Som spisovateľka a vymýšľam príbehy. Tu je jeden vymyslený príbeh.
Na dvere vám zazvoní podomový predavač vysávačov. „Musíte si kupiť tento vysávač“, hovorí. „Prečo?“, spýtate sa. „Lebo ja viem, čo je pre vás dobré“, hovorí on. „Viem veci, aké vy neviete.“ „Čo za veci?“, hovoríte vy. „To vám nemôžem povedať“, hovorí on, „lebo je to tajné. Ale musíte mi veriť. Vysávač vytvorí pracovné miesta.“
„A kde sa tento vysávač vyrába?“ poviete. „V inej krajine“, hovorí on. „Takže tie pracovné miesta vzniknú v inej krajine? Nie tu?“, poviete vy. Ste presvedčená, že máte právo pýtať sa: veď predsa sa jedná o vaše peniaze tomuto človeku a koniec koncov prispievate na plat.
„Prestaňte sa handrkovať,“ hovorí on. „Viem, čo robím. Toto je môj príbeh a ja vám ho predávam.“ „Ja sa nehandrkujem“, hovoríte. „Kladiem len relevantné otázky. Koľko ma tento vysávač bude stáť?“ „To vám nemôžem povedať“, hovorí on. „Prečo nie? Lebo bude stáť viac, než ste predtým tvrdili?“ poviete. „Alebo preto, že neviete, koľko skutočne stojí?“ „To vám tiež nemôžem povedať,“ hovorí on. „Ale zaplatiť musíte.“
„Tak teda moment!“, hovoríte. „Chcete, aby som sa zaviazala, že zaplatím neurčitú obrovskú sumu? To nie je fér. A nie je to ani kompetentné.“ „Už zase sa handrkujete!“, hovorí on. „Potrebujeme stabilitu!“ „Ale možno budem musieť po desaťročia platiť obrovské splátky!“hovoríte. „Aj tak sme už po krk v dlhoch! Budem sa musieť vzdať iných vecí – nebudem mať na lekára, na starostlivosť pre postihnutých a penzistov, na pitnú vodu, na vzdelávanie detí alebo …. čo ak vypukne dáka epidémia alebo prírodná pohroma ako napríklad zemetrasenie a vy ste už minuli všetky peniaze, ktoré by nám pomohli zvládnuť katastrofu?“
„Máte strašne negatívny spôsob myslenia,“hovorí. „Nie ste tu vítaná.“ „Ako myslíte tu?“poviete. „V mojej krajine,“ hovorí on. „Toto sú moje hory, toto je môj hokej, toto je moja zástava. To všetko je moje! Len moje! A na všetko vytlačím svoju podobizeň!“ „Aj ja mám rada tieto symboly,“ hovoríte, „ale myslím si, že nám patria všetkým spolu, vy nie?“„Ako myslíte to vaše ‚spolu‘?“ hovorí. „Verím v jednotlivca a v nič iné. Dajte mi s tým pokoj! Slabí k múru!“
„Nechcem zaplatiť za vysávač“ hovoríte. „Musíte zaň zaplatiť“, hovorí on. „Pozrite, tu na tomto papieri je to napísané. Nie je to váš podpis?“ ‚Áno“, hovoríte, „ale text na tomto papieri je zmenený a teraz znamená presný opak toho, čo znamenal keď som ho podpísala. Keby som ja takto zmenila nejaký papier, skončila by som vo väzení.“ „Superdvojnásobne tu nie ste vítaná,“ hovorí on. „Ja tu určujem pravidlá.“
„Ale –„, poviete. „Neprerušujte ma,“ hovorí on. „Okrem vysávača budete musieť platiť aj za veľmi drahé väzenia, cena je zatiaľ neznáma.“
„Ale veď kriminalita klesá!“ hovoríte. „Len dočasne,“ hovorí on. „Plánujem ju znovu zvýšiť. Keď povysávame všetky peniaze a ľuďom nič neostane na lekárov, na vzdelávanie detí alebo na to, aby sme nejedli otrávené potraviny – na všetky takéto taľafatky – naľakajú sa, upadnú do depresie a zúfalstva, stredná vrstva sa dostane do ťažkostí a kriminalita začne stúpať. A vôbec, zariadim, aby oveľa sa viac vecí pokladalo za trestný čin. Musíme predsa tie väznice zaplniť!“
„Začínam mať pocit, že ma nemáte rád,“ hovoríte. „Je to preto, že som žena? Alebo preto, že sa nechcem zadĺžiť nad hlavu bez toho, aby som vedela, na čo vydávam peniaze? Kam zmizla zodpovednosť? Kedysi to znelo tak hrdo!“
„Vôbec mi nestojíte za pozornosť,“ hovorí a zagáni na mňa vražedným pohľadom. „Keď budem mať všetku moc v rukách, nebudem už nikdy nikomu musieť odpovedať na žiadne otázky. Ani na jednu. Už nikdy viac.“
***
“To bol hrozne pochmúrny príbeh,“ hovorí čitateľ. „Ľudia sa predsa dobrovoľne nenechajú pripraviť o právo vedieť, akým spôsobom sa míňajú ich peniaze! Veď by nastala diktatúra! To sa tu nemôže stať!“ „Čokoľvek sa môže stať kdekoľvek,“ odpoviem.