Vlak do Drážďan odchádza o 6.36 h z berlínskej hlavnej stanice. Som radikál, ľavičiar, keď tam napriek zákazu zhromažďovania putujem, postaviť sa spolu s ďalšími do cesty neonacistickému pochodu, v krajnom prípade postaviť sa proti nemu?
Teraz by som mal rád niekoho, s kým by som sa porozprával. Rád by som niekomu vyrozprával zážitok, ktorý som mal 8. mája 2005, na šesťdesiate výročia konca vojny, a oslobodenia od nacizmu, keď chceli pravicoví radikáli prepochodovať Berlínom. Dlho sme nevedeli, čo urobíme. Keď polícia oznámila, že ak sa tam zhromaždí priveľa protidemonštrantov, tak ulicu Unter den Linden nevyprace, vyrazili sme tam, vtedy ešte aj s kočíkom.
Chýbali obyčajní ľudia
Po niekoľkých obchádzkach sme dorazili k mostu Schlossbrücke – pripadali sme si čudne, lebo naraz sme patrili medzi starých. Tých pár ľudí, ktorí mali štyridsať a viac, sa na seba usmievalo a zdravilo ako dospelí na detskom ihrisku. Prečo, hovoril som si vtedy zneistene, prenechávame také dôležité veci týmto deťom? Chýbali tam takí ako my, bežní, usadení, úplne normálni občania, ktorí si plnia svoju občiansku povinnosť.
Po dvoch či troch hodinách a viacerých výzvach polície, aby sme uvoľnili ulicu, nám oznámili, že pochod pravicových radikálov sa nekoná. Že im prikázali nastúpiť do osobitných vlakov a oni museli odcestovať. Stále som sa pýtal, prečo Drážďančania dovolia, aby im už vyše desať rokov 13. februára tiahli mestom pravicoví radikáli. Ešte aj v malomeste ako bol Altenburg sa podarilo týmto pochodom sediacimi protestmi zabrániť.
Len protiakcie boli zakázané
Tentoraz združenie Dresden Nazifrei – Drážďany bez nacistov – vyzvalo ľudí, aby sa postavili hnedým na odpor. A my sme boli pripravení vziať to vážne. Ale ako zareagoval demokratický štát? Zhlukovanie neonacistov nebolo možné zakázať, a ani limitovať na jedno zhromaždenie. Zato bolo evidentné možné zakázať protiakcie, ktoré chceli pochodu zabrániť. Tlač jasala, že polícia už má Pepperball strely, ktoré radikálov rozslzia -tak pravicových ako ľavicových.
Mesto bolo rozdelené – Labe bola prirodzená hranica. Na staromestskom brehu sa okolo jednej hodiny popoludní chcela zhromaždiť ľudská reťaz, na strane s novým mestom mali zostať neonacisti, a tak by na svojej strane mali zostať aj tí, čo demonštrovali proti nim.
Pravicoví radikáli dostali na zhromaždenie pridelené Sliezske námestie pred stanicou
Neustädter Bahnhof. Je tam tabuľa pripomínajúca, že z tohto mesta boli deportovaní židovskí Drážďančania a Drážďančanky do vyhladzovacích táborov.
Z okna vlaku vyzerajú Drážďany ešte ľudoprázdne – len všade dlhé kolóny s policajnými autami. Keď vlak zastane na hlavnej stanici, vystúpi pár ľudí. Som asi jediný, čo prestupuje na miestny spoj do stanice Neustädter Bahnhof.
Sliezske námestie pred stanicou je dvadsať minút po deviatej uzavreté mrežou, v strede stojí nejakých tridsať chlapcov, respektíve mladých mužov. Trasa k Albertovmu námestiu (asi 400 metrov) by sa dala zmerať dĺžkami policajných áut.
Keď o niečo neskôr na to námestie prídem, z opačného smeru sa ku mne blíži čosi ako tanečná či karnevalová skupina mladých ľudí oblečených v ružovom, nalíčení a v parochniach. Za nimi idú ďalší, ktorí tam doteraz stáli.
Vidím vlajky odborov, action antifasciste, strany, ktorá sa volá MLPD. Niekto do mikrofónu hrá na gitaru a spieva: Fašisti sem nevopchajú ani chodidlo. V tom čase tu nie je viac ako 300 ľudí, ale rýchlo ich pribúda. Električka sa len ťažko prediera, autá si musia hľadať iné trasy. Polícia uzatvára ulicu smerom k stanici Neustädter Bahnhof kordónom, ale nezasahuje.
Je to prosté a možno to znie smiešne, ale najťažšie minúty sú prísť na ulicu, keď to nie je dovolené, a zostať tam (to je ešte starý poznatok z jesene 1989). Nepoznám tu nikoho, pár kamarátom telefonujem. Dvaja sú na ceste, ostatní ešte nevedia, či prídu, chcú prísť o jednej na ľudskú reťaz.
Čakanie na políciu
Na námestie prídu dve prenajaté autá, jedno s reproduktormi, druhé má z korby urobené pódium. Z neho žena, ktorá sa nepredstaví, ale zrejme hovorí za združenie DresdenNazifrei oznamuje, že toto je povolené zhromaždenie, na ktorom demonštrujeme proti zákazu demonštrácie.
Zákaz protidemonštrácie umožnili právnické kľučky, ktoré vlastne teraz nikoho nezaujímajú. Dôležité je, ako polícia zareaguje. Po hodine – teraz je tam už asi tisíc demonštrantov – hľadáme miesto, kde by sa dalo vypiť niečo teplé. Potom dorazia moji kamaráti s rodinami.
