Prchavá dokonalosť doviedla Kanaďanku, považovanú za nudne píšucu gazdinku, k literárnej sláve. Foto: Andrew Testa/Rex
Alice Munro, ako trinásta žena v poradí, získala Nobelovu cenu za literatúru. Pre významnú spisovateľku je to vzrušujúca pocta: Munroová je v Severnej Amerike a vo Veľkej Británii dlhodobo uznávanou autorkou, ale Nobelovka pritiahne medzinárodnú pozornosť nielen k ženskému a kanadskému písaniu, ale taktiež k Munroovej hlavnej parkete – k často prehliadanému žánru poviedky.
Vždy po udelení ceny sa spustí mediálna záplava – ako balíček kariet padajúci na inú Alice, tú z Krajiny zázrakov – nielen na samotnú víťazku osvetlenú náhlou žiarou medzinárodnej publicity, ako lupič prichytený v žiare reflektoru, ale taktiež na každého spisovateľa, ktorý sa s víťazkou pozná. Iba citát, krátku spomienku, zhodnotenie! – dožadujú sa. Vyjadrite sa k tomu- prečo ona?
Je nepravdepodobné, že by k tomu niečo viac povedala samotná Alice Munro: Kanaďania sú odrádzaní od vychvaľovania sa – pozrite si Munroovej príbeh Kto si myslíš že si? (Who Do You Think You Are?). Takže pravdepodobne väčšinu času strávi ukrývaním sa pod prístreškom metaforickej kôlne.
My spisovatelia sme trošku nenápadní. Špeciálne my kanadskí a predovšetkým my, kanadské ženy spisovateľky skorších generácií. “Umenie je to, čo ti umožní vyviaznuť,” vraví Kanaďan Marshall MacLuhan, a pozýva čitateľa spočítať koľko vrahov z Munroovej príbehov bolo dolapených. (Odpoveď: žiaden!) Alice Munroová rozumie, že beletria – tak, ako aj pôžitok a strach ktoré prináša – je utajenou lúpežou: Je pôžitok ju vykonať, ale čo ak vás odhalia?
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, keď Alice Munro začínala, prevládal názor, v ktorom boli nielen ženy spisovateľky, ale aj Kanaďania považovaní za rušivých a previnilých zároveň.
O Munroovej sa hovorilo ako o “dákej gazdinke”, ktorej priveľmi “domácka” tematika je nudná. Jeden spisovateľ jej povedal, že píše dobré príbehy, ale nechcel by s ňou spať. “Nikto ho nepozval,” príkro odpovedala. Keď sa v Munroovej príbehoch objavia spisovatelia/ky sú povýšeneckí, alebo vykorisťujú druhých. Alebo sa ich príbuzní pýtajú prečo nie sú slávni, alebo – horšie keď sa ide o ženu – prečo nevyzerajú lepšie.
Cesta k Nobelovke nebola pre Alice Munro ľahká. Pravdepodobnosť, že z doby a prostredia v akom žila vzíde literárna hviezda, bola nulová. Narodila sa roku 1931, ako dieťa zažila Veľkú hospodársku krízu, ako tínedžerka druhú svetovú vojnu. Bolo to v juhozápadnom Ontariu, v oblasti ktorá priniesla mená ako Robertson Davies, Graeme Gibson, James Reaney alebo Marian Engel.
Je to práve toto malomestské prostredie v ktorom sa odohráva väčšina jej príbehov – zvedavci, snobi, podivíni, uzemňovanie namyslencov a posmievanie sa ambíciám, najmä tým umeleckým.
Tlak vyprodukovaný stiesnenými podmienkami môže vytvoriť odhodlanie vymaniť sa z nich a nadobudnúť tak akýsi druh majstrovstva; ale ak sa už k tomu odhodláte, radšej to robte poriadne. V opačnom prípade tí, ktorí sa vám doteraz posmievali, sa budú smiať ešte hlasnejšie. Je to ako keď krasokorčuliarka pokúšajúca sa o trojitého axela pri tom padne na zadok – nesmierne smiešne.
Hanba a trápnosť sú hnacou silou pre jej postavy, tak ako je perfekcionizmus v písaní hnacou silou pre ňu samotnú: zachytáva ho na papier, snaží sa ho pochopiť rovnako ako jeho nemožnosť. Alice Munro zachytáva neúspech omnoho častejšie ako úspech, pretože neúspech je súčasťou spisovateľského poslania. V tomto je romantičkou: idealistický lesk existuje, ale nedá sa uchopiť. A ak o čom začnete otvorene trepať, ľudia v potravinách si o vás začnú myslieť, že ste blázon.
Ako v mnohom ďalšom, Alice Munro je typicky kanadská. Zoči-voči Nobelovej cene bude skromná, nechce predsa, aby ju považovali za namyslenú. My ostatní to pri tejto veľkolepej príležitosti jednoducho spravíme za ňu.
Text vyšiel v denníku The Guardian.
Photograph: Andrew Testa/Rex