Foto: Alik Keplicz / AP Photo
Odkladal som písanie tohto textu zo dňa na deň od začiatku apríla. Ale po výbuchoch v Dnepropetrovsku, jednom z najväčších priemyselných miest Ukrajiny, tesne pred májovým dlhým víkendom, som sa pustil do roboty. Bola to pre mňa posledná výstraha: život na Ukraine prestáva byť len nepokojný, neútulný, škaredý a bezfarebný – stáva sa nebezpečným a postupne sa farbí krvou.
Dobre, rád by som uveril, že tieto výbuchy nezorganizovala vláda. Načo by jej boli také problémy? Ale samotná skutočnosť, že v tejto situácii je podozrenie spoločnosti zamerané predovšetkým na vládu, je hodná zamyslenia.
Veľmi by som sa chcel mýliť, pokiaľ ide o tvrdenia, že súčasná vláda našej krajiny necúvne pred ničím. Že ešte má dosť, ak nie zdravého rozumu (hoci s tým má problémy), tak aspoň pudu sebazáchovy.
Chcel som opísať poslednú cestu po Ukrajine, počas ktorej som prezentoval svoju najnovšiu knihu. Bola to príležitosť uzrieť vlastnú krajinu zvnútra.
Turné trvalo presne dva týždne. Precestovali sme s vydavateľom autom okolo 2700 kilometrov a navštívili sme pri tom desať miest — na západe, v strede a na juhu. Na východ sme sa nedostali, krajina je priveľká, potrebovali by sme na to ďalšie dva týždne.
Chcel som písať o krajine, ktorú som videl z okien auta.
O stagnácii, ľahostajnosti, zanedbanosti, priam skaze. A takisto o povinných a každodenných úplatkoch pre cestnú políciu.
Chcel som to porovnať, pretože mám s čím. Pred piatimi rokmi som mal tiež v apríli turné s novou knihou. Vtedy som vlakmi prejazdil celú Ukrajinu, od Charkova po Užhorod. Alebo – keby sme to zobrali od severu na juh – od Rovna po Odessu. Sály boli natrieskané do posledného miestečka. Počas stretnutia v Ostrohu na Volyni môj priateľ a moderátor, a okrem toho skvelý básnik Saško Irvanec, dostal esemesku, že nám a Poliakom pripadla organizácia Eura 2012. Saško oznámil túto novinu publiku a to priam zaryčalo od radosti.
Pred piatimi rokmi Ukrajina mala elán. Zdalo sa, že má budúcnosť, hoci Európska Únia sa nesnažila dávať jej veľkú perspektívu členstva. 85 percent našich študentov vtedy nesnívalo o tom, že z krajiny odídu navždy. Teraz o tom snívajú a mne je skutočne smutno za krajinou, ktorú sme mali v apríli 2007.
Dnes mi je ľúto podnikateľov, ku ktorým prichádzajú Doneččania (ľudia prepojení s dnešnou vládnúcou elitou) a hovoria: „Páči sa nám tvoj biznis. Daj nám ho!” Neponúknu zaň ani len tretinu ceny. V biznise vedia Donečania len jedno: zobrať iným to, čo je úspešné a prináša zisk. Prestrašení podnikatelia, ktorí sa často ocitnú v bezvýchodiskovej situácii, rýchlo zastavia celý majetok za úver z banky a utekajú za hranice. Čoskoro už v celej krajine nebude ani jedného schopného podnikateľa.
Je mi ľúto novinárov jedinej celkom nezávislej televíznej stanice TVi, ktorých si už tretí týždeň berie na paškál daňová inšpekcia, ktorá slúži najmä na politické procesy. Obviňujú ich (televíznu stanicu!) z finančných machinácií. Príčina je jasná — kritizujú prezidenta a celý systém, ktorý vytvoril. V našom televíznom priestore sú už jediní, čo majú odvahu hovoriť takéto veci. A za to na nich šijú obvinenie z obyčajných trestných činov.
