Čítanie z ruskej literatúry po masakri v Buči.
Oksana Zabužko na Stredoeurópskom fóre. Foto: Peter Župník
„Prečo?“ spýtala sa ma priateľka z Nemecka, keď sa s hrôzou dívala na obrázky masakra v Buči. „Prečo to robia?“
Tak ako sa veľký strom skrýva v malom púčiku, v tejto otázke sa skrývajú police preplnené knihami. A tieto knihy ponúkajúce totálnu revíziu európskej histórie čoskoro zaplnia kníhkupectvá. Bez nich nebude možné pochopiť, ako sa Západ mohol stať natoľko kultúrne dezorientovaným, že viac ako dvadsať rokov ignoroval učebnicové príklady narastania a dozrievania nového totalitarizmu v Rusku, a zopakoval si rovnaké vzorce správania, aké v tridsiatych rokoch 20. storočia dodávali odvahu Adolfovi Hitlerovi. Ešte aj po Buči mi môj facebookový kanál vybraných príspevkov ponúkol článok Johna Mearsheimera publikovaný 19. marca v Economist o tom, „prečo je za ukrajinskú krízu zodpovedný predovšetkým Západ“ s aktualizovanými usmerneniami ako pacifikovať súčasného Führera. Pri všetkej averzii k Mearsheimerovi, ktorý zo vzdialeného Chicaga poučuje svet o tom, prečo ja a ďalších štyridsať miliónov Ukrajincov a Ukrajiniek máme byť ponechaní napospas sériovému vrahovi, a pri všetkej náklonnosti k mojej nemeckej priateľke, osobe so skvelým vkusom a vnímavou dušou, musím pripustiť, že ich uvažovanie je podobné: je to uvažovanie ľudí vychovaných v rovnakej kultúre, s tými istými výhodami a identickými slepými škvrnami.
Priateľka od svojej matky vie o brutalite Červenej armády v Berlíne 1945. Vie o cielenej streľbe na civilistov, o ukradnutých kobercoch a hodinkách, ktoré sa do Ruska posielali vlakom; vie o matkách znásilnených pred očami ich detí a o dievčatách z roztrhanými vagínami – to isté, čo dnes vidíme ako cez akýsi macabre copy-paste v mestečku neďaleko Kyjiva znovu oslobodeného od Rusov. Lenže tak ako všetci ľudia v Nemecku aj moja priateľka má vo vzťahu k Rusku komplex viny a hľadá vysvetlenie, prečo toto Rusi v roku 1945 robili. Nesprávali sme sa k nim o nič lepšie, hovorí táto logika. Ale ako možno ospravedlniť Rusko za jeho činy na Ukrajine dnes? Nielenže Ukrajina Rusko nenapadla. Podľa ruských učebníc dejepisu je pre Rusko Ukrajina „bratský národ“ a Rusi majú s nami spoločnú históriu. Kde sa teda vzala tá lavína sadizmu? Aký je dôvod príkazov ruských veliteľov zachytených Ukrajinskou bezpečnostnou službou „vybombardovať z nich hovno“ a prečo dieťa žiada svojho ocka, aby „čo najrýchlejšie pozabíjal všetkých Ukrajincov“ a vrátil sa domov?
Tak ako u Mearsheimera aj v reakcii mojej priateľky si možno všimnúť jasnú a priam základnú potrebu spoločnú pre ľudí zo Západu: racionalizovať zlo, pokúsiť sa zvnútorniť páchateľovu perspektívu a pochopiť jeho motívy a zámery, zaujať scholastickú pozíciu „diablovho advokáta“ (nekonečné pokusy karteziánskych myslí dekódovať „čo chce Putin“). Všetko toto je v konečnom dôsledku snaha pochopiť zlo, vstúpiť s ním do dialógu. Veď napokon dialóg je duch, ktorý západná kultúra dýcha už dvetisícpäťsto rokov, a pre tých, ktorí a ktoré sú vychované v otvorenej atmosfére starovekej agory, je ťažké predstaviť si, že hneď tu, u susedov jestvuje aj taká staroveká kultúra, v ktorej ľudia dýchajú len pod vodou a cítia celkom obyčajnú nenávisť k tým, čo nemajú žiabre, ale pľúca.
