizovať štát tým, že uvalila priveľké dane na obyvateľov, čo ani dovtedy nevládali platiť horibilné dane. Aristokrati zareagovali na protesty okolkovaním a nedostatkom flexibility a sústredili sa na udržiavanie vlastných výhod na účet všetkých ostatných. Ak to znie čo len trochu povedomo, možno vás poteší, keď si spomeniete, že onedlho lietali hlavy, ulicami sa valili prúdy krvi a Francúzsko, rozštiepené vnútornými spormi, prišlo o postavenie najmocnejšej krajiny v Európe.
„Komerčný svet často uvrhne do zmätku krach podnikateľov, ktorí sa obklopili ligotom bohatstva a využili ho na to, aby začali obchodovať akciami cudzích ľudí a dostali sa do dlžôb, ktoré mohli splatiť len vďaka šťastnej náhode; zdanie bohatstva udržiavali búrlivou veľkoleposťou bezhraničnej premávky dovtedy, kým odrazu neskrachovali a nestiahli do chudoby ľudí, ktorých dôveru vyvolali svojimi ekvipážami.“
Tento postreh vyslovil roku 1752 vyslovil Samuel Johnson. Mal síce na mysli obchodníkov, ale jeho slová rovnako platia o bankách a veľkých korporáciách. Ľudia dôverujú podnikom, ktoré pôsobia solídne, pretože sa zdajú byť bohaté. A keď sa takéto koncerny zrútia, spláchnu so sebou aj množstvá ďalších ľudí. A aj ak sú tieto koncerny „priveľké na to, aby mohli skrachovať“ spláchnu mnohých iných, pretože na ich záchranu sa používajú verejné prostriedky. A nikoho nepoženú na zodpovednosť, pretože aristokrati prídu jeden druhému na pomoc.
A to hnevá daňových poplatníkov. Aký veľký musí byť ich hnev, aby rozkýval káry pre odsúdencov a aby začali padať hlavy, v prenesenom alebo doslovnom zmysle? A kým významné štáty stratia svoje vedúce postavenie a zistia, že sú oslabené, ako sa často stáva tým, čo sú vydaní napospas beztvarému bohu peňazí?
Transparentnosť, zúčtovateľnosť, fiškálna zodpovednosť, skutočný záujem o verejné blaho, vedúci predstavitelia, ktorí sa správajú ako skutoční vodcovia a finančný systém, ktorý sa nespráva ako robot bez tváre: chce môj taxikár skutočne priveľa? Kapitalizmus, ako každé iné náboženstvo, je založený na viere a dôvere; a keďže je to materiálne náboženstvo, musí neustále rastúcemu obyvateľstvu sveta poskytovať aspoň dáky prospech a spĺňať aspoň niektoré sľuby. To sa však na našej zdecimovanej planéte len tak ľahko nepodarí.