Prečo nás pohľad na krásnu scenériu navádza na bozkávanie?
Foto: Gueorgui Pinkhassov / Magnum Photos
Neďaleko mostu Rialto, kúsok od rybieho trhu, stál párik a bozkával sa. Obaja, on aj ona boli dobre oblečení, vysokí, štíhli a krásni. Obklopovali ich gotické okná a ďalšie typicky benátske architektonické detaily a tlmená žiara pomarančových a ružovkastých odtieňov zapadajúceho slnka.
Šťastie Benátok
Stáli na prázdnom priestore pri Canal Grande. Stáli tvárou v tvár, v tesnom objatí, a nevnímali svet okolo seba. Napriek tomu mi na zlomok sekundy hlavou prebleskla otázka: „Kde sú schované kamery?“ Po chvíli som však usúdil, že sa nepatrí zvedavo zízať na bozkávajúcu sa dvojicu a odvrátil som pohľad. Pohľad na šťastie iných ma vie – a iste nielen mňa – rozladiť, no tento raz sa to nestalo. Možno preto, že som tento raz prišiel do Benátok, aby som bol šťastný.
Niektoré krajiny vyvolávajú strach, dokonca až metafyzickú úzkosť, iné zas pokoj a mier a niektoré, ako Istanbul, melanchóliu.
Okrem toho som intímnu scénu bozkávania dokázal s takou ľahkosťou pozorovať aj preto, že som práve dopísal niekoľko strán s touto tematikou vo svojom najnovšom románe Múzeum nevinnosti. Milióny ľudí, ktorí nežijú na Západe – a zvlášť tí, čo ako ja žijú v moslimských krajinách – v bežnom živote nikdy nezazrú dvojicu milencov, bozkávajúcich sa na ústa (pochopiteľne na to, aby ste sa bozkávali na ústa nemusíte byť milencami). Vo svete mimo Západu patrí bozkávanie na ústa k úkonom, ktoré sa odohrávajú buď doma v spálni alebo vo filmoch – výnimkami sú Brežnev a Gromyko. Ako stovky miliónov, alebo možno aj miliárd spoluobyvateľov tohto sveta som ľudí, bozkávajúcich sa na ústa, po prvý raz videl v kine – za mojej mladosti v Turecku nebola televízia. Pamätám sa, že som sa vtedy potichu čudoval, že sa pri bozkávaní nezrazia nosmi.
Mentolový sprej
Najkrajšiu a najpamätihodnejšiu bozkávaciu scénu v dejinách filmu nakrútil Hitchcock – nemám na mysli – ako by vás mohlo napadnúť – film Povestný muž (Notorious), ale vlakovú scénu vo filme Na sever severozápadnou linkou (North by Northwest). V tejto scéne, v úzkom kupé vlaku do Chicaga, sa Cary Grant a Eva Marie Sainto počas bozku otočia okolo svojej osi, možno preto, aby divák pocítil, akú závrať môže bozk vyvolať. Keď som sa díval na tieto filmy, na tieto bozkávacie scény a na páry, vírice pred kamerou – možno aj preto, že som ešte sám nezažil lásku ani bozk – pripadali mi afektované.
Ako mladý muž som po prvý raz dvojicu bozkávať sa na ulici vo štvrti, ktorú bohatí obyvatelia Istanbulu používali ako letovisko. Keď režisér zvolal „Nakrúcame!“, obe hviezdy pred kamerou si najprv strekli do úst mentolový sprej, ktorý držali v rukách a až potom sa pobozkali. Novinové reklamy na tento (dnes už dávno zabudnutý) sprej hlásali „Už nikdy nebude vadiť, že ste jedli cesnak!“ a istý čas bol tento výrobok veľmi módny medzi dievčatami v mojej štvrti, hoci sa nikdy nebozkávali.
Turistické štatistiky
Počas prvých dní pobytu v Benátkach som okrem krásnej dvojice pri Rialte videl nespočetné množstvo iných dvojíc bozkávať sa na uliciach. A vždy som mal pocit, že sa dívam na film, iste aj pre nádherné kulisy, na pozadí ktorých sa objímali.
Čím to je, že pohľad na krásnu scenériu nás navádza na bozkávanie? Určite to bude tým, že si na chvíľočku uvedomíme, aký krásny vie byť život. Okrem toho, ako tvrdia turistické štatistiky a odborníci na manželstvo, aj tie najnešťastnejšie dvojice sa na dovolenke zblížia. Ale túžbu bozkávať sa a pocit šťastia v nás nevyvoláva každá krásna krajina. Niektoré krajiny vyvolávajú strach, dokonca až metafyzickú úzkosť, iné zas pokoj a mier a niektoré, ako Istanbul, vyvolávajú melanchóliu.
Tak ako niektoré mestá sú miestami pre prácu, iné sú miestami pre zábavu, niektoré nás nútia na útek, iné lákajú na prázdniny, niektoré sú miestami pre smútok a niektoré pre smrť, no pre davy turistov, ktoré prúdia do Benátok, je to miesto, kde chcú byť šťastní. Keď sa ocitneme v hlbinách benátskych pohľadnicových výjavov, uvedomíme si, že šťastie je predsa len možné. A možno práve tento pocit šťastia nás navádza k bozku.
Živý Canaletto
Zdvorilý starosta Benátok, ktorý ma pri odovzdávaní ceny upozornil na tisícročné putá medzi Benátkami a Istanbulom, ma po obrade odviedol nabok a potom, ako muž, ktorý je hrdý, že vlastní oslňujúco krásnu ženu, mi ukázal výhľad zo svojej kancelárie. Vyšli sme na balkón s pohľadom na Canal Grande. Bol to nádherný pohľad, úplný živý Canaletto.
„Odtiaľ musí byť ešte lepší výhľad,“ povedal guvernér a s úsmevom mi ukázal na balkón susedného paláca.
Ten balkón je snáď najlepším miestom na svete, kde človek môže pocítiť, že šťastie na tomto svete je možné, a potom sa bozkávať.