Celá krajina sedí v pivnici / Esej

V autorádiu bežia správy. Amstetten. Každú hodinu nové detaily.
“Dvadsaťštyri rokov v pivnici, to si vôbec neviem predstaviť,” vraví taxikár. “Komu niečo také napadne?”

Foto: Reuters

Foto: Reuters

Väčšine ľudí, myslím si, len sa tým ďalej nezaoberajú; ibaže to radšej nepoviem nahlas. Taxikár je zanedbaný, opitý a prekypuje takmer detinskou srdečnosťou. Keď stojíme pred dverami, nechá najprv vystúpiť moju priateľku a dcéru, hoci ulička je tu úzka a ponúkli sme mu, že nás môže vysadiť už na rohu. Potom mi ešte porozpráva príhodu, ktorú som celkom nepochopil, a už sme v dome. O dve minúty neskôr odovzdávame Nine, ktorá má narodeniny, kvety a darčeky. Nie sú to hocaké narodeniny – práve dovŕšila desaťtisíc dní. Dostal som pivo a sadol som si na terasu, zatiaľ čo Nina šla Márii poukazovať byt. Prezriem si ho neskôr, povedal som.

Na terase všetci hovoria o Amstettene – o synonyme istého druhu hororu, ktorého sa človek dopustil voči inému človeku. Čo o tom viete? Je niečo nového? Obrovitý chlapík s bradou má pri sebe laptop a predčíta nám správy. Pôvodne chcel vlastne sledovať priamy prenos z futbalovej Bundesligy, no teraz uviazol pri Amstettene. Onedlho mám toho plné zuby. Som na narodeninovej oslave, a teraz tu sedím a počúvam príbehy o ľuďoch, ktorí boli vyše dvadsať rokov zavretí v pivniciach.

Stiahnem sa dovnútra. Zatiaľ čo zvoní zvonček a novopríchodzí odovzdávajú darčeky, prechádzam bytom, žasnem nad jeho rozmermi, blahoželám svojim priateľom k ich vkusu. Napriek tomu mi Amstetten nejde z hlavy. Dvadsaťštyri rokov v pivnici, to je dlhšie, ako môžete reálne sedieť v rakúskom väzení, dokonca aj keď ste niekoho zavraždili. Dvadsaťštyri rokov, tak dlho je za mrežami terorista Christian Klar. Ale o mučení izoláciou by som skôr hovoril u tej ženy z pivnice.

Vezmem si ešte jedno pivo, dám si partičku star wars na hracom automate, ale badám, že dnes nemám svoj deň. Pri priateľoch Holgerovi a Seppovi, ktorí práve dorazili a ktorých som dlhšie nevidel, sa v myšlienkach presuniem od Amstettenu k Nataschi Kampuschovej, dievčaťu, ktoré bolo osem rokov väznené v podzemnej kobke na okraji Viedne.

Ten muž v Amstettene sa volá Josef Fritzl. Únosca Natasche Kampuschovej sa volal Wolfgang Priklopil. Navyše sa aj rovnako volajú. Tí ľudia, ktorí sedia doma a majú také nápady. Existoval ešte tretí Rakúšan, ktorý sedel doma a kul pikle, volal sa Franz Fuchs a bol to neonacista, ktorý v deväťdesiatych rokoch nastraženými bombami zabil štyroch Rómov a celú krajinu zaplavil terorom listových bômb. Aj ten sa vlastne volal rovnako, všetci sa volajú rovnako. A pred niekoľkými týždňami otrávili pralinkou Mon chéri jedného dolnorakúskeho starostu, pralinka bola naplnená dvadsaťnásobkom smrteľnej dávky strychnínu. Podozrivý je vo väzbe. A aj ten sa, samozrejme, tak volá. Či už to bol on, alebo niekto iný, každopádne to bol niekto, kto sedel doma, kul pikle a priateľsky zdravil svojich susedov. Pomyslel som si to práve vtedy, keď som prišiel na terasu, kde sa medzičasom podávala šošovicová polievka a ten s laptopom predčítal medzititulok: Vždy priateľsky zdravil.

Musím sa zasmiať, no ani nie tak nad touto koincidenciou, ako skôr nad svojimi detskými spomienkami na návštevy vidieka, odkiaľ pochádza väčšina tých nenápadných priateľských pánov. V Rakúsku existovala a existuje o gastronomických rekreačných lokalitách len jedna presvedčivá, všeobecne prijímaná chvála: “Veľké porcie!” Zdá sa, že otázka, či má jedlo, ktoré dostanete, špičkovú kvalitu, alebo je to jednoducho úplný grcanec, nikdy nie je v širokých kruhoch obyvateľstva predmetom klasickej debaty za a proti; ale to, že sú porcie veľké, sa konštatuje s uznaním. Tón, ktorým sa chvália veľké porcie, je navlas taký istý, akým sa o nejakom človeku hovorí, že je poriadny. “Poriadny” je ten rozhodujúci kompliment. Tón, ktorým sa vychvaľuje poriadnosť a veľké porcie, je aj ten istý, ktorým sa o nejakom človeku hovorí, že vždy tak priateľsky zdraví. Rakúsko je krajina, v ktorej sú ľudia posadnutí veľkými porciami v hostinci, chcú tam stretávať poriadnych ľudí, ktorí priateľsky zdravia, tak sa nemôže nič pokaziť.

