Obsedantne píšem o Európe ako o neustálom projekte, ktorý – hoci sa ho nikdy nepodarilo kompletne realizovať – dodával tempo premenám a naznačoval horizont, ku ktorému Európa smerovala. Kladiem si otázku, či je nejaký horizont, ku ktorému by Európa mohla smerovať dnes.
Dvadsať kilometrov
O tom, že by sme obnovili vojenskú silu Európy, porovnateľnú so silou Spojených štátov, ktoré vydávajú na zbrojenie toľko, koľko ďalších dvadsaťpäť krajín v rebríčku zbrojenia dohromady, už niet ani reči. Šanca, že by sa hospodárska sila Európy mohla niekedy vyrovnať tomu, čo sa deje v Južnej Amerike alebo v Číne, o Japonsku ani nehovoriac, je tiež minimálna. Rovnako ako šanca, že by Európa mohla udávať tón v rozvoji vedy, umenia, kultúrnych myšlienok.
Čo by sme teda mohli dať do vienka našej planéte? Čo takého vlastníme, čo iní potrebujú a čo by sa od nás mohli naučiť?
George Steiner tvrdí, že úloha Európy má duchovný a intelektuálny charakter. Zaoberá sa spoločnými rozlišovacími znakmi európskych národov, ku ktorým patrí dedičstvo helenizmu a judaizmu. Zdôrazňuje, že Európa predstavuje najväčšiu jazykovú a kultúrnu rôznorodosť, mimoriadnu mozaiku spôsobov života. Na našom kontinente sú nezriedka dva úplne odlišné svety od seba vzdialené necelých dvadsať kilometrov – Európa zanikne, ak nebude bojovať o svoje jazyky, miestne tradície a spoločenskú autonómiu.
Hans-Georg Gadamer pokladá hojnosť rozdielov za najväčší poklad, aký sa Európe podarilo zachrániť a ktorý môže poskytnúť svetu. Život s iným a pre iného je základnou úlohou človeka. Možno práve odtiaľto vyplýva jedinečná prevaha Európy, ktorá sa musela naučiť umeniu takéhoto života. V Európe niekto iný vždy žil nablízku, na dohľad alebo na dotyk, v metaforickom, ale aj doslovnom zmysle. Ten iný je v Európe najbližším susedom. Európania sa musia dohodnúť na podmienkach tohto susedstva, napriek rozdielnosti, ktorá ich oddeľuje. Obraz našej krajiny sa vyznačuje mnohojazykovosťou, blízkym susedstvom iného, ale predovšetkým tým, že sa k nemu v prísne ohraničenom priestore správame ako rovný k rovnému.
Šťastný život
Európa by sa mohla stať akýmsi laboratóriom, kde sa vytvára určitý model umenia žiť, pestovaný ľuďmi s rôznym vierovyznaním, jazykmi, a tradíciami šťastného života. Aj vzájomne užitočné mierové spolunažívanie je možné nielen napriek nerovnosti, ale vďaka rôznorodosti. Práve ona je základom rozvoja, zmeny názorov, nových nápadov. A inšpirácie pre riešenie problémov.
Jedným z problémov, s ktorými experimentujeme v tomto laboratóriu, je hľadanie východiska za hranice, vymedzené značnou časťou dejín modernej inštitúcie národného štátu. Integrácia spoločnosti, integrácia rôznorodosti, čiže utváranie moderných národov a štátov boli dva paralelné a vzájomne závislé procesy. Brandenburčania a Bavori sa odrazu stali súčasťou toho istého národa, podobne ako Sabaudčania a Bretónci vo Francúzsku. Ťažko si dokážeme predstaviť, aký prelom v myslení národov, rozosiatych po Európe, kedysi spôsobil prechod od miestnych k národným spoločenstvám.
Dnes pred nami stojí ďalšia fáza európskeho dobrodružstva – prechod od foriem integrácie, ktoré poznáme z fungovania Európskej únie, k vytvoreniu stabilnej roviny, ktorá by slúžila spoločnému riešeniu problémov planéty, k vytvoreniu mechanizmov celosvetovej ľudskej solidarity.
Od tohto cieľa sme ešte veľmi vzdialení. Myslím si však, že únia, pri všetkých chybách, ktorých sa dopúšťa, pri všetkých problémoch s demokraciou v niektorých krajinách, sa snaží nájsť spôsob, ako vytvoriť určitú formu európskeho občianstva, ktorá by súčasne ctila a zachovávala rôznorodosť miestnej, národnej alebo inej autonómie. V tomto zmysle to, čo sa deje v Európe, sa môže ukázať veľkou službou, ktorú Európa môže preukázať svetu.