Skanduje sa: No, no, no pasaran!, odborové zástavy, ľavicové zástavy, je tam aj jedna modrá FDJ – zväzu mládeže NDR, Jusos, Attac, Grünen/Bündnis 90. a pomedzi to všetko polonéza ružových tanečníkov samby. Najdôležitejšie sú správy o ďalších blokádach. Thürinčania zablokovali jednu ulicu a jednu Berlínčania. Je to spolu päť blokád.
Ľudská reťaz z operety
Začnú prejavy. Spieva Konstantin Wecker, bez klavíra. Po ňom rečníčka, ktorá hovorí, že ich združenie je diskriminované a že o trinástej chce ísť robiť ľudskú reťaz. Niekoľko ľudí zakričí bú a potom do mikrofónu komentár: veď nech každý ide, kam chce, ale práve vtedy bude dôležité zostať tu. Keď odídeme, tak sem napochodujú neonacisti. Videná odtiaľto z miesta je oficiálna primátorská ľudská reťaz operetná akcia.
Dokopy sa nič nedeje. Stojí sa a čaká. Nemôžeme sa ani normálne rozprávať pre tú hudbu, prejavy, zimy, nervozitu. Nepotrebujete odvahu, nemusíte si ani sadať na tú vlhkú špinavú ulicu. Pár chalanov pritom hrá futbal. Medzi tými asi tromi tisícmi je aj pár opitých, v zime drmoliacich punkerov.
Policajti sa miestami hýbu do rytmu. V plastikových maskách vyzerajú ako roboti. Časom niekoľko tvárí spoznávam, je medzi nimi plno žien.
Dôležitejšie ako prejavy a hudba sú správy o ostatných blokádach. Pretože keď len jednu rozpustia, tak sme tu zbytočne. Kamarát navrhne, aby sme sa pohli smerom k Hansastraße, pretože je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že necháme neonacistov vyjsť z mesta.
Kráčať je príjemné, ale už po pár sto metroch sa stojí. Policajtka s čiernou helmou pred bruchom, nám vysvetľuje, že tadeto teraz neprejdeme. Na Hansastraße je teraz úplne zle. A keď teraz povieme, že chceme ísť na nacistickú demonštráciu, tak nás pustíte?
Ale na to nevyzeráte, že by ste tam chceli.
Teraz už zostáva dúfať, že na iných miestach je dosť ľudí. Kvôli tomuto výletu sme prepásli prejav starostu mesta Jena, Albrechta Schrötera, sociálneho demokrata, ktorý sem prišiel autobusmi jenského združenia. Franziska Drohselová, predsedníčka Juso, referuje o útoku neonacistov na ich skupinu – utiekli sme, nič iné nám nezostávalo. Lenže teraz je ich veľa. A zjavne je tam aj polícia.
Polícia v čoraz väčších intervaloch znovu a znovu vyzýva, aby sme uvoľnili námestie. Doteraz povolená demonštrácia medzitým už povolená nie je. Po chvíli naťahovania sa zhromaždenie vyhlási za ľudovú veselicu.
To mi za to stálo
Okolo tretej dav znervóznie, dobehne asi stovka tínedžerov v čiernom, viacerí majú na remeni pripevnený balíček Červeného kríža. Zo severu sem majú doviezť asi tisíc neonacistov. Medzi pol treťou a pol štvrtou sa potom zrejme rozhodne, či neonacisti budú smieť prepochodovať alebo nie. A keďže sa nič nedeje a blokády stoja (Smútočný pochod je povolený len do sedemnástej) postupne sa šíri pocit, že akcia sa podarila.
Nálada sa uvoľní. Vidím starú dámu, ktorú som stretol vo vlaku. Dosť skoro sme vstávali, hovorím.
Stálo mi to za to, povie. Ukáže sa, že dve panie, ktoré sú s ňou, sa poznajú s mojou mamou.
Dorazia prví demonštranti z ľudskej reťaze, ktorých po kontrole púšťajú cez most. Žasnú, ako to tu vyzerá. Opakujú: “To sme vôbec nevedeli!”. Drážďanské noviny varovali pred stanicou Neustadt.
Treba vyzvať magistrát, aby tu tieto protesty podporil. Ľudská reťaz nikoho nezastaví. Musíme konať, nie robiť symbolické gestá. Predstavte si, že drážďanská primátorka by urobila to, čo starosta Jeny, hovorím. Boli by sme jednotní v antifašizme a nenásilí! To by uľahčilo situáciu aj polícii.
Tých pár, ktorí podľa zákona vôbec nemali byť, občianskou neposlušnosťou dosiahli, že pochod pravicových radikálov sa po prvýkrát nekoná. Tesne po štvrtej vyrážame smerom k hlavnej stanici. Na staromestskom brehu kontrolujú tých, čo chcú prejsť cez Labe. Na druhom brehu akoby bolo normálne nedeľné popoludnie. Na ceste je len niekoľko áut.
Až na stanici je znovu polícia. Keď chcem prejsť ku koľajam, štyroch mladých predo mnou, v štrikovaných čiapkach a palestínskych šatkách, odvádzajú. Pýtam, prečo ja môžem prejsť a oni nie. Pokračujte, hovorí policajt. Nechajte to tak, povie mi jeden z tých mladých, my sme zvyknutí.
Esej vyšla v denníku Süddeutsche Zeitung, v slovenskom preklade v skrátenej verzii v prílohe Fórum denníka SME.