Krátko po tom, čo sa stal nemeckým kancelárom, zvolal Gerhard Schröder úzky kruh intelektuálov a odborníkov, s ktorými chcel prediskutovať otázku: môže sa pojem občianska spoločnosť stať hlavnou ideou, siahajúcou do rôznych oblastí politiky, ktorá by mohla spájať ekonomický rast, politickú slobodu a sociálnu súdržnosť v čase globalizácie? Bola to veľmi živá debata a Schröder ju veľmi pozorne sledoval. Krúžilo sa napríklad okolo otázky, ako by sa dalo čeliť vzniku novej skupiny vylúčených, ľudí, ktorí nedokážu získať prístup na pracovný trh, ani k občianskej spoločnosti a ich politickým inštitúciám.
Chýba Európa občanov, a tá môže rásť iba zdola, zo samotnej občianskej spoločnosti.
Tento pokus vytvoriť Schröderovej červeno-zelenej vláde systematický program, sa skončil v deň, keď Schröderom objednaný reprezentatívny prieskum ukázal, že Nemci nepoznajú rozdiel medzi občianskou spoločnosšou – Zivilgesellschaft a občianskou službou – Zivildienst, čiže náhradnou vojenskou službou.
A to stále platí, a nielen v Nemecku, ako vidieť z terajšej debaty, ktorú vyvolal manifest Sme Európa (Salon, 03.05.2012). Hrozí, že projekt Európa – premena nepriateľov na susedov – stroskotá. Mnohí Európania to vidia asi tak, ako na adresu terajšej kancelárky povedal bývalý spolkový kancelár Helmut Kohl: To dievča mi moju Európu zničí! Už nedokážu znášať kultúrnu hegemóniu euroskeptikov a žiadajú: Prestaňte nariekať! V tejto rozhodujúcej situácii Helmut Schmidt, Jürgen Habermas, Herta Müller, Senta Berger, Martin Schulz, Jacques Delors, Richard von Weizsäcker, Zygmunt Bauman, Adam Krzemiňski, Javier Solana, Constanza Macras, Mircea Cartarescu, Iván Fischer, Dunja Hayali, Petr Pithart, Imre Kertész a mnohí ďalší vyzývajú prekonať nedeľnú Európu, Európu bez Európanov a založiť zdola každodennú Európu, Európu občanov, a to nie slovami, ale činmi, doing Europe. Rok európskych dobrovoľníkov má uskutočniť kus európskej občianskej spoločnosti, tak ako ju programovo definovala Hannah Arendt vo svojej koncepcii Vita Activa, nielen pre mládež a pre vzdelané elity, ale pre všetkých, aj pre dôchodcov, zamestnancov, nezamestnaných, v inej krajine a v inej jazykovej oblasti. Nie práca orientovaná na bezprostredné existenčné zabezpečenie, ale konanie zacielené na politickú úďasť a tvorbu politiky, môže vytvoriť európsku občiansku spoločnosť.
Edovi Reentsovi chýba v dobrovoľnom roku ‘sociálny prvok’ a domnieva sa: inciátori ho zrejme naschvál vynechali, lebo by to mohlo vzbudiť predstavu nejakej nepríjemnej driny, utierania zadkov alebo takého čohosi… A v tej istej pasci uviazol aj Günther Lottes – tiež sa mu pletie občianska spoločnosť s náhradnou vojenskou službou: To chceme navzájom hosťovať v domovoch dôchodcov alebo sa majú nemeckí nezamestnaní sťahovať z nemeckých bezútešných sídlisk do francúzskych bezútešných sídlisk?
Ak niekto pestuje takéto nedorozumenia, musí byť hluchý k tomu, čo hovorí manifest Sme Európa: Jadro eurokrízy nie je len v bankách alebo Grékoch či v deficitoch fiskálnej únie. Tým, čo nám chýba, je európska občianska spoločnosť v duchu Hanah Arendt, občianska spoločnosť, ktorá sa začína projektmi ako dobrovoľný európsky rok pre všetkých.
