Na začiatku tromesačného vyšehradského literárneho pobytu v Bratislave sa Hubert Klimko-Dobrzaniecki zamýšľa nad mýtmi a istými ošemetnými literárno-historickými záležitosťami.
Foto: TASR
Rozhovor o genitáliách, o to viac písanie o nich, navyše ak sú ešte konské, je dosť ošemetná záležitosť, no keďže ide o záležitosti štátneho, ba priam medzištátneho významu, a ide tiež aj o literatúru, spáchal som tento text v nádeji, že sa ním nedotknem ani ľudského ani konského cítenia.
Asi tak roku 2008, presne sa nepamätám, skrachoval istý významný poľský mienkotvorný literárny časopis. Volal sa Studium. Spomínaný titul zaujíma osobitné miesto v srdci pisateľa týchto riadkov. Presne pred desiatimi rokmi som na jeho stránkach debutoval ako prozaik. Poviedkou, ktorá sa časom rozrástla na román. V časopise Studium dosť často vychádzali tematické bloky. Bolo medzi nimi aj číslo, venované novej literatúre zo Slovenska. Vďaka nemu som sa zoznámil, síce len útržkovite, ale predsa, s tvorbou prozaikov a básnikov, žijúcich na druhej strane Tatier. A keďže do konca novembra bývam v Bratislave, je tu čas i miesto a vytvárajú sa aj asociácie, vďaka ktorým si určité veci môžem dať do súvislosti alebo si ich vysvetliť. V spomenutom čísle časopisu vyšiel aj úryvok z prózy Ballu. Balla je, prosím pekne, novopečený laureát slovenskej obdoby literárnej ceny Nike. Možno sa mýlim, výtlačok časopisu Studium nemám so sebou a citovanú vetu možno napísal iný autor, znie však viac menej takto: Tuším sa blíži koniec sveta, aj čerešne sú tento rok veľké ako konské gule! Vysvitlo, že téma konských gulí na Slovensku nie je len literárny materiál. Konské gule sú aj témou a predmetom vytrženia sochárov, horúcich diskusií politikov a ich voličov. Studium vychádza v Krakove, a Krakov v deviatom storočí podliehal Veľkomoravskej ríši. Vynorili sa tam čudní chlapíci z juhu a tí vedeli, ako prehovoriť vládcu, aby prijal verziu kresťanstva veľmi vzdialenú od tej, ktorú chcel neskôr prijať kráľ Mieszko. Veľkej Morave šéfoval knieža Svätopluk I., a keďže Slovensko bolo súčasťou jeho štátu, niektorí historici ako aj noví politici ho pokladajú za prvého a jediného kráľa Slovenska. Fakt je, že Svätopluk podriadil svoj štát pápežovi a že v latinských dokumentoch vystupuje pod názvom rex, čiže kráľ, ale zbytok bude asi skôr znôška zbožných prianí odborníkov na historické protézy. Nejde o samotný fakt či bol kráľom Slovenska. Ak národ chce, môže si vymenovať za kráľa a patróna krajiny trebárs aj samého Ježiša Krista, syna jediného Boha, Pána nášho, z Ducha Svätého počatého. Isté frakcie v Poľsku na tom už roky pracujú a jedného dňa sa snáď dočkám chvíle, že Poľsko bude mať kompletnú zostavu patrónov. Kráľovná Poľska už funguje dávno a darí sa jej čoraz lepšie.
Nad Bratislavou sa týči silueta veľkolepého hradu. Vybielený a vynovený kváder jasne vyznačuje miesto, kde sa prijímajú dôležité rozhodnutia – vedľa hradu je sídlo slovenského parlamentu. Pamätám sa, že za čias komunizmu mal hrad farbu špinavého piesku. Na nádhere mu nepridalo ani to, že jeho podobizeň zdobila bankovky československých korún. V tých dávnych časoch pred hradom nestál žiaden pomník. Teraz tam stojí pomník Svätopluka Veľkého. Všetci potrebujeme mýty. V priaznivej politickej aure sa mýty rozmnožujú. Kráľ sedí na koni. Na tom nie je nič čudné. Väčšina mýtických monarchov je takto zobrazená. No tento tátoš disponuje guľami, ktoré kladú celú harmóniu sochy na lopatky. Alebo sa mýlim? Žeby si umelec chcel z celej veci vystreliť guľami z kanóna? Možnože chcel alegoricky povedať, že hoci sme malý národ, zato máme veľké gule? Je všeobecne známe, že človek, o ktorom sa hovorí, že má gule, je rozhodný, energický, sebavedomý. Možno chcel autor tieto vlastnosti preniesť na celý národ? Je tu ešte iná možnosť. Možno si sochár prečítal poviedku, ktorú spomínam na začiatku. Neviem… V júni som v Bratislave na trhu videl čerešne. Veľké ako konské gule, chcelo by sa povedať. Ale koniec sveta mi ani na um nezišiel.