Foto: Jevgenij Feľdman
Poznal som Borisa. Nie veľmi dobre, ale poznal. Poznal som ho natoľko, že sme si tykali. Hoci v jeho prípade to nebolo ťažké. Patril k tým, s ktorými si potykáte už pri najpovrchnejšej známosti.
Bol to taký Mozart politiky. Žiaľ, práve takíto ľudia dlho nežijú.
Vždy robil dojem šťastného, slobodného a pokojného, až bezstarostného človeka. Bol to taký Mozart politiky. Žiaľ, práve takíto ľudia dlho nežijú.
Boris nebol jednoducho živý, ale akosi vyzývavo živý. A táto vlastnosť vždy uráža mŕtvych, najmä tie mŕtvoly, čo zaťali svoje stuhnuté prsty do tela nešťastnej krajiny.
Som presvedčený, že cítia nenávisť ku všetkému živému, ku všetkému, čo úporne vzdoruje pôsobeniu mŕtvolného jedu.
Neviem, kto zavraždil Borisa a kto vydal príkaz zabiť ho. Ak sa to niekedy dozvieme, určite to nebude v najbližších dňoch. Všetci však vieme, kto inšpiruje a kto vyvoláva túto spoločenskú atmosféru, v ktorej sú takéto vraždy nielen možné, ale aj nevyhnutné.
Neviem, kto konkrétne zavraždil Borisa – zabil pitoreskne, teatrálne, priam exemplárno-príznačne – kto ho zabil na tom, prepytujem, najposvätnejšom mieste hlavného mesta.
Ale jedno je jasné: zabili ho mŕtvoly, ktoré tým zrejme otvorili sezónu poľovania na všetko, čo má tú drzosť, že žije, dýcha, rozmýšľa a hovorí.
Ale čo je živé nemožno zabiť. Taký je zákon živej prírody a taký je zákon ľudských dejín. Ak tieto zákony nepoznajú, sú to tupí žiaci, čo prepadli. Ak sa snažia tieto zákony zrušiť, sú to nebezpeční maniaci. Najskôr jedno i druhé.
A preto Boris Nemcov, ktorého zabili, bude aj tak tisíckrát živší než tieto mŕtvoly, ktorým sa len zdá, že žijú, ktorí si to myslia preto, lebo sú ešte stále schopní bezhraničnej lži, podlého ohovárania, brutálnych súdnych procesov, schopní vraždy.
A nech je tento prekliaty most, ktorý jedného dňa dostane oficiálny názov Most Nemcova (myslím, že neoficiálne sa tak už volá), pomníkom Borisa – úprimného, čestného, veselého a nebojácneho. Most je dobrý pomník. Keď už nie z iného dôvodu, tak preto, lebo nerozdeľuje, ale spája.