Je mi ľúto ukrajinského jazyka, ktorý odvšadiaľ vyháňajú. Už zas ho vyhadzujú z kinosál. Daňová polícia zatvorila bankové kontá a zhabala technické vybavenie jediného komerčného štúdia na Ukrajine, ktoré pripravovalo ukrajinský dabing filmov. Budú nás ďalej zalievať odpadkami z ruského trhu popkultúry. Nedávno vysvitlo, že dokonca aj zápasy Euro 2012 budú na našich televíznych staniciach komentovať špeciálne pozvaní Rusi. Údajne to má „zvýšiť prestíž” podujatia.
Je mi ľúto väzňov a obvinených, ktorých šance na to, že súd uzná ich nevinu u nás štatisticky nedosahujú 1 (jedno!) percento. Je mi ľúto politických väzňov, medzi ktorými sú VIP (bývalá premiérka Julia Tymošenková, minister zahraničných vecí v jej vláde Jurij Lucenko a niekoľko ďalších známych ľudí), a k tomu desiatky, ak nie stovky anonymných jednotlivcov, prenasledovaných za názory, nie za zločiny. Ťažko uveriť, že sa u nás čosi také stále deje, ale deje sa to.
Pokúšali sme sa tomu neveriť a dlho sme hľadali rôzne finty, ktoré by zmenšili neznesiteľnosť situácie. Hovorili sme, že „oni” (vláda) sa trochu pohrajú, postrašia nás a všetko zastavia. Alebo, že „oni” všetci (vláda i opozícia) sú v podstate rovnakí, a tak si navzájom neublížia.
Neverili sme, že Tymošenkovú a Lucenka zatknú, no uväznili ich.
Neverili sme, že ich postavia pred súd, no proces sa konal.
Neverili sme, že ich odsúdia a posadia do väzenia, a teraz si odpykávajú dlhoročné tresty.
Čomu teda ešte nemáme veriť?
Nemáme veriť, že Julia Tymošenkovú naozaj vo väzení zbili dozorcovia a konvoj, ktorý ju násilím viezol do nemocnice? Tomu, že táto vláda sa nezastaví pred ničím?
Tento rok, ako som už spomínal, som sa presúval po Ukrajine nie vlakmi, ale autom. Cesty sú u nás — ako asi viete – dosť nerovné. Nám sa však pritrafili celkom slušné úseky, ktoré narýchlo postavili akýsi čudotvorci z Macedónska alebo Turecka. Z času na čas nám neznámi filantropi z bilbordov pri cestách adresovali poučné posolstvá: „Ďakujeme za čisté krajnice”, hlásal jeden z nápisov. Ďalší bol zdržanlivejší: „Ďakujeme za neznečistené krajnice”. Ale v podstate nám ďakovali za nič, lebo krajnice neboli ani čisté, ba ani neznečistené. Ibaže to mala byť svojrázna forma irónie. Písané slovo u nás totiž treba interpretovať ako jeho pravý opak.
Smeti na brehoch našich riek zodpovedajú viac-menej smetiskám v našich hlavách. Sme takí, akí sme. A práve takéto Euro vám zorganizujeme.
Bilbordy pri cestách vo mne zanechali trvalý dojem, že ekonomika našej krajiny definitívne zastala a neponúka už žiaden tovar ani služby (s pozdravom od „doneckého” biznisu). Jediné, s čím sa u nás obchoduje, sú tváre rozličných šéfov, ktorí zjavne chcú kandidovať v najbližších voľbách. Štvorcové hlavy návštevníkov z inej planéty nás povinne zdravia alebo nám k čomusi blahoželajú. Aj my si blahoželáme, že máme takýchto vodcov a kandidátov na predstaviteľov ľudu.
Najvďačnejšie heslo na bilborde ponúkol gubernátor odeského obvodu: „Ľudia rozhodujú, vláda robí!” Našťastie dobre vieme, komu sa v ich jazyku hovorí „ľudia” V zločineckom žargóne sú „ľudia” gangsterská elita, hlavní vodcovia podsvetia. Na rozdiel od nás, obyčajných smrteľníkov, títo ľudia skutočne rozhodujú o všetkom na Ukrajine.
Ach, naivní Európania! Vy si ešte stále myslíte, že vediete rozhovory s ukrajinskými predstaviteľmi, že sa skutočne rozprávate s politikmi? Akí tam politici – obyčajní zločinci!
