Ako motýlie krídla / Esej

Zvláštna tínedžerka vo vlaku, sedíme pri tom istom stolíku vo vagóne bez kupé.

Neviem, či má 14 alebo 17 rokov, neviem to rozoznať, ale má asi bližšie k dievčaťu než k žene. Cestuje do Varšavy, potom vystúpi na Hlavnej stanici, na sebe má tenisky, džínsy, mikinu s kapucňou a žiadne zavazadlá, len maličkú kabelku zapnutú v páse a plátenú tašku plnú gramatických cvičení zo španielčiny: poctivo ich robí celou cestou, prepisuje vety zo skopírovaných strán a potom pod nimi kreslí výkresy, ktorým nerozumiem.

Pri vystupovaní som na ňu zhodil dáždnik, čo ju tuším nenastrašilo až tak veľmi ako moje ospravedlnenie – mal som na ušiach slúchadlá a náhlivé „pardon“ som zvreskol príliš nahlas, prekričal som aj brzdiaci vlak.

A tak som odtiaľ vypadol s vypáleným znamením zbytočnej hanby, hoci som sa jej vlastne chcel opýtať: akým smerom bude plynúť tvoj život, dievčatko so španielskou gramatikou, odkiaľ priplynul, utiekla si z domu, alebo ideš na skúšku, kde si zahodila veľké kufre, celý život smutnej tínedžerky… Ale neopýtal som sa, našťastie ešte dokážem ovládať svoje malé ošiale, vylievajú sa zo mňa len cez uslzené prsty, ťukajúce do klaviatúry: možno len preto ešte nezastavujem chodcov na uliciach, nevyspevujem na námestiach žalmy ani netlčiem hlavou o mäkký múr opatrovateľskej inštitúcie.

„Breathe, keep breathing”, spieva Thom Yorke. Dýchaj. Alebo skôr udus sa, ako v Chopinovom prelúdiu e-moll , ktoré tak hlasno znie v pesničke na konci Luhrmanovho filmu Romeo a Julia , stará platňa Radioheadu z r. 1997, ktorú sa teraz akosi nepatrí počúvať, ale ja ju počúvam tak ako pred 15 rokmi v inom svete, aj preto som tak nahlas vykríkol to hlúpe ospravedlnenie, na vine je Yorke a mne je to teraz trápne.

Ale aké pekné je rozmýšľať o vesmíre, v ktorom sa skrýva akýsi zmysel v tom mlčanlivom nestretnutí vo vagóne bez kupé, kde sa zbytočne skrývam za obrazovkou počítača, lebo dievča zaujíma gramatika viac než ja a moja práca.

Takto sa o tom snažím rozmýšľať, cvičenia zo španielčiny ako motýle krídla, ľudia, okolo ktorých prechádzam ako motýlie krídla, medzi ich a mojim narodením a smrťou sa stretávame len na jeden pohľad a prepadáme sa do tmy, a prosím Boha, prosím aj čiernych bohov, aby tie stretnutia a nestretnutia dávali dáky zmysel. Hoci by aj bol ukrutný ako Moloch, hoci by to bol tajný kód metafyzického hororu, hoci by to bol strašný príbeh o kozmickej prázdnote ako v Melanchólii von Triera, len aby ho dávali.

Kiežby sa do svetlého nápisu na nebe poskladali nenávistné pohľady, ako ten pohľad žobráka, ktorému som nedal ani groš, lebo mám zatvrdnuté srdce. Kiežby interpunkciou boli oči iného žobráka, plné začudovanej, smutnej vďaky, ktorý ma kedysi poprosil o almužnu takým čarodejníckym hlasom, že som mu s plačom dal všetko, čo som mal v peňaženke a potom som sa za toto komediantské, precitlivené gesto nenávidel.

Kiežby sa stali písmenami tie pouličné nestretnutia, v ktorých sme pre blížnych sivými siluetami bez tvárí, kiežby sa so mnou zhovárali vtáky a kravy, ktoré na sekundu zahliadnem z okna vlaku z Varšavy do Gliwíc, ako aj pohrebné mraky, kiežby čosi znamenalo ticho kaviarenského stolíka, pri ktorom sa lúčia smutní milenci, káva je už vypitá a hnedá usadenina v šálkach volá, že všetko medzi nimi už zomrelo, a že treba ísť ďalej; no napriek tomu túžia, už nie po sebe, ale po tom, čoho už niet, na stolíku je cukor rozsypaný do strof a rýmov, koniec, odchádzajú, každý svojou cestou.

No čo ak to vôbec nie sú milenci, čo ak je to poisťovací agent a jeho smutná zákazníčka, odkiaľ to mám vedieť? A čo ak medzi nič neumrelo, len to práve sami zabíjajú, kladú lásku ako obeť na dáky oltár?

Alebo čo ak mlčali nad smrťou dieťaťa?

A vedľa nich sa ja, malý voyeur, tvárim, že ma zaujímajú moje noviny či počítač či káva. Hoci viem, že sa stále mýlim, že ničomu nerozumiem, že mi len pulzuje hlava od čiernej kávy ráno a červeného vína večer, aby som sa zobudil a aby som zaspal, zatváram oči a dokonca aj tma horí a kričí tú moju jedinú prosbu a jedinú túžbu, aby svet bol radšej usporiadaný, hoci viem, aký je, viem to od Shakespeara: je to príbeh blázna, plný hnevu a vresku, čo nič neznamená.

Nebojím sa konca. V podstate sa nebojím ničoho.

Predstavujem si ozajstný prúd vedomia, multimediálnu simuláciu ľudského osudu, obrazy z očí, zvuky z uší a všetky spevácke zbory, šialené dunenie pod smutnou klenbou našich lebiek, všetko, čo sprevádza naše zmysly v každodennej drine vedomia od prebudenia po malú smrť spánku.

Možno by sa v takomto premietaní dal nájsť zmysel, keby sa splietli premietania miliardy, piatich miliárd ľudí, ktorí boli, sú a budú, keby sa celý Všehomír zapriahol do toho rozumenia, celá hmota usporiadaná do veľkého počítača de consolatione.

Ale to všetko je predsa lož, nehľadám zmysel, nehľadám pochopenie, hľadám útechu, útek pred strašnou myšlienkou, že to z toho veľmi múdreho nemluvňaťa, čo sa na mňa dnes usmieva, raz bude nekonečne hlúpy starec a nakoniec sa prepadne do temnoty, rozpustí sa v nej rovnako ako sa v nej rozpustím ja, akoby sme sa vracali domov, do čiernej, teplej večnosti, z ktorej prichádzame, do sveta spred nášho narodenia, k Bohu alebo do prázdnoty, do absolútneho svetla alebo absolútnej tmy.

Ak sa svetlo vôbec čímsi líši od tmy.

Text vyšiel v týždenníku Polityka.