Západ sa nepoučil zo Sovietskeho zväzu.
Foto: Anastasia Vlasova / Getty Images
Pre ľudí zo Západu je tiež ťažké predstaviť si, že toto nie je jednoducho anomália, ktorá sa dá korigovať „demokratickými reformami“. Je pre nich ťažké pochopiť, že celá krajina môže byť zachvátená dýchaním pod vodou. Že monológ diktovaný zhora sa môže stať takým dominantným, že obsiahne celú krajinu, architektúru, jazyk, ideológiu, vytvára identické mestá, ulice a pamätníky, filmy a televízne programy. Je to jedna obrovská väzenská cela, v ktorej vládne brutálna hierarchia. Je pre nich ťažké pochopiť, že z vajca, ktoré Stalinov Sovietsky zväz zniesol v Severnej Kórei (a Ruská federácia bez prekážok kládla vajcia v Európe tridsať rokov od zániku Sovietskeho zväzu – od Podnesterska a Abcházie až po „republiky Donbasu“), sa o tri generácie môže vyliahnuť model okamžite použiteľný pre televíznu virtuálnu realitu nového stalinizmu, ktorý obsiahne (aspoň zatiaľ to tak je) celé Rusko a ešte Bielorusko k tomu. Je pre nich ťažké pochopiť, že Buča nebol exces, ale čosi, čomu sa nemožno vyhnúť.
Môžeme vymenovať desiatky dôvodov, prečo je Západ slepý voči ruskému totalitarizmu. K najzjavnejším patrí fakt, že Západ sa nepoučil zo Sovietskeho zväzu a predovšetkým sa nepoučil z ľstivého diskurzu súvisiaceho s druhou svetovou vojnou, v ktorej sa všetky zločiny proti ľudskosti s tichým súhlasom pripisovali porazenej totalite. Medzitým sa v priebehu takmer päťdesiatich rokov víťazný totalitarizmus ešte viac zakorenil a roztiahol, bez toho, žeby podliehal akýmkoľvek zákonným rozsudkom, takže keď Rusko napokon vymenovalo za svojho vodcu dôstojníka KGB – organizácie, ktorá od roku 1918 niesla zodpovednosť za niektoré z najväčších a najdlhšie trvajúcich zločinov proti ľudskosti v modernej histórii –, na Západe nedošlo k zhrozeniu, aké by asi nasledovalo, ak by sa na takúto pozíciu dostal bývalý dôstojník gestapa. Podľa mojich vedomostí nikto nebral do úvahy, že po štyroch generáciách štátneho teroru bude ruská spoločnosť pripravená prijať štátny teror ako normu, keďže štyri generácie je už dlhšie obdobie než časové rozpätie živej pamäte („Vždy to tak bolo!“).
Toto je „ruský humanizmus“. Nuž a ak túto tézu akceptujete, blahoželám vám!
