V krajine dávnych snov / Esej

Ako sa chlapec z Belehradu stal Poet Laureate Spojených štátov amerických.

Foto: Elliott Erwitt / Magnum Photos

Foto: Elliott Erwitt / Magnum Photos

Nechce sa mi veriť, že som nežil v New Yorku koncom tridsiatych rokov. Všetko mi pripadá známe z filmov, fotiek či kníh, ktoré som o tej dobe čítal. Mám teda pomerne presnú predstavu o tom, ako vyzerali nájomné kasárne, v ktorých bývala väčšina ľudí, ako sa obliekali, čo jedávali v krčmách, aká hudba sa v rádiu hrala, kam sa chodilo tancovať či kde sa kupovali platne. Kým v New Yorku ľudia stáli na lístky na Bringing Up Baby s Cary Grantom a Katherine Hepburnovou, ja som sa vozil v kočíku po Belehrade. Na dôkaz mám aj fotografiu.

Farby mesta

Je nádherný jarný deň na širokej, rušnej ulici. Píše sa rok 1941.Vyzerám spokojne sám so sebou, hoci o niekoľko dní mi začnú padať na hlavu nemecké bomby. Ani mama, ani ľudia, ktorí sa náhlia popri nás, si nevedia predstaviť, ako veľmi sa im o chvíľu zmení život. Preto sa mi ten obrázok páči. Ten malý chlapec v kočíku, ktorý si o chvíľu bude vŕtať v nose, je budúci Poet Laureate Spojených štátov amerických.

Musel čakať ešte dvanásť rokov, kým konečne uvidel Ameriku. Desiateho augusta 1954 vystúpil v New Yorku z lode spolu s mojou mamou a bratom. Bolo horúco, bezoblačné nebo a ulice boli preplnené ľuďmi a autami. Mal som šestnásť. Môj otec, ktorý už v Amerike bol, nás ubytoval v hoteli na Times Square. To mesto som videl v toľkých filmoch, až sa mi zdalo zvláštne známe. Nakoniec, vyrástol som v najväčšom meste bývalej Juhoslávie a všetky veľké mestá sú si v tom elementárnom podobné.

Pochôdzky po New Yorku mi potvrdili, čo som už vedel. Tu žijú bohatí a sú tu drahé obchody, tam chudobní a na ulici sa hrajú deti. Nikto mi nevedel vysvetliť rozdiel medzi mladou ženou, ktorú som videl na Madison Avenue, a tými, čo sa na Ôsmej ulici ponevierali okolo obchodu s cukrovinkami. Isteže sa New York zároveň líšil od každého iného európskeho mesta. Svetlé farby boli vzrušujúce po šedi Európy. Muži v ružových košeliach nosili kravaty s palmami, nastupovali do žltých taxíkov na uliciach posiatych obrovskými svetelnými reklamami a obrovskými plagátmi – múrmi, na ktorých usmievajúce sa červenolíce tváre propagovali zubnú pastu a cigarety. Aj architektúra ponúkala plno prekvapení. Vedľa trojposchodovej budovy so stánkom s hotdogmi trčal do výšky mrakodrap; ulica s budovou celou postavenou zo skla hraničila s parkom s fiakrami.

Prvé dni v New Yorku sme trávili výmenou garderóby. Džínsy, havajské košele, kovbojské remene, farebné tričká, tenisky a všetko ostatné, čo sme si lacno nakúpili v obchode neďaleko Times Square, mi pripadali ako vrchol elegancie. Pravdaže sme mali jazykový problém. Učil som sa doma anglicky a vedel som viac-menej čítať, ale hovoriť, to bolo niečo celkom iné. Zistil som, že každý deň mám v Amerike vždy nanovo príležitosť na blamáž. Mal som teda uši otvorené. Keď som večer ležal v posteli, opakoval som si slová a zvraty, čo som zachytil: crackerjack, okey-dockey, hogwash, hold the phone. Tvrdenie, že emigrant sa nikde nebude cítiť doma, znie tragicky krásne, ale o mne rozhodne neplatilo.

Život v básni

Tak bezpodmienečne som túžil stať sa Američanom, že som sa stával pre svojich krajanov cudzincom. Dívali sa na mňa nevôľou. Čo nám zostane bez istoty, ktorú človeku bezprostredne dáva jeho pôvod? Je to strašidelná skúsenosť,  keď sa vám samotnému zvyky a predstavy, ktoré boli pre vás samozrejmé, zdajú podozrivé, a vlastný exil ako príležitosť ujsť všetkému, čo sme na ľuďoch, s ktorými sme vyrastali, tajne nemali radi. Ani rola za domovom smútiaceho a zákonite nepochopeného emigranta z povolania ma nepriťahovala. Príliš ma zaujímala Amerika a Američania – a tiež anonymita a sloboda, ktoré prichádzali s prispôsobením.

To je, pravdaže, len polovica pravdy. Moji prví priatelia tu boli Taliani, Židia, Íri a ďalší prisťahovalci. Niet lepšej školy ako tá, ktorá vás v ten istý deň v sprievode mladej Texasanky a maďarského mäsiara na Second Avenue vedie do írskeho baru a z talianskej kaviarne v MacDougal Street do džezového klubu pri Sheridan Square. A aj tak, keď som po roku začal písať básne, nikdy by ma nebolo napadlo písať ich v nejakom inom jazyku ako v angličtine. Chcel som, aby ma rozumeli tí ľudia, ktorých som spoznal, a vo svojich básňach som chcel dať ďalej čosi z tohto amerického života, ktorý ma stretol a ktorý som si tak veľmi začal ceniť.

Na to, aby ste sa mohli zaľúbiť do krajiny alebo do človeka, potrebujete istú dávku ľahkovernosti – a tej som mal nadostač. Až vojna vo Vietname a občianske hnutie mi otvorili oči, a mohol som vidieť americkú mieru korupcie a bezprávia, ktorému naša krajina čelí.

Dlho som nepripúšťal, že by na Amerike mohlo byť niečo zlé, tváril som sa, že všetko je tu v najlepšom poriadku. Aby pretrvala, potrebuje dôverčivých, a presne taký som bol. Časom už nebolo pochýb o veľkorysosti, ktorú som našiel ja aj mnoho ďalších našli. Stará floskula o druhej šanci a znovunájdení seba hovorí pravdu. Bol som toho živým dôkazom. Amerika vtedy darovala človeku dôveru – je to, pravdaže, už dávno. Vy, prezident Barack Obama, čo musíte presne vedieť, o čom hovorím, by ste nás nemali sklamať.

Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Neue Zürcher Zeitung.