Ste voči nim bezradní, ak nie priam bezbranní. Pokúšate sa s nimi rozprávať prostredníctvom civilizovaných politických mechanizmov, ale oni rozumejú len jednému argumentu – úderu po hlave bezjbolovou palicou. Takýmto „ľuďom” ste radostne gratulovali po prezidentských voľbách roku 2010.
Prezident našej krajiny nežije nadarmo a veľa už za svojho života dosiahol. Býva v prenádhernej usadlosti neďaleko Kyjeva obklopenej lesmi, v ktorých poľuje zverinu, a vodných rezervoárov, po ktorých sa plaví špeciálnym palácom na vode. Hranice jeho mnohohektárového pozemku chránia pluky dohola vyholených bojovníkov. Vyviedol našu krajinu z divokého kapitalizmu do rovnako divokého feudalizmu. Preto sa pokladá prinajmenšom za monarchu. Na potrebu chodí na záchod, ktorý má hodnotu 350 tisíc dolárov, je to totiž zlatý záchod vykladaný diamantmi.
Celkom slušné na niekdajšieho maloletého zločinca, ktorý sa kedysi musel namiesto záchoda uspokojiť s dierou na zemi vo väzenskej cele. „Život sa mi vydaril”, myslí si určite zakaždým, keď si sadá na svoj nesmierne cenný záchod, ktorý je pre neho symbolom víťazstva.
Občas narazím na komentáre o ukrajinských reáliách, ktoré píšu neznámi pozorovatelia z cudziny. Jeden takýto komentár v origináli znie: ”Every time I read this kind of stories, watch videos or pictures with all these cars, watches, helicopters, houses, trips to exotic islands – I ask myself: how come you are all so patient? How much longer you will tolerate all this? Or you just don’t care?” (”Zakaždým, keď čítam takéto príbehy, keď vidím videoklipy alebo fotky so všetkými tými autami, hodinkami, helikoptérami, domami, cestami na exotické ostrovy — si kladiem otázku: ako môžete mať takú trpezlivosť? Ako dlho to budete znášať? Alebo je vám to všetko jedno?”).
Nie je nám všetko jedno! – chcelo by sa mi odpovedať. Máme však jeden problém: už zas sa začíname báť. Naposledy v našich dejinách sme sa takto báli v sedemdesiatych rokoch, keď ešte existoval Sovietsky zväz, ktorý zatváral disidentov do väzenských lágrov. Potom sme si odvykli od strachu. Ale teraz sa zas bojíme.
Oni majú v rukách všetko: prokuratúru, súdy, milíciu, armádu, tajné služby – všetko riadia oni. Keby v ich radoch bola čo len jedna malá štrbinka, už dávno by sme sa cez ňu dokázali pretlačiť. Ale oni sú monolitní.
V jazyku ‘ľudí’ (kriminálneho podsveta) sa vyskytuje pojem ‘kolektívna záruka’. Vychádza okrem iného z tradície sicílskej mafie. Ukrajina sa mení na čosi podobné Sicílii z medzivojnového obdobia, keď všetko fungovalo len podľa jej pravidiel a štát sa dokonca ani nesnažil skrotiť ju ako dnes.
Tak len príjdite k nám na Euro a pokúste sa protestovať miesto nás — vás sa možno neodvážia odohnať obuškami a slzotvorným plynom.
No aj ak neprídete protestovať, budete u nás vítaní. Ak mate radi tú zhnitú postsovietsku atmosféru, nie celkom južnú, ale za to špinavú, ak máte radi gigantické znečistenie – dielo veľkých kombinátov; pomníky Lenina a Stalina, vodu s pivom, krajnice posiate smeťami, zničené pamiatky a miesto nich nedokončené staveniská veľkých nákupných a obchodných centier; ak túžite po dostupných a príjemných dievčinách, ktoré nie sú vždy nakazené vírusom HIV ani pohlavnými chorobami či po všadeprítomných ochrankároch, tajných, agentoch, športovcoch stále pripravených zaútočiť bejzbalovými palicami, v tom prípade ste ešte srdečnejšie vítaní na ukrajinskom Euro 2012!