Anastasia Vlasova / Getty Images
Západ nebol na túto naliehavú potrebu pripravený ani morálne, ani intelektuálne. Stále čakáme na komplexnú štúdiu o tom, ako Kremeľ systematicky, po celé desaťročia korumpoval Západ, veľmi podobne ako Dmitrij Nechľudov prznil Kaťušu Maslovovú v Tolstého Vzkriesení. Mám na mysli nielen príklady kolaborácie zaznamenané v uzavretých archívoch FSB (Federálna bezpečnostná služba Ruskej federácie), ale aj čosi subtílnejšie – dlhodobé stieranie hraníc toho, čo je v kultúre prijateľné, postupný posun od európskej racionalizácie zla k jeho ruskej normalizácii. Jedným z postrehov Tolstého je, že ľudské vedomie je poddajné a v sebaospravedlňovaní odborne zdatné. Keď sa Kaťuša stane prostitútkou, jej predstava sveta sa zmení v tom duchu, že dávať svoje telo mužom k dispozícii na znásilňovanie za peniaze je, ak už aj nie celkom počestné, tak prinajmenšom úplne v norme. Je to v podstate model celej ruskej literatúry, ktorá sa stále považuje za európsku a humanistickú: Ruská literatúra dvesto rokov vytvárala obraz sveta, v ktorom si zločinec zaslúži ľútosť, nie odsúdenie. Mali by sme s ním súcitiť, lebo „na svete nie sú žiadni vinníci“ (opäť Tolstoj.) Každý je pripravený podrezať susedovi hrdlo, všetko závisí od ceny.
Toto je „ruský humanizmus“. Nuž a ak túto tézu akceptujete, blahoželám vám – práve ste vo svojom dome privítali ruskú armádu.
V mnohom ohľade to bola ruská literatúra, ktorá zosnovala kamuflážnu sieť pre ruské tanky. Chodila som do školy v Sovietskom zväze, ruskú literatúru sme mali ako povinný predmet a ja si dodnes pamätám svoje detské zdesenie z Turgenevovej poviedky Mumu: nemý nevoľník, dobrá duša, na príkaz svojej majiteľky zavraždí jediné stvorenie, ktoré mu je drahé – svoje verné šteniatko. Učitelia a učiteľky dúfali, že poviedka v nás vzbudí ľútosť k protagonistovi a nenávisť k tej panej. Tých, ktorých takáto výučba formovala, dnes spoznávam v ľuďoch, čo nadávajú na Putina, a pritom ľutujú vojakov, ktorých poslal na Ukrajinu masakrovať zďaleka nie šteniatka: úbohí chlapci, veď ako len trpia!
Nie je jasné, ako sa ruskej literatúre podarilo zviesť Západ tým, že samu seba prezentovala ako krásnu princeznú uväznenú krutým režimom, a nie je ani jasné, kedy sa jej podarilo presvedčiť Západ, že jej pasívne infantilná odolnosť voči zlu je cnosťou. (Pamätáte si, ako v románe Vojna a mier Nataša Rostovová, šialene zaľúbená do svojho snúbenca, sa rozbehne za prvým darebákom, ktorý sa na ňu žiarivo usmeje, len čo snúbenec nie je na scéne, a ako ju Tolstoj strašne ľutuje?). Toto je otázka pre profesionálnych rusistov a rusistky. Žiaľ, až na pár výnimiek práve oni živili mýtus o európskom charaktere ruskej kultúry, mýtus, do ktorého podplukovník KGB okamžite vhupol, len čo ukázal, že vie plynule po nemecky a objavil sa v šou Larry King Live. Západným elitám to stačilo, aby ho vo vzájomnej zhode začali považovať za „jedného z nás“, namiesto toho, aby za ním a jeho vlastným kontextom videli rozrezané bruchá tehotných žien vo väznici NKVD v Lvive v roku 1941 alebo rozbité lebky ukrajinských umelkýň, umelcov, mysliteľov zavraždených v sovietskom období. Nedávne popravy ľudí patriacich k ukrajinskej inteligencii v okupovaných mestách (Oleksandra Kysliuka, prekladateľa Tacita v Buči) sú logickým pokračovaním toho, čo KGB na Ukrajine robila a čo je ešte v živej pamäti.
Prípravné práce na budovaní základu pre Putinovo víťazstvo nad Západom sa však vykonali oveľa skôr. Keď v roku 1985 New York Times Review uverejnili esej Milana Kunderu Úvod do variácie, v ktorej autor vylúčil ruskú literatúru z európskej kultúry a vysvetlil, prečo nemá žalúdok na Dostojevského (pre jeho kult emócií a absolútne opovrhovanie racionalitou), Joseph Brodskij sa vrhol na obranu ruskej literatúry, aby nám so všetkou morálnou autoritou básnika, ktorého sovietsky režim vyhnal, vysvetlil, Prečo sa Milan Kundera mýli v prípade Dostojevského, a umlčal svojho oponenta rovnako, ako to dnes robia agresívni trollovia na sociálnych sieťach. A pritom vôbec netreba zdôrazňovať, že Putinova ofenzíva 24. februára za veľa vďačí práve Dostojevskému v zmysle, ako ho chápal Kundera, a inváziu možno pochopiť len cez túto prizmu: ako výbuch čistého, destilovaného zla a dlho potláčanej nenávisti a závisti („Prečo by ste mali žiť lepšie než my?“ to sú slová, ktoré ruskí vojaci hovorili a hovoria ľuďom na Ukrajine), ešte znásobenej pocitom absolútnej beztrestnosti. Má to veľmi ďaleko nielen od Descarta a Kanta, ale aj od Clausewitza.
Cesta pre bomby a tanky bola vždy dláždená knihami.
Foto: Marcu Yam / Los Angeles Times
Áno, toto všetko by sa bolo dalo pochopiť oveľa skôr, keby nebolo došlo k odčleneniu ruského štátu a ruskej literatúry (alebo ako to bolo naformulované v očarujúcom pozvaní, ktoré som dostala na festival Ruské dni v Bruseli, k odčleneniu „bolestných momentov ruskej histórie“ a „krásy ruskej literatúry“) a keby došlo k pochopeniu skutočnosti, že literatúra i spoločnosť, pre ktorú a o ktorej je písaná, tvoria jedno telo. Západ si mohol uvedomiť, že vojaci v Buči, ktorí, ako uvádzali správy, znásilnili jedenásťročného chlapca a jeho matku priviazali k stoličke, aby sa na to dívala, sú tí istí hrdinovia veľkej ruskej literatúry: obyčajní Rusi, rovnakí ako pred sto alebo dvesto rokmi. Za formovanie týchto ľudí je zodpovedná aj ruská literatúra.
Možno ak by Brodskij a jeho ruský „tím“ nevytlačili Kunderu (a ďalších „Nerusov“) z kultúrnej mapy slovanských jazykov, západní experti a expertky by sa dnes neocitli v takej nepríjemnej situácii. Najprv tvrdili, že Putin je „priveľmi bystrý“, aby napadol Ukrajinu, veď by to bolo úplne iracionálne, a potom predpovedali, že Ukrajina vydrží maximálne deväťdesiatšesť hodín, než bude porazená, veď čo zmôže „kúsok ruského dvora“ proti takému obrovi? Mnoho slavistov si priznalo, že v dôsledku ruskej invázie si budú musieť dekolonizovať pole svojho záujmu. Ale pred 24. februárom som stretla len jedného európskeho slavistu, ktorý bol v roku 2014 hlboko znepokojený orwellovským obratom Moskvy, a ľudí z Ukrajiny požiadal o odpustenie za to, že sa díval na Kyjiv „cez ruské okuliare“ ako na „tretie mesto ruskej ríše“, a nevnímal ho správne ako hlavné mesto tisícročnej miestnej kultúry, voči ktorej sa ruská ríša správala veľmi podobne ako ruská armáda v Buči: čo sa dalo ukradnúť, ukradla, čo sa ukradnúť nedalo, zničila. Podobné precitnutia môžu byť teraz celkom bežné. Veď cesta pre bomby a tanky bola vždy dláždená knihami a my teraz prinášame svedectvo z prvej ruky o tom, ako sa o osude miliónov dá rozhodnúť tým, akú literatúru preferujeme. Nastal čas, aby sme svojim policiam s knihami venovali poriadne dlhý a tvrdý pohľad.