Na sklonku života, keď už moja mama bola veľmi stará a bývala v ústave dôchodcov, prekvapila ma otázkou, či ešte píšem básne. Keď som sa preriekol, že áno, nechápavo sa na mňa zadívala. Keď som jej to zopakoval, povzdychla si a pokrútila hlavou a zrejme si pomyslela, tomu môjmu synovi vždy trochu šibalo. Dnes už mám vyše sedemdesiat a ľudia, ktorí ma dobre nepoznajú, mi občas kladú rovnakú otázku. Upodozrievam mnohých z nich, že dúfajú, že im odpoviem, že som prišiel k rozumu a že ma táto mladícka nerozvážnosť prešla, a keď sa im priznám, že tomu tak nie je, sú zjavne prekvapení. Akoby to pokladali za čosi […]