Nerozumiem cestovaniu. Je to trochu tak, ako keby som polozadusený povedal, že nerozumiem dýchaniu, pretože, hoci necestujem zriedkavejšie než kedysi, cestujem kratšie a bližšie. Na jeden a pol mesiaca na Sibír či do Mongolska sa už nevyberiem. Viem len, že musím cestovať — len preto, aby som sa zakaždým vrátil. Toto samozrejme nie je môj výrok, povedal to markíz v Piesni o láske a smrti Korneta Christopha Rilkeho. Až na to, že ja sa vraciam, no markíz sa nevrátil. A keď sa raz človek vráti, je doma viac než keby nebol nikam cestoval. Ale toto nie je zmysel cesty, je to len zmysel jej zakončenia […]

I don’’t get travelling. It’’s a bit like saying, while gasping for air, that I don’’t get breathing because, although I don’’t travel less frequently than I used to, I tend to cover shorter distances. No more six-week journeys to Siberia or Mongolia for me. All I know is that I have to travel – only to come back every time. Obviously, these words are not mine, I’’m quoting the Marquis from the The Lay of the Love and Death of Cornet Christopher Rilke. Except that I do come back, whereas the Marquis didn’t. And once you come back, you […]

  Z reštaurácie vychádza telnatá postaršia panička. Ide pomaly, opiera sa o zimmer rám, opatrne pred seba kladie deformované chodidlá, prelieva sa z nohy na nohu. Na chrbte, v zvädnutej koži sa jej mastné pôlty trasú pri každom kroku. Je veľmi smutná a veľmi unavená. Za ňou kráča pekný opálený chlapec v priliehavom tričku, možno vnuk alebo synovec. Kráča za ňou a hanbí sa, tak sa za ňu hanbí, až klopí zrak a spomaľuje krok, akoby hovoril: ja vôbec nepatrím k tej tučnej panej. Hanbí sa pred hosťami v reštaurácii, ale predovšetkým pred vyčačkanou blondýnkou s vizážou samopašnej samičky škrečka, ktorá ho sprevádza. […]

Zvláštna tínedžerka vo vlaku, sedíme pri tom istom stolíku vo vagóne bez kupé. Neviem, či má 14 alebo 17 rokov, neviem to rozoznať, ale má asi bližšie k dievčaťu než k žene. Cestuje do Varšavy, potom vystúpi na Hlavnej stanici, na sebe má tenisky, džínsy, mikinu s kapucňou a žiadne zavazadlá, len maličkú kabelku zapnutú v páse a plátenú tašku plnú gramatických cvičení zo španielčiny: poctivo ich robí celou cestou, prepisuje vety zo skopírovaných strán a potom pod nimi kreslí výkresy, ktorým nerozumiem. Pri vystupovaní som na ňu zhodil dáždnik, čo ju tuším nenastrašilo až tak veľmi ako moje ospravedlnenie – mal som na ušiach slúchadlá a náhlivé […]