Keď chýba širší pohľad, keď sú ľudia sústredení len na seba, zatrpknú a vyžívajú sa v očierňovaní druhých. Z kolektívnej lenivosti priemeru sa rodí štýl permanentného znevažovania. Duch provincie vykrikuje: nič nemá význam, nič za nič nestojí! Ešte šťastie, že je reč o Slovinsku.
Keď padol Berlínsky múr a obyvatelia komunistických diktatúr upreli pohľad plný nádeje na Európu demokracie a otvorených hraníc, mysleli sme, že nastal čas veľkého pohybu ľudí, tovaru a myšlienok. Boli sme presvedčení, že naše problémy súvisiace s ideológiou, všetky tie urážky a drobné nenávisti, ktoré sa medzi nami nahromadili v období občianskeho vegetovania, budú čoskoro otázkou minulosti.
Lepšie než nič
Ale čím viac sa čas smelých premien a nádejí vzďaľuje do histórie, tým zreteľnejšie sa ukazuje, že my, obyvatelia bývalej východnej Európy a bývalej Juhoslávie, sa zaujímame najviac sami o seba, o naše vlastné záležitosti. Naše kolektívne frustrácie a kultúrna sebestačnosť sa stávajú podstatou vecí verejných a náš život čoraz viac napĺňa jed provinčnej neznášanlivosti.
Nikdy som necítil zvláštne sympatie k ľuďom, ktorí sa na verejnosti vychvaľovali, že boli na nejakom novom filme v parížskom kine, na výstave v Benátkach, že našli zaujímavú knižku v londýnskom kníhkupectve alebo boli na koncerte známej rockovej skupiny v Hamburgu. Vždy som mal pocit, že je v tom čosi provinčné.
Ale v poslednom čase mám dojem, že aj to je lepšie než nič. Rozmohol sa tu totiž duch frflania, šomrania a kritizovania, samochvály a beserviserstva, namysleného vylučovania všetkých, čo myslia inak, pohŕdania kreativitou a zúrivého ničenia akejkoľvek individuálnej či skupinovej snahy o nápravu spoločenských, hospodárskych a kultúrnych pomerov, ktoré plodí len negáciu. Negácia nie je kritika a jedovatá arogancia ešte nie je skeptickým myslením. Triumf nafúkancov s priemernou inteligenciou nie je nič iné ako provinčný nihilizmus.
Dva roky
Pred niekoľkými mesiacmi som sa zoznámil so zaujímavou ženou, perfektnou znalkyňou sveta literatúry a umenia. Roky žila v rôznych európskych hlavných mestách a pred necelými dvoma rokmi ju profesionálna dráha priviedla do Ľubľany. Povedala mi, že obyčajne jej necelé dva roky stačia na to, aby spoznala nejakú krajinu, napriek tomu však v Slovinsku, ktoré minulý rok bolo dokonca na čele Európskej únie a je bezpochyby hospodársky úspešnou krajinou, mnohému nerozumie. Namietol som, že na tom nie je nič zlého a že ja tiež mnohému nerozumiem. Odpovedala mi, že jedna vec jej pripadá priam tajuplná a že by som jej snáď vedel pomôcť nájsť odpoveď na otázku, ktorá ju trápi. Pokúsim sa, odvetil som. Otázka znela: prečo tu nikoho nič nezaujíma?
Za takmer dva roky, odkedy žije v Ľubľane, sa jej ešte nikto neopýtal, čo sa deje v jej veľkej krajine, aké zaujímavé knihy u nich vyšli, čo je nové v maliarstve a architektúre, vo filme a v divadle, ba ani čo znamenajú nedávne zmeny na politickej scéne jej vlasti. Tu treba dodať, že do okruhu známych tejto dámy nepatrí len tak hocikto. Stretáva sa so slovinskými politikmi, novinármi a redaktormi, organizátormi a aktivistami kultúrnych inštitúcií, s umelcami.
Prečo ich nič nezaujíma? Tu sa na chvíľku zamyslela a opravila sa: vlastne, niečo ich zaujíma, ale len to, čo sa deje medzi Slovincami. O tom rozprávajú veľmi ochotne.
Za posledné dva roky sa dozvedela, kto koho podporuje v politike a aké výhody preňho plynú z toho, že podporuje toho a nie tamtoho; ktorá loby má väčší vplyv v tejto alebo tamtej oblasti a kto je jej otvoreným alebo tajným zástancom; keď sa pýta na nejakého umelca, nedozvie sa, čo robí, nad čím pracuje, ale kam patrí; keď sa chce dozvedieť, ako jej známi hodnotia repertoár divadiel, hovoria jej, že jedno je komerčné a druhé zas nudné, a na príčine sú režiséri, ktorí patria tam a tam; istý maliar sa už prežil, lebo časy moderny sa skončili, a iný umelec je, samozrejme, úspešný, hoci jeho inštalácie sú na hranici gýča, a tento filmový režisér zas vyhral cenu, hoci na jeho filmy už nikto nechodí.
Slovinsko jej občas pripadá ako tajomný svet, kde každý bojuje s každým, kde každý hľadá ochranu a starostlivosť v nejakej skupine, a pritom obviňuje inú skupinu zo sprisahania, a vôbec, je to krajina sprisahaní, veľkých a malých skupiniek, vzájomnej politickej závislosti a rôznych iných úkazov, ktoré sa ťažko dajú pochopiť a dať do súvisu.
