Foto: Maciej Gruszecki
Z reštaurácie vychádza telnatá postaršia panička. Ide pomaly, opiera sa o zimmer rám, opatrne pred seba kladie deformované chodidlá, prelieva sa z nohy na nohu. Na chrbte, v zvädnutej koži sa jej mastné pôlty trasú pri každom kroku. Je veľmi smutná a veľmi unavená. Za ňou kráča pekný opálený chlapec v priliehavom tričku, možno vnuk alebo synovec. Kráča za ňou a hanbí sa, tak sa za ňu hanbí, až klopí zrak a spomaľuje krok, akoby hovoril: ja vôbec nepatrím k tej tučnej panej.
Hanbí sa pred hosťami v reštaurácii, ale predovšetkým pred vyčačkanou blondýnkou s vizážou samopašnej samičky škrečka, ktorá ho sprevádza. Slečinka groteskným krôčikom drobčí na vysokých opätočkoch a o hanbe v jej prípade niet ani reči. Zdá sa mi, že nie je schopná hanby, pretože hanbiť sa možno len vtedy, keď má človek akú-takú predstavu o pošmúrnej dynamike medziľudských vzťahov. A ona predsa nechápe nič.
Mám chuť vstať a potriasť tým sopliakom bez srdca, hanbím sa za jeho hanbu, ale samozrejme ma odrazu oveľa viac zaujíma jedlo na tanieri a bublinky v pohári s minerálkou. A teraz sa už aj ja hanbím: za seba samého. Za to, že odvraciam oči. Hanbím sa za nepekné myšlienky o ružovom dievčati: prečo som si o nej tak nepekne pomyslel, preto, že spôsobila hanbu toho chlapca? Je to jej vina? Možno sa vôbec nehanbila, pretože v tej unavenej starej panej videla človeka, videla vrodenú ľudskú dôstojnosť, ktorú si okrem nej nikto nevšimol, nevšimol si ju ani ja, pretože som vnímal len škaredosť a starobu a ľutoval som ju?
A ružové dievčatko možno vedelo, že sa nemá za čo hanbiť?
Neskôr, v ten istý deň, si sadám do krčmičky s výhľadom na Planty, dávam si pivo a sladké klinčekové cigarety a splývam s pozadím ako veľký melancholický chameleón. Takmer neexistujem, strácam sa dokonca aj sebe samému. Pozorujem dievčatá, ako sa prechádzajú po Polantoch a prekvitajú tou zlenivenou, rozhorúčenou ženskosťou nôh, bedier a pliec, hlasného smiechu, gest a vyzváňania zvončekov na bicykloch. Nečítam, nepíšem. Večer sa akosi nepatrí vyťahovať počítač. Kto si už večer dáva v kaviarni na stôl počítač? Hanbil by som sa takto v noci v kaviarni vytiahnuť počítač. Moja chvíľková a dobrovoľná samota by bola príliš viditeľná, hlúpa, nemiestna, hanbil by som sa za takúto samotu.
Kdesi vedľa dievčenský hlas nahlas a výrečne rozpráva príbeh Džesiky (meno som zmenil, ale znelo podobne), ktorá porodila dieťa, ale ešte stále nevie, kto je jeho otcom a do vyšetrovania sa zapojila celá dedina. Na chvíľku sa obraciam: rozprávačka je pekná a veľkomestská: asymetrický účes, veľké náušnice a okuliare aj náramky a voľné nohavice s rozkrokom pri kolenách.
O Džesike rozpráva ako znalec dedinských záležitostí a s pohŕdaním pre vidiecky život, ktorému vládne farár s gréckou radou starých báb, kde sedliaci sú naložení vo výparoch vodky a špinavé deti už začínajú mrhať životom, malé peklo na zemi. Príbeh sa rozvíja, objavujú sa nové postavy, no snažím sa už nepočítať, hoci ho rozpráva skvelo a skutočne nahlas, hanbím sa však počúvať ďalej.
No sedím o tri stoly ďalej a tak všetko počujem. Rozprávačka sa za toto malé peklo kdesi v Poľsku hanbí a ja k nej pociťujem nechuť od chvíle, keď som začul hanbu maskovanú smiechom.
Nemám ťa rád, mestská krásavica z dediny. Možno rozprávaš len preto, že chceš bojovať s hanbou.
Ale prečo ťa nemám rád? Veď máš pravdu, sú predsa príšerné tie napoly vykorenené obce, v ktorých predmoderná forma dedinského spoločenského života dospela do najneznesiteľnejšieho štádia: už dávno je mŕtva a prehnitá, ale ešte sa celkom nezosypala a naklonená akosi pretrváva: nie je už ani poľská ani sedliacka, v spleti katolicizmu a diskoték pre tritisíc hostí, dedinskej oplzlosti a nevyhnutného pokrytectva, dedinských flirtov, ružencových ruží a nevestiek, cynických starých farárov a bystrých mladých vikárov, richtárov, nakupovania na sekeru, organistov a provinčných polonistiek, polí a príplatkov z Európskej Únie, starých golfov a nových traktorov a rovnej krajiny medzi Radomom a Łomżou, smutnej ako pokus o samovraždu.
Z takejto dediny by som aj ja utiekol do mesta. A potom by som sa za ten útek hanbil, hoci presne neviem prečo, veď dátum a miesto narodenia si predsa nevyberáme. Mohla by si teda byť pyšná, rozprávačka príbehu o Džesike, ktorá hľadá páchateľa dieťaťa, mohla by si byť pyšná, že si sa z toho pekla vytrhla, ale ty sa za ten svet hanbíš.
Alebo sa možno hanbíš práve preto, že si utiekla?
Hanbil by som sa tiež , keby som utiekol zo svojho sliezskeho mikrokozmu? Hanbím sa, že ma ‚môj jazyk prezrádza‘ dokonca aj keď hovorím po poľsky, hanbím sa za tupú hlásku ‚a‘, čudný slovosled a za smiešnu, stúpajúcu intonáciu v otázkach? Možno by som sa mal. Ako cvičenie v pokore, v sebaznižovaní, aby som sa trochu oslobodil? Možno by som sa mal odtrhnúť od tých vrodených základov a ľahnúť si nahý na zem ako svätý František? A potom sa hanbiť za svoju nahotu, ale byť slobodný? Snažím sa zmeniť hanbu na pýchu ako tá dievčina, alebo sa skôr snažím skrotiť pýchu hanbou?
Neviem.
Hanbím sa za tieto pochybnosti. Tou istou, jedinou hanbou: hanbou opáleného chlapca, veľkomestskej dievčiny aj svojou vlastnou, hanbím sa za základy, ktoré ma robia silným a súčasne ma zotročujú. A hanbím sa, že sa hanbím.