Tyrania záveru / Esej

C. S. Lewis, Cambridge, Anglicko, 1958. Foto: Burt Glinn / Magnum Photos

C. S. Lewis, Cambridge, Anglicko, 1958.
Foto: Burt Glinn / Magnum Photos

“Pane—” Samuel Johnson raz neveriacky pobavene povedal dakomu, kto sa priveľmi zaujímal o to, či dočítal istú knihu – “Pane, a vy snáď čítate knihy až do konca?” A čo my? Čítame knihy od začiatku do konca? A ak áno, sme takí hlupáci, za akých Johnson pokladal každého, kto si pokladá za povinnosť prečítať každú knihu až do konca?

Schopenhauer, ktorý veľa uvažoval a písal o čítaní, zdieľa Johnsonov názor. Život „je prikrátky na zlé knihy“ a „zopár strán“ by podľa neho malo stačiť na to, aby si človek vytvoril „predbežnú predstavu o autorovej tvorbe“. A potom už máte právo vzdať to, ak vás nepresvedčil.

Mne však nejde o to, ako pristupujeme k zlým knihám. Dá sa predpokladať, že každý seriózny čitateľ už dávno pochopil, koľko času musí knihe venovať, než sa rozhodne zatvoriť ju. Len mladí čitatelia, čo ešte nestratili pocit úspechu z dočítanej knihy, ktorý im vštepili úzkostliví rodičia, sa nevzdávajú aj keď ich už prestala baviť. „Som tínedžer,“ znie smutný príspevok na istom webe knižných recenzií. „Prečítal som túto knihu [bolo by nefér uviesť titul] od prvej strany po poslednú, v nádeji, že bude taká dobrá ako sa písalo v recenziách. Nebola. Rád čítam, väčšinu románov dočítam do konca a tento som dočítal len preto, že som bol rozhodnutý nevzdať to, ale myslím, že to bola zbytočná námaha.“ Takýchto čitateľov je treba upokojiť a vysvetliť im, že svoju sebaúctu nemusia viazať na to, či nejakú knihu dočítali, keď už pre nič iné tak preto, že čím viac zlých kníh dočítate, tým menej času vám ostane na dobré knihy.

Musíme dobré knihy dočítať do konca? Je súčasťou dobrej knihy to, že sme ju dočítali?

Ale čo s dobrými knihami? Keď Johnson vyslovil svoju provokatívnu myšlienku, určite predsa nemal na mysli len zlé knihy. Musíme dobré knihy dočítať do konca? Je súčasťou dobrej knihy to, že sme ju dočítali? Alebo sú chvíle, keď sa môžeme rozhodnúť knihu odložiť tesne pred koncom, ba dokonca aj v polovici, a napriek tomu si povedať, že bola dobrá, priam výborná, že sme radi, že sme si prečítali toľko, koľko sme z nej prečítali, ale že necítime potrebu dočítať ju do konca? Pýtam sa preto, lebo sa mi to v poslednom čase stáva čoraz častejšie. Neviem, či je to vekom, múdrosťou či senilitou. Pustím sa do knihy. Vyslovene sa mi páči, a tu odrazu nastane moment, keď jednoducho viem, že mi stačilo. Nie, žeby ma prestala baviť. Nenudí ma, ani sa mi nezdá byť pridlhá. Proste sa mi nechce ďalej čítať. Smiem tvrdiť, že som ju prečítal? Smiem ju odporúčať iným a vychvaľovať jej kvality?

Kafka raz povedal, že v určitom bode sa autor môže rozhodnúť zakončiť svoj román v ktoromkoľvek okamihu, ktoroukoľvek vetou; je to celkom svojvoľné rozhodnutie, rovnako ako keď sa rozhodujeme, kde odstrihnúť povraz. Fakt je, že Zámok ani Ameriku nedokončil, zatiaľ čo zakončenie Procesu odbavil až nemiestne rýchlo ako niekto, kto si povedal, že čo je dosť je dosť. Taliansky prozaik Carlo Emilio Gadda postupoval rovnako; jeho dve hlavné diela, Quer pasticciaccio brutto de via Merulana ( Tá hrozná šlamastika na Via Merulana)  a La cognizione del dolore (Poznanie bolesti) sú nedokončené a napriek tomu ich pokladajú za klasické diela literatúry, hoci by sa zdalo, že ich komplikovaný dej si priam vyžaduje zakončenie, ktoré im chýba.

Ďalší autori využívajú čosi, čo by som nazval katarziou z vyčerpania: ich knihy pôsobia ako bohaté a mimoriadne náročné zážitky, ktoré sa jednoducho skončia v určitom momente, keď autor, čitateľ a niekedy aj samotné postavy majú pocit, že už bolo dosť. Najranejším príkladom tohto prístupu je D H Lawrence, ale platí