Franz Kafka, jeden z najlepších sociológov, akého som v živote čítal, raz v inom kontexte – nemal na mysli Európu, ale ľudský osud a pôsobenie vo svete ľudí všeobecne – napísal: „Ak nič nenájdeš na týchto chodbách, otvor dvere, ale ak za dverami nenájdeš nič, sú ešte ďalšie poschodia, a ak ani hore nič nenájdeš, nič sa nestalo, choď po ďalších schodoch. Kým neprestaneš ísť hore, schody sa neskončia a pod tvojimi stúpajúcimi nohami budú neustále narastať.”
Horský priesmyk
V snahe opísať to, čo sa udialo v Európe v 17. a 18. storočí, historik Reinhart Koselleck použil metaforu horského priesmyku, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Nik z tých, čo na tento priesmyk vystupovali, netušil, čo bude na druhej strane; títo ľudia si by si ani vo sne nedokázali predstaviť budúcu Európu, lebo im chýbali slová a pojmy potrebné na opísanie procesov, ktoré sa dostali do pohybu.
V tejto metafore ma neočarilo to, že na druhej strane priesmyku má byť raj na Zemi – to nemôžeme vedieť – ale že pokiaľ stúpame strmým svahom k priesmyku, je isté len jedno: nesmieme zastať. Treba ísť dopredu, brodiť sa snehom.
Možno som vizionár, možno rodený optimista, hoci moja manželka tvrdí, že je to naopak – v každom prípade žriedlom mojej nádeje je logika rozvoja. Nevyplýva to ani z dobrej vôle Európanov, ako z toho, že jednoducho iného východiska niet, pretože pri súčasnej miere vzájomnej závislosti všetkých národov obývajúcich planétu jej budúcnosť závisí od toho, či budeme schopní vzájomne spolupracovať. Je to otázka života a smrti.
Pri dnešnej miere globalizácie žiaden štát sám osebe, a dokonca ani žiadna skupina štátov, ktoré spolupracujú medzi sebou, ale len v jednej časti planéty, nedokáže obrániť žiadne ľudské hodnoty, nemôže mať istotu, že demokracia je bezpečná, spoliehať sa na stabilitu spôsobu života, ktorý uprednostňujeme. A keď sa spätne pozrieme na európske dobrodružstvo, vieme, že na európsky spôsob bytia malo vždy veľký vplyv globálne myslenie.
Keď mi dnes niekto povie: zabudnime na úniu, nájdime iný spôsob riešenia rasových, národnostných, kultúrnych, historických, náboženských a iných konfliktov, pozorne si ho vypočujem, ale momentálne žiadne alternatívne riešenie nevidím.
Negatívna globalizácia
Vo fáze modernej éry, ktorej hovorím „tekutá súčasnosť” (metafora tekutiny sedí, lebo tekutiny neustále menia tvar) to s víziami nevyzerá veľmi dobre. S víziami dobrého spoločenstva, šťastného života, s takýmito mierne teatrálnymi víziami som sa stretával počas štúdia a neskôr, keď som čítal Jeana-Paula Sartra. Išlo v nich o celoživotný projekt, a človek sa musel hneď na začiatku rozhodnúť, kým bude, keď bude mať vyše osemdesiat rokov ako ja dnes. S tým sme už skončili. Často sa podčiarkuje, že v únii sa vlastne rozvíja len voľný obchod a že ostatné aspekty komunity s ním nedokážu držať krok. Z toho však nevyplýva, že systém únie je buď výborne vymyslený, alebo pochybený.
Dnes je to tak na celej planéte. Obsedantne používam termín „negatívna globalizácia”, pretože zažívame globalizáciu všetkých tých síl, ktoré sa špecializujú na navŕtavanie dier do hraníc všetkých miestnych inštitúcií – je to globalizácia kapitálu, financií, obchodu, informácií, terorizmu, obchodu s drogami či mafií. S touto negatívnou globalizáciou však nedokáže držať krok pozitívna globalizácia, čiže globalizácia právnych, politických a súdnych inštitúcií, ktorá by dokázala udržať na uzde sily, ktoré sa usadzujú v globálnom priestore. Aj tu máme do činenia s problémom, ktorý sa Európania snažia vyriešiť. Netvrdím, že už riešenie našli, som však presvedčený, že chtiac či nechtiac budú musieť v jeho hľadaní ďalej pokračovať.
Súhlasím s Clausom Offem, že deľba na optimistov a pesimistov nás oboch necháva mimo, že sa na nás tieto nálepky nehodia. Veď kto je optimista? Je to človek, ktorý je presvedčený, že žijeme v najlepšom z možných svetov. A pesimista? To je človek, ktorý sa obáva, že optimista môže mať pravdu. My obaja sme presvedčení, že svet môže byť iným než je a že stávajúc sa iným, môže sa dokonca trošičku zlepšiť.
Text vyšiel v poľštine v denníku Gazeta Wyborcza.