Dokonca ani v otázkach, na ktoré už mala istý názor, keď sem pricestovala, jej nedovolia získať úplnú istotu. Keď hovorí, že si nejakého umelca, ktorého práce poznala už doma, dozvie sa, že je síce dobrý, ale až tak zasa nie. Vlastne nikto nie je vynikajúci a vážený ako umelec, a jeho práca má alebo nemá hodnotu najmä podľa toho, s kým sa priatelí a kam patrí.
Skrátka – nič nie je také, akým sa to na prvý pohľad javí, zakaždým za tým niečo je. Všade je sprisahanie a nič nie je dobré. Mimo Slovinska neexistuje svet, ktorý by mohol byť zaujímavý.
Červené mravce
Nikdy som si nevedel predstaviť Slovinsko ako uzavretý, sebestačný systém, kde sa ľudia medzi sebou hryzú ako červené mravce. A práve preto, že Juhoslávia nás dusila svojou ideologickou obmedzenosťou a napriek otvoreným hraniciam nám pripadala ako veľké kasárne, v ktorých sme vykonávali povinnú vojenskú službu, sme sa hlásili k európskemu, otvorenému, tvorivému Slovinsku, zvedavému na zvyšok sveta, krajine, ktorou budú pretekať prúdy vedomostí a nových myšlienok. Nikto z nás si nevedel predstaviť, že o necelých dvadsať rokov obyvateľov tejto krajiny budú zaujímať len oni sami. Keď sa ľudia sústredia výlučne na vlastné prostredie, keď im chýba širší pohľad, zatrpknú, majú každému všetko za zlé a vyžívajú sa v očierňovaní druhých.
Z pasivity a pohodlnosti vyplynie čosi ako štýl, ktorý sa stane sám sebe cieľom. Je to štýl permanentnej negácie a znevažovania. Tento štýl je nad jednotlivcom, skrýva sa v kolektívnom vedomí, v duchu ľudí s priemernou inteligenciou; našepkáva nám a občas, keď treba, nahlas vykrikuje: nič nemá význam, nič za nič nestojí.
Dnešný duch provincie sa snaží dobyť priestor, eliminovať všetko iné. Okrajové postavy a privandrovalci hrajú najmenšiu rolu, sú len pešiakmi, ktorí majú v tejto hre za úlohu legitimizovať a simulovať otvorenosť. Skutočným cieľom je vylúčiť z vlastného okolia všetko, čo je iné. Duch provincie dobýva súčasnosť, a dobýva aj dejiny: dejiny sú naše a vždy len naše, bez ohľadu na to, či sú sfalšované, alebo pravdivé.
Niečo vymyslené
To všetko sa môže diať len v uzavretom priestore. Internet a globalizácia nič nezmôžu, keď sú ľudia sústredení výlučne na seba a na svoje rodové, politické a kultúrne prostredie. V takomto prostredí sa vytvára špecifická hierarchia etických i umeleckých kritérií, ktoré neuznávajú kritériá vonkajšieho sveta. Vonkajší svet je dôležitý len potiaľ, pokiaľ v ňom nachádzame potvrdenie vlastných názorov, podľa možnosti takých, ktoré v našom svete uškodia iným.
Pre filozofiu provincie je predovšetkým charakteristické, že jej svet je jediným svetom a ako taký je jediný zaujímavý. Po splnení tohto predpokladu sa otvára široké spektrum možných teórií sprisahania, súvislostí, perfídneho ohovárania a očierňovania. Predovšetkým tu nikto nemá dostatočne veľkú hodnotu, nikto nevytvára diela, ktoré majú mimoriadnu hodnotu, preto po nikom netreba nič pomenovať. Čím hlbšia provincia, tým menšiu hodnotu má v očiach jej obyvateľov akýkoľvek prejav miestnej tvorivosti; čím sú ľudia malichernejší, o to viac holdujú konfliktom a hádkam.
Zažili sme už spor o názov letiska, nabudúce zas pôjde o ulicu. Lebo všetko už má svoj správny názov, a to navždy, pretože dejiny, ako som už povedal, sú naším majetkom. Len jedna zmena by snáď prichádzala do úvahy – mohli by sme pomenovať námestia, ulice a cesty podľa rastlín. Ale aj to by určite skončilo hádkou. Názvy Ulica červeného maku a Ulica čiernych tulipánov istotne tiež majú ideologickú konotáciu. Lepšie by to asi nedopadlo, ani keby sme sa rozhodli zaviesť zemepisné názvy: horali by trvali na tom, že jediná cesta, ktorá vedie do hôr, sa má volať Horská alebo aspoň Cesta do hôr, obyvatelia dolín by sa zas okamžite začali domáhať, aby tú istú cestu pomenovali Cesta do doliny. A najlepšie by bolo, keby všetko ostalo tak, ako to je.
Okrem toho, že sa jej obyvatelia zaujímajú len sami o seba a o svojich blízkych, je pre provinciu typické ešte aj to, že majú veľmi veľa času. Duch provincie čerpá z lenivosti a nedostatku vedomostí. Kde chýba intelektuálne úsilie, zvedavosť a vedomosti, ostáva množstvo času na kombinácie a špekulácie, a tam, kde chýba úplne všetko, možno si vždy niečo pravdepodobné vymyslieť.
Text vyšiel v poľskom preklade v denníku Gazeta Wyborcza.