Úpadok superveľmoci Spojených štátov, vzostup tých ostatných? To by sa tak ľudožrútskym režimom tohto sveta páčilo!
Keď som nedávno bezmyšlienkovite klikal hore-dolu a hľadal film, ktorý by ma príliš nerušil v ospalej nesústredenosti, narazil som na reportáž z predvianočného New Yorku. Novinári urobili čosi ako spontánnu anketu na tému budúcnosť Ameriky a zvyšku sveta. Väčšina chodcov odpovedala tak, ako sa na chodcov patrí: dúfajú, že bude lepšie. Zopár ich zmienilo krízu, niektorí Baracka Obamu, niektorí boli viac, iní menej optimistickí.
Ku koncu sa objavila mladá novinárka, približne to, čomu sa hovorí „slovanská kráska” a v takmer dokonalej angličtine (aspoň podľa môjho skromného jazykového citu) predniesla záverečný komentár. Vzťahoval sa na niečo, o čom v reportáži vôbec nebola reč. Američania vraj začínajú chápať, že ich krajina sa v blízkej budúcnosti bude musieť zrieknuť svojej vedúcej roly vo svete. Pomaly ju vytláčajú silní a dynamickí nováčikovia ako Čína, India či Brazília. Aj Rusko prekvitajúce rýchlym tempom sa na tomto procese zúčastní. Taký bol záver reportáže.
Historický prejav
Drzosť tejto manipulácie upútala moju pozornosť a prinútila ma pozrieť sa na logo televízie – RT. Ani som nemusel pridlho rozmýšľať: Russia Today. Okay, zarýmoval som si uľahčenie. Nie je to až také zlé – jednoducho ruská televízia pre zahraničných divákov. Nech si pokojne vysiela. Ostatne, s rovnako manipulatívnymi metódami ako tá domáca.
“Brazíliu máme radi pre futbal a Rusko pre balet. Sú to dosť rôznorodé indikátory.”
V nasledujúcich dňoch mi tá reportáž ani neviem prečo stále neschádzala z mysle. Až som prišiel na to, že priamo nadväzovala na historický (naozaj) prejav prezidenta Vladimira Putina vo februári 2007 v Mníchove. Pokiaľ šlo o ten prejav, vynorilo sa mi, že v závere volal po konci „monopolárneho sveta”.
Od Spojených štátov žiadal, nech sa na Olympe trochu potlačia a konečne sa o svetovládu začnú deliť. Na internete som si našiel celý text a poznačil som si tento citát: „Hrubý národný produkt Indie a Číny je spolu, keď vezmeme paritnú kúpnu silu, už teraz vyšší ako hrubý národný produkt Spojených štátov. A na rovnakom princípe vypočítaný HDP štátov skupiny BRIC – Brazílie, Ruska, Indie a Číny – prevyšuje kumulovaný HDP Európskej únie.” O pár riadkov ďalej vyhlásil ruský prezident svoj konečný verdikt: „Niet pochybností, že hospodársky potenciál nových centier rastu sa nakoniec premení na politický vplyv a posilní multipolaritu.”
Kvalifikačná skupina
Ach, konštatujem, že sú to stále tí istí: Brazília, Rusko, India, Čína. Jednoduchý súkromný prieskum (na Googli, ako ste si domysleli) ma priviedol k prameňom. BRIC vymysleli roku 2003 analytici americkej investičnej banky Goldman&Sachs. Jim O’Neill a jeho ľudia s tým rozhodne mali úspech – nimi vstrieknutý „geoekonomický vírus” sa osvedčil ako neobyčajne atraktívny. Najviac sa zapáčil Rusom. Brazília, Rusko, India, Čína – BRIC.
Znie to celkom náhodne – ako kvalifikačná skupina na majstrovstvách sveta vo futbale, ale skôr v pozemnom hokeji: skupina superveľmocí, ktoré – podľa Jima O’Neilla a Vladimira Putina – o niekoľko desaťročí ovládnu svet. Nerozumiem celkom, prečo práve BRIC, a nie CIBR, RIBC či IRCB. Znamená to poradie, že z kvarteta je najsilnejšia Brazília a Čína najslabšia? A ako Rusko vysvetlí Indii, že v skupine nie je druhá, ale tretia? A prečo to I znamená práve Indiu a nie povedzme Irán? Prečo B a nie V, teda Brazília a nie Venezuela? Priveľa otázok na to, aby sme tú konštrukciu mohli nazvať elegantnou.
Vôbec, je to pomerne jednoducho zlepená fikcia: vezmeme dve najväčšie krajiny sveta, dáme k nim štvrtú najväčšiu, najľudnatejšiu – a hotovo, budúcnosť ľudstva je rozhodnutá. Congratulations to the big size, ako sa pri takýchto príležitostiach zvykne hovoriť. Vlastne dosť povrchné a ploché. Len je zaujímavé, kto za kreáciu tejto konštrukcie zaplatil – Rusko, ktoré ju potrebuje najviac, alebo samy Spojené štáty len preto, že už toho osamelého vedenia majú dosť?
Moje pochybnosti ešte prehĺbil Andrej Illarionov, bývalý ekonomický poradca Vladimira Putina a dnes jeden z nezávislých ruských expertov na svetovú ekonomiku. Práve som narazil na rozhovor s ním, kde okrem iného vysvetľuje: „Odkedy sa začalo hovoriť o BRIC-u, rovnako ako celý rad iných ekonomických expertov, aj ja zdôrazňujem, že neexistuje dôvod, pre ktorý by sa tieto krajiny mali zahrňovať do jednej skupiny. Príliš sa od seba líšime vo vývojových stupňoch, štruktúre ekonomík, správaní ekonomických subjektov, a napokon, aj dynamikou rozvoja.”
A naozaj: Brazíliu máme radi pre futbal a Rusko pre balet. Povedal by som, že sú to dosť rôznorodé indikátory. V mojom sovietskom detstve niekedy medzi šesťdesiatymi a sedemdesiatymi rokmi existovali dve vojenské hrozby – americká a čínska. V diskusiách na dvore sme vtedy dospeli k záveru, že keď sa už bojíme, že na nás zaútočia Američania a zároveň Číňania, predsa len by sme sa s jednými mohli spojiť a tomu tretiemu dať spolu po papuli. Lebo ako vieme, že sa nespoja oni a nedajú po papuli nám? V každom prípade sa jeden musel dohodnúť s niektorým z nich, pretože keď sa z troch dvaja začali mlátiť, ten tretí sa chvíľu pozeral, ale potom bol nútený pomôcť slabšiemu.
Štádium lásky
Taká bola logika bitiek nášho dvora. Ako aj logika „medzinárodných napätí”. V každom prípade bolo dobré, že už nie dve, ale tri sily tohto sveta usilujú o svetovládu – tak tu stále bola šanca zbrzdiť tých, čo by k tomu mali najbližšie. Vtedy existoval vtip: Brežneva sa pýtajú, či bude tretia svetová vojna. Súdruh generálny tajomník vraví: „Nie, ale bude taký boj za mier, že neostane kameň na kameni.” Jeho dedič Vladimir Putin tomu hovorí „hľadanie rozumnej rovnováhy medzi záujmami všetkých subjektov medzinárodného spolužitia.” Len si predstavte – všetkými subjektmi! Nie je to vznešený cieľ?
Iba tie prostriedky, pomocou ktorých k nemu spejeme, vyzerajú, jemne povedané, podozrivo. Napríklad násilné rozdelenie územia zvrchovaného štátu vojenskou agresiou inej krajiny. Mimochodom, stokrát väčšej, bohatšej a nehanebnejšej. Tej krajiny, ktorá v skratke BRIC predstavuje R.
Jeden môj priateľ Čečen, básnik a emigrant, mi raz povedal: „Ľudstvo ešte nedozrelo ani na monopolárny svet, a už chceme multipolárny!” Takže len vyzbrojte atómovými zbraňami toľko ľudožrútskych režimov, koľko sa len dá – a budete mať tú vysnívanú multipolárnosť, domýšľal to ďalej. Pokiaľ ide o „ľudožrútske režimy”, možno to v zápale polemiky trochu prehnal, ale vcelku sa mi tá myšlienka dodnes páči.
Páči sa mi hlavne preto, že na Ruskom postulovanom „hľadaní rozumnej rovnováhy v multipolárnom svete” neviem nájsť nič nové. Neviem (či skôr, viem to veľmi dobre), čo Rusko chápe pod „rozumnou rovnováhou”. Nie delenie a distribúciu „sfér vplyvu”, „zón zodpovednosti”, „príbuzných území”. Ako bývalý občan Sovietskeho zväzu, pre ktorého na rozdiel od pána Putina rozpad tejto superveľmoci nebol „najväčšou tragédiou 20. storočia”, by som sa nechcel znovu ocitnúť v starej „predmonopolárnej realite boja za mier”, v ktorom neostane kameň na kameni.
Chcel by som, aby svet najskôr dozrel na monopolárnosť. Najlepšie v podobe tradičnej západnej demokracie. Nové štádium lásky medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi, návrat pod spoločný atlantický plášť po rokoch hádok a škandálov. A to je, samozrejme, zlé. Ale nič lepšie nie je.
Text vyšiel v nemeckom preklade v týždenníku Die Zei.