Zopár príkladov: predpokladajme, že európsky dobrovoľný rok pre všetkých je už skutočnosťou. Frank Schuster, 44 rokov, bankový úradník v Lüneburg, pracoval rok na environmentálnom projekte v Aténach a za ten čas nadviazal plno známostí a priateľstiev. Zažil, že matke jeho gréckeho priateľa znížili penziu, zažil, ako sa susedia museli vysťahovať, pretože už nevládali platiť nájom, zatváranie obchodov na ulici, kde býval, zažil, ako diktát úspor v ľuďoch hlboko zraňoval pocit vlastnej dôstojnosti. Po návrate do Nemecka nemohol uveriť vlastným ušiam, že médiá, politici aj väčšina ľudí hovorí o tučných Grékoch. Zatiaľ čo doma v Nemecku je populárna predstava, že Gréci si žijú nad pomery, on tam videl opak: že čoraz viac ľudí upadá do biedy.
Brigitte Reimann z Passau, 28 rokov, nezamestnaná učiteľka, pracuje vo Varšave na projekte, ktorého úlohou je zostaviť nemecko-poľskú učebnicu dejepisu. Prijali ju tam veľmi milo. No sú chvíle, keď má pocit, že nemecký diktát úspornosti prebúdza spomienky na militantný nemecký imperializmus. Jej sused – dôchodca raz nevydržal a vyhŕklo z neho: Čo vlastne vtedy robil tvoj starý otec? Pozrela sa naňho a odpovedala: Môj starý otec mal štrnásť rokov, keď sa skončila vojna. Starý pán na chvíľku stuhol a potom potichu povedal: Prepáčte. Na takýchto príkladoch vidieť, na aký druh sociálna je dobrovoľný európsky rok zacielený. Nejde o sociálne služby ani sociálnu prácu v bežnom zmysle slova, ale o tom, že v spolužití, v stretávaní, v spoločných skutkoch, v rozhovoroch, pozorovaniach, spoločnom prežívaní je situácia tých druhých zrozumiteľná – ich úzkosti, nádeje, sklamania, pocity poníženia, ich zlosť. Vzniká každodenný dialóg, každodenná aktivita ponad hranice, perspektíva iných sa stáva súčasťou vlastného obrazu seba a sveta. Inými slovami, vytvára sa kozmopolitický pohľad, dialogická imaginácia ako jadro mentality európskej občianskej spoločnosti.
Eurokríza nie je len ekonomická, ale aj sociálna. Ohrozuje súdržnosť Európy. Fakt, že daňový poplatník eurozóny musí spoločne ručiť za rozpočtovú krízu iných členských štátov, vystavuje labilné ohnivko európskej solidarity zaťažkávacej skúške. K tomu sa pridávajú napätia a odstredivé sily, vyvolané prúdmi migrantov a utečencov, dnes najmä z krajín arabskej jari, ktoré zaťažujú predovšetkým južné štáty únie, ktorým beztak hrozí bankrot. Obidve drámy, monetárna a humanitná, ktoré pramenia z nerovných povinností pre žiadateľov o azyl – prehlbujú novú severo-južnú trhlinu, ktorá sa ťahá Európou. Upadanie celých krajín je dobrým ospravedlnením diskriminácie, xenofóbie až otvoreného násilia. Takže nejde len o to, ako zabrániť rozpadu eura, ale aj rozpadu európskej občianskej spoločnosti – európskych hodnôt, otvorenosti svetu, politickej slobody a tolerancie. Preto treba posilňovať a ďalej budovať existujúce komunálne siete a európske občianske iniciatívy proti xenofóbii a za integráciu migrantov.
Na prekonanie krízy Európy nestačí prestavba európskych inštitúcií (ekonomická vláda, záchranný val, fiskálna únia, eurobondy). Len monetárnymi záchrannými valmi Európu nezachránime. Táto choroba má svoj pôvod v tom, že máme Európu bez Európanov. Chýba Európa občanov, a tá môže rásť iba zdola, zo samotnej občianskej spoločnosti. Preto potrebujeme dobrovoľný európsky rok pre všetkých. (www.manifest-europa.eu).