Šošovicovú polievku servíruje pekná čašníčka tmavej pleti. Ostanem pri jednom tanieri. S kávou v ruke si prezerám obrazy v spálni. Moji priatelia vlastnia originál Albína Eggera-Lienza. Dobré.

Na terase je rozruch. Nové správy z Amstettenu, či čo? Vlastne to nechcem počuť, ale mám vari ležať na gauči tri krát tri metre a meditovať, kým si ostatní vymieňajú názory? Mohol by som, ale nechcem.

Obor s laptotom predčítava ďalšiu správu: V Grazi nastúpil po hádke s mamou štvorročný chlapec do električky a odviezol sa na stanicu. Nasadol do vlaku a odviezol sa dvesto kilometrov až do viedenského Nového Mesta. Tam ho zbalila polícia. Hoci tento výkon považujem za úctyhodný, kladiem si otázku, čo by som robil, keby som mal taký kvietok doma. A myslím aj na to, že to dobre dopĺňa celkový obraz. Tak ako bolo v Amstettene dvadsať rokov možné skrývať štyroch ľudí v pivnici a zásobovať ich jedlom, pitím, oblečením a všetkým ostatným bez toho, že by si to niekto všimol, majú aj štvorročné deti, prv než niekto zasiahne, šancu prežiť zaujímavé putovanie.

Obor mi požičal laptop. Čašník s tmavou pleťou, tiež fešák, mi priniesol koktail. Slnko zapadlo za okolité domy, vietor zosilnel. Preklikávam sa rakúskymi webovými stránkami so spravodajstvom. Všade sa hovorí o “inceste v Amstettene”. Zdá sa, že to ľudí desí viac než fakt, že jedna žena bola dvadsaťštyri rokov uväznená v pivnici, že devätnásťročné dievča a osemnásťročný a päťročný chlapec celý život nevideli slnko a že americké tajné služby sa už pravdepodobne uchádzajú o stretnutie s obeťami, aby zistili, ako to bude s nami po atómových vojnách.

Prisadla si ku mne Nina, whisky sme si pripili na jej narodeniny, i keď si myslím, že oslavovať desaťtisíci deň na tejto zemi je byľku prirozmarné; ale na druhej strane ani so mnou nie je ľahké vyjsť. Objímem ju, potom si spolu čítame správy. Jeden nadpis znie: Incest – obavy o poškodenie imidžu Rakúska. Nina so smiechom vyfrkne a poklope po titulku, potom sa odvráti, tak sa zadúša smiechom, že svoju whisky rozprskáva popri stole. Aj mňa to fakt dostalo.

V Rakúsku sa nikto neobáva poškodenia imidžu krajiny, keď sa pred dvojjazyčné škôlky kladú bomby a vyhadzujú do vzduchu cudzinci, ale keď dôjde k incestu, občan sa bojí, že sa ho na dovolenke pri mori budú v cudzine vypytovať na ľudí v pivniciach a pohlavný styk medzi blízkymi príbuznými.
Svoje miesto som zasa prenechal obrovi a čašníčku som požiadal ešte o jednu whisky. Mária flirtuje s remeselníckym tovarišom, ktorý prišiel v historickom odeve, odhadujem ho tak na dvadsaťštyri rokov. Kyslo sa zatvárim, no ona sa len uškrnie a mávne rukou.

Od potom zaliateho Holgera preberám starostlivosť o prítomné deti. Moja úloha spočíva v tom, že im pomáham pri ich viac či menej dramaticky prevedených premetoch a kotúľoch, menším deťom občas urobím lietadlo a starám sa o to, aby na žinenku neskákali z oboch strán súčasne. A kým tu robím klauna, kopnem do seba posledný drink večera a premýšľam o tom, koľko v tejto krajine ešte žije takých mužov, v mozgoch ktorých sa odohrávajú rovnaké príšernosti, a kladiem si otázku, koľko takých bunkrov ešte asi v Rakúsku môže byť. Dvaja muži boli odhalení v predchádzajúcich rokoch. Aká vysoká je pravdepodobnosť, že existovali len títo dvaja? Koľkí ľudia v tejto krajine ešte sedia v pivniciach priateľských, poriadnych mužov?

Text vyšiel v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.