Prečo sa iránsky režim javí ako nezdolateľný a prečo by to nemalo umlčať hlas tých, ktorí sa mu dnes v mene slobody stavajú na odpor?
Tehrán, január 2026. Foto: Morteza Nikoubazl Getty Images
Za posledných pár dekád sa protesty Iránčanov proti Islamskej republiky stali pravidelne sa opakujúcim fenoménom – výbuchy vzdoru, ktoré rozžiaria ulice, napumpujú do vzduchu nádej a potom zvädnú, aby sa nakoniec premenili na pahrebu, ktorá pod vrstvami popola neprestáva tlieť. Protesty sú zakaždým o niečo väčšie, statočnejšie, nádejnejšie. A zakaždým systém odolá.
Ale nádej napriek tomu neumiera. Počuť ju v každom rozhovore, v každej zašifrovanej správe, ktorá z Iránu príde: ľudía stále veria, že zmena je možná.
Najnovšie protesty – ktoré bežia od 28. decembra– spustila už dlhší čas bublajúce ekonomická kríza, hlavne kolaps rialu, iránskej meny, a prudký nárast inflácie. Protesty začali predajcovia a majitelia obchodíkov v Teheráne, a rozšírili sa po celej krajine. Na rozdiel od minulých protestných pohybov, ktoré sa často týkali predovšetkým strednej triedy, tentokrát sa protestuje naprieč spoločenskými triedami, naprieč ekonomickým aj etnickým spektrom.
Ale odpoveď je aj teraz taká istá ako vždy. Tridsať demonštrantov zabitých, tisíce ľudí zatkli. Najvyšší vodca ajatoláh Ali Chamenei vyhlásil, že “nespratníkov treba dať, kam patria” a prisahal, že “nepriateľovi nikdy neustúpi”.
Keď v júli 1999 prepukla vlna študentských protestov, mal som trinásť rokov. Dospelí si šepkali stále dokola všetci tú istú vetu: “Ešte pol roka. Režim má pred sebou pol roka.” Počúval som tú vetu aspoň dvadsať rokov. A napriek obrazom, ktoré burcujú krajinu v týchto dňoch, je tu sátle otázka: prečo tých šesť mesiacov nikdy nekončí?
Nie je to preto, že by Iránčanom chýbala vôľa, odvaha alebo túžba po zmene. Ľudia sa búrili, obetovali sa, zomierali. Ale doteraz nijaké povstanie neprinieslo trvalú štrukturálnu zmenu.
Tehrán, január 2026. Foto: Morteza Nikoubazl Getty Images
Niektorí Iránčania dúfajú, že zmena príde zvonka. “Potrebujeme pomoc a prijmeme ju od kohokoľvek,” povedali mi viacerí. Ľuďom, denno denne vystaveným represívnemu aparátu, pripadá nemožné zmeniť systém zvnútra. Režim zrodený z revolúcie je skonštruovaný tak, aby každú vzburu prežil.
Nedávno Trumpove vyhrážky – “Keď bude Irán strieľať a zabíjať mierumilovných demonštrantov… Spojené štáty im prídu na pomoc,” a potom aj únos Nicolása Madura, vzbudili nádej medzi mnohými zúfalými Iránčanmi odhodlaným zniesť hocičo, len nech to privodí pád Islamskej republiky.
Lenže poraziť Islamskú republiku je mimoriadne ťažké – z troch príčin – pre jej komplikovanú mocenskú štruktúru, pre povahu odporu bez lídra, a preto, že zachovať status quo je nevysloveným záujmom pre zvyšok sveta.
Na rozdiel od väčšiny krajín Irán funguje ako pavučina moci, a v skutočnosti má dve vlády v dvoch vrstvách jedna na druhej: volenú vrstvu, ktorá administruje každodenný život, a nevolenú vrstvu, ktorá drží skutočnú moc. Na vrchole sedí Chameneí: má pod kontrolou armádu, spravodajské služby, súdy a médiá. Tým pádom dokáže blokovať akékoľvek rozhodnutie vlády. Najvyššieho vodcu vyberá Zhromaždenie expertov – 88 duchovných, ktorých kandidatúru vopred schvaľuje Rada strážcov, inštitúcia, ktorá zároveň dozerá na každé voľby. Poslušnost systému zabezpečujú Revolučné gardy, polovojenské zbory, podriadené priamo Najvyššiemu vodcovi, a ich agendou je obchod, spravodajské operácie a potláčanie protestov.
Islamská republika nie je pyramída moci, je to bludisko. Každá chodba vyzerá, že vedie k východu, až kým vás nevráti späť do stredu. Takýto dizajn nevznikol náhodou, je to architektúra prežitia.
Ako mi povedal jeden mladý kamarat, “v Iráne každý pracuje pre IRGC. Keď si kúpim na čiernom trhu chlast – hádaj, kto mi ho predá? IRGC. Ak tu chceš prežiť, musíš kŕmiť draka.”
