Ak existuje na svete miesto, kde Rusov považujú za najbohatších ľudí na svete, tak je to tu, vo vysokohorskom kúpeľnom mestečku St. Moritz. Ubytúvajú sa v najlepších hoteloch, jedia v najlepších reštauráciách, nakupujú kožuchy, neuveriteľne drahé hodinky, brilianty.
Foto: Martin Parr / Magnum Photos
Pri tom sú majstri v lyžovaní na tých najstrmších svahoch od skorého rána, a neskoro do noci, do odpadnutia tancujú na diskotékach a pijú toľko, čo nikto iný. Mladý barman Michael z prepychového, a zároveň preduchovneného hotela Kempinski, kam zvyknú chodiť Rusi, čo nepočítajú peniaze, mi povedal, že keď príde do baru partia Rusov, chcú len to najlepšie – davaj – najlepšie šampanské, najlepšiu whisky a najlepšie koňaky: Fľaša za pár tisíc eur, to je pre nich ako nič.
Ako sa má Západ postaviť k Rusom? Táto otázka nemá len politický, ale aj hlboko mravný zmysel. Západ má dnes pred sebou doma tri typy Rusov: tých, čo cestujú na Západ študovať a pracovať, lebo hľadajú lepší život, ruskú mafiu, ktorá sa skladá z banditov, ako všetky mafie na svete, a nakoniec tých, čo Západ šokujú svojím bohatstvom. Stovky tisícok Rusov objavujú západný svet, ale nie z donútenia, ako ho objavovala porevolučná ruská emigrácia, no z vlastnej iniciatívy a často s veľkou rozkošou.
Je pochopiteľné, že ruskí študenti musia študovať na Západe a nasávať všeľudské hodnoty a že proti ruskej mafii treba bojovať. Lenže čo s lavínou Rusov, ktorí doslova privalili Západ svojimi peniazmi, mravmi, svojou kultúrou a svojou nekultúrnosťou?
Ruštinu počujete vo všetkých európskych kúpeľných mestách v zime aj v lete, a terajšia lyžiarska sezóna je ešte o to viac pod ruskou hviezdou – po škandále v Courchevele vo francúzskych Alpách, kde ruského oligarchu zadržala polícia, lebo si tam doviezol ruské prostitútky, ktoré elegantne nazýval mladé priateľky.
Dostojevskij kedysi napísal, že keď niet Boha – všetko je dovolené, pretože v jeho predstavách bol jedinou mravnou autoritou Boh. Dá sa povedať, že Rusi teraz preinačili túto myšlienku na keď máte peniaze – všetko je dovolené. Musíme si uvedomiť, že slobodne cestovať na Západ je pre Rusov stále ešte novota, dar perestrojky, ktorý má ešte len pätnásť rokov. Tiež si treba pripomenúť, že aj peniaze sú pre Rusov novota, v Sovietskom zväze v praxi sotva niečo znamenali, Sovietsky zväz bol predsa známy obrovskými radmi ľudí stojacich na najelementárnejší tovar. Je jasné, že za roky sovietskej moci Rusi stratili spojenie so Západom a pokiaľ ide o dobré spôsoby, trošičku zdivočeli. Ale teraz, keď Rusi dostali možnosť vycestovať na Západ a poobzerať sa tu, netreba sa pred nimi opevňovať vízovými múrmi, treba im dať možnosť prestať byť cudzí a ľudní.
Iste, Rusi sú ešte dosť čudní. V St. Moritze v obchode s hodinkami som si podebatoval s vychytralým majiteľom – Talianom Luccianom, od ktorého som chcel, aby mi dal potvrdenie na obyčajnú zľavu na hodinky pre colníkov. Musel som mu na to ukázať ruský pas. Lucciano vyhlásil, že ešte nikdy nevidel ruský pas, lebo Rusi robia všetko anonymne, nikdy neuvedú meno.
Rusi dnes necestujú do St. Moritzu len preto, že tu personál funguje ako hodinky, ale aj preto, že glamour a prestíž sa dnes stali kľúčovými slovami ich slovníka.
Pravdaže, moji postsovietski susedia v hoteli Kempinski, ktorí kúpili svojmu kamarátovi na narodeniny hodinky za pol milióna dolárov, zrejme mali čo skrývať. No väčšinou to býva predsa len tak, že ruské čudáctva súvisia s tým, že nevedia cudzie jazyky, že sú im ľahostajné ich spotrebiteľské práva, a taktiež súvisia s ich ľahkovážnym vzťahom k peniazom. Nielen oligarchovia chodia do hôr. Nielen niekdajší banditi. Ruské partie rekreantov sa skladajú predovšetkým z ľudí, ktorým sa začalo dobre vodiť, pracujú v bankách, stavebných firmách, v reklame. Západ počas sovietskej éry zabudol, že Rusi oddávna milujú prepych a niekedy sa na za ním ženú aj z posledných síl. Necestujú do St. Moritzu len preto, že tu personál funguje ako hodinky, ale aj preto, že glamour a prestíž sa dnes stali kľúčovými slovami ich slovníka.
Keď si vypijú, vykrikujú po baroch a z celej sily revú hurá aj z najnepatrnejšieho dôvodu, iných zahraničných turistov sa hanbia, izolujú sa, niekedy bývajú hrubí k personálu. No ako mi povedal už spomínaný barman Michael, ak si na človeka zvyknú, okamžite sa spriatelia.
Obyvatelia St. Moritzu Rusov dávno poznajú. Kedysi sa tu stavalo sídlo pre posledného ruského cára – teraz je to hotel. Na počesť ruských klientov, rozsýpajúcich peniaze, má tamojšia reštaurácia v ponuke pokrm z lososa s názvom Doktor Živago, švajčiarsky barman vám milou ruštinou povie “fsjo charašo?” a na horskej trase, na odpočívadle, si môžete objednať gastronomickú symbiózu kultúr: pizzu s čiernym kaviárom. Ale najhlavnejšie je, že títo bohatí Rusi sa nielen predvádzajú a kŕmia touto pizzou, ktorá stojí toľko ako elegantné lakované topánky najlepšej talianskej značky, ale že si berú aj deti.
Keď som sa díval na dve maličké ruské dievčatká, ktoré behali po krásnych sálach hotela Pallas, naraz som si spomenul, ako som minulé leto letel do Londýna: lietadlo bolo doslova prepchaté ruskými výrastkami. Niektorí chlapci mali tváre podobné podľa všetkého zločineckým črtám tatkov. Ale oni odlietali, aby bývali v anglických rodinách a učili sa v lete anglicky – vyrastú a budú iní, a sotva sa už budú ponášať na otcov.