Michael Krüger nedopustí, aby politická realita narušila priateľské vzťahy medzi maďarskou a nemeckou kultúrou.
Foto: Laszlo Balogh / Reuters
Pred štyridsiatimi rokmi som oslavoval svoje tridsiate narodeniny v San Diegu s Herbertom Marcusem a Reinhardom Lettauom. Narodeninová večera nebola zvlášť chutná, v reštaurácii zvanej Der Wiener Schnitzel nám naservírovali červené klobásy so zemiakovou kašou. Pri vedľajšom stole sedel osamelý starší pán, ktorý sa tiež špáral v jedle. Je to Maďar, povedal Lettau, a smúti za svojou vlasťou. Maďarský spisovateľ, túžiaci po domove, od ktorého nikto nič nečítal, v bezútešnom fastfoode v San Diegu, tento obraz sa mi vryl do pamäti. Bol to Sándor Márai, ktorého denníky sa roky po jeho smrti stali jednými z mojich najobľúbenejších kníh.
Svetlo sveta som uvidel jedného mrazivého rána v decembri roku 1943 v malej dedinke v Sasku-Anhaltsku. Ako som sa neskôr dozvedel, celkom nablízku bol tábor, pridružená časť buchenwaldského tábora. Stará mama mi raz rozprávala, že pozorovala vychudnutých ľudí, ktorí museli pracovať na poli. Jeden z nich mohol byť Imre Kertész, ktorý bol internovaný práve v tom čase presne v tomto tábore. Zazrel ma v poslednom roku vojny driemať v kolíske? S Imrem som sa neskôr zoznámil, keď som žil s Tankredom Dorstom a Ursulou Ehlerovou v dome pri Starnberskom jazere. K Dorstovým občas chodieval na návštevu ich maďarský prekladateľ Imre Kertész, sympatický pán, s ktorým som sa bavil o Nietzscheho štýle, pretože Imre v tom čas Nietzscheho práve prekladal. Bol to mimoriadne citlivý rozprávač, ale nie zvlášť dobrý plavec. Raz mi venoval jednu zo svojich kníh v maďarčine a spravil to tak zdržanlivo, že som nemohol tušiť, aký vynikajúci spisovateľ túto nenápadnú knižku napísal. Bol neuveriteľne zdvorilý. Rozprávali sme sa, prirodzene, aj o mojom vtedajšom maďarskom priateľovi Miklósovi Mészölyovi, ktorého knihy som mal na starosti vo vydavateľstve. Miklós bol vzorom pre mladšiu generáciu, ako jediný maďarský autor, ktorý vtedy mohol častejšie cestovať, pretože jeho knihy vychádzali v západných vydavateľstvách. Bol to obdivovateľ Kafku a Camusa, ale o Lukácsa, ktorý bol vtedy u nás mimoriadne uznávaný, zvlášť nestál.
Zdalo sa mi vtedy, že všetci Maďari viac či menej dokonale ovládajú nemčinu. Platilo to samozrejme aj o mojom priateľovi Lászlóovi Glozerovi, kritikovi výtvarného umenia, ktorý do Süddeutsche Zeitung písal komentáre o povojnovej moderne. A platilo to samozrejme aj o Péterovi Nádasovi. Ten do Mníchova chodieval navštevovať svojho priateľa Hansa-Jürgena Fröhlicha, s ktorým som mal spoločne prenajatý byt. Tento byt sa nachádzal asi päť minút od divadla Münchner Kammerspiele, kde inscenoval Geoge Tabori, s ktorým ma pútalo blízke priateľstvo. V tom čase ma zvolili do poroty umeleckého programu DAAD v Berlíne, a k mojim hlavným úlohám patrilo pozývať do Berlína maďarských spisovateľov. Patril k nim Péter Nádas, Peter Esterházy, Lászlo Földény, László Krazsnahorkai, István Eörsi a mnohí ďalší. Iróniou osudu sa ich sláva začala šíriť po svete práve z Nemecka.
Slovom, bol som obklopený maďarskými spisovateľmi, ktorí všetci skvelo hovorili po nemecky a vyznali sa v nemeckej literatúre. Všetko to boli neuveriteľne veľkorysí ľudia s mimoriadnym talentom pre priateľstvo. Musím ešte spomenúť filozofa Bélu Bacsóa, znalca Schleiermachera a Gadamera, ktorý sa mi v dlhých prednáškach pokúšal vysvetliť význam hermeneutiky pre súčasný duchovný život v Maďarsku. A v neposlednom rade tu bol úžasný Péter Lengyel, ktorého román Macskakő (Kamenná dlažba) bohužiaľ nikdy nevyšiel v nemeckom preklade, či lakonický básnik György Petri, autor najsmiešnejších a najsmutnejších básní o manželstve.
Keď padla železná opona, všetci títo odjakživa európsky zmýšľajúci spisovatelia sa celkom prirodzene stali súčasťou našej spoločnej literatúry. Možno nám tak pevne prirástli k srdcu práve z toho dôvodu, že všetci (nielen Židia) mali za sebou zopár skúseností, ktoré tvoria bolestné základy spoločnej Európy. Skúsenosti, ktoré boli ušetrené generácii mojich súčasníkov, čo sme sa narodili koncom vojny a vyrástli v mierových časoch.
Preto mi vôbec nevadí, ak vyznie pateticky, keď poviem, že to, že s našimi maďarskými priateľmi môžeme sedieť pri jednom stole, patrí k najšťastnejším momentom môjho života. Napriek tomu, že súčasná maďarská vláda robí mnohé pre to, aby zrúcala základné stĺpy liberálnej demokracie, tento pocit radosti si nenechám vyhovoriť. Ešte stále si dobre pamätám väzenské príbehy Istvána Eörsiho a Györgya Dalosa, varovania Györgya Konráda a drobné melancholické eskapády veľkého básnika a prekladateľa Dezsőa Tandoriho: bola by tragické, keby sa tento veľký spolok nemeckých a maďarských spisovateľov, ktorý vznikol po vojne a najmä po roku 1989, tento škriepny a ale vždy zdvorilý spolok, v dôsledku politickej reality znovu rozpadol.
To nesmieme pripustiť.