Keby v tomto uzavretom systéme niekto uniesol Najvyššieho vodcu, systém by kľudne fungova ďalej.
Ďalším dôvodom, prečo systém stále žije, je strach. V priebehu desaťročí Islamská republika vytvorila triedu ľudí, ktorí z režimu benefitujú, a ďalšiu triedu, ktorá ho vynucuje. Obe triedy chápu, že ak systém skolabuje, práve ich budú zatýkať či, ešte horšie – popravovať, ako prvých. Mocnejší aktéri utečú do cudziny. Preto čím viac sa režim blíži ku kolapsu, tým tvrdšie a brutálnejšie režim odpovedá, nie je to tým, že by si bol istý, je to tým, že zahnaný do kúta.
Takže keď ľudia demonštrujú, polícia a milície odpovedajú násilím, masovo zatýkajú bez akejkoľvek zodpovednosti. Ľudia miznú. Súdy udeľujú tvrdé tresty – väzenie alebo popravy – bez riadneho procesu. Štátne médiá prezentujú dianie ako prácu nepriateľov zo zahraničia.
Tento režim má ešte pol roka. Zatiaľ sa tá predpoveď nevyplnila, ale jej ducha stále nikto nezlomil.
V takejto klíme – ak sa vynorí niekto, kto by mohol byť lídrom protestov – hneď ho zatvoria alebo rovno zabijú. Lenže hnutie bez lídrov nemôže vyjednávať ani prevziať moc, a žiť v permanentnom strachu nechce nikto, nikto nechce vystúpiť z radu. Protesty bez lídrov sú udatné, ale krehké. Vzplanú a zhasnú, pretože nemajú pevnú štruktúru, ktorá by ich držala.
Absencia charizmatickej postavy, ktorá by krajinu zjednotila, vytvorila vákuum, v ktorom zostala jedna viditeľná osobnosť: iránsky princ Réza Páhlaví, syn zvrhnutého šáha. Plno Iránčanov ho považuje za jedinú reálnu možnosť. Na najnovších protestoch ľudia skandujú “Toto je posledná bitka, Páhlaví sa vráti” a “Réza šáh, nech Boh žehná jeho duši.” Staršie generácie si spájajú Páhlavího so stabilitou a prosperitou, ktorú kedysi zažívali, mladí v ňom vidia jednotiacu postavu.
Jednej mladej kamarátky v Isfaháne som sa spýtal, či ona a jej priatelia považujú Páhlavího za lídra. Povedala: “Možno sa nám nepáči, ale máme inú alternatívu? Momentálne neexistuje organizovaná opozícia, len možnosť nejakú vybudovať. A to znamená strany, platformy, legitimitu a čas. Odmietať Páhlavího znamená podporovať Islamskú republiku.” Najväčší odpor voči Páhlavímu pritom prichádza z diaspory, ktorá v ňom vidí krok späť a zároveň potenciálnu bábku pre záujmy Západu.
Vzhľadom na dejiny Iránu je pochopiteľné, že množstvo Iránčanov má problém veriť cudzincom a zahraničiu. Globálne veľmoci používali Irán ako svoju zbraň štyridsaťsedem rokov. Susedné štáty profitovali z nestability a výkyvu na trhu s ropou. Tlak zvonku málokedy cieli na zmenu systému – skôr sa ho snaží menedžovať. Oslabený Irán je svetu užitočný, slobodný Irán je nevyspytateľný.
Jeden starší mi nedávno povedal: “Že vraj príde Amerika a ukradne nám ropu. Nech ukradne. Islamská republika nám kradne život každý deň.” Nešlo o to, že by obhajoval zahraničnú intervenciu. Hovoril o tom, aký je vyčerpaný. Keď sa z prežitia stane denno-denný boj, tak už nejde o to, kto vás vykorisťuje, ale kto vás dusí. Stáva sa z toho ťažká filozofická otázka: ktorá strata je znesiteľnejšia? Strata zdrojov, či strata seba?
Politická budúcnosť je nepredvídateľná. Nečakaný vojenský zásah, zázračný pád režimu alebo čistá transformácia, to všetko je nepravdepodobné. Ale zmena je neodvratná. Generačné posuny a milióny tichých odmietnutí – vytvrárajú trhliny. Už sme to počas desaťročí vzdoru zažili – aj s hnutím Woman, Life, Freedom Žena, život sloboda roku 2022, keď režim potichu uvoľnil ventil moci a potichu miernil vynucovanie hidžábu. Nebude to jednoducho ani zásah zvonku. Bude to o tom, pochopiť, s akým typom režimu máme dočinenia.
Stále počúvam tú istú vetu, ktorá ma prenasledovala, keď som bol dieťa: “Pol roka. Tento režim má ešte pol roka.” Zatiaľ sa tá predpoveď nevyplnila, ale jej ducha stále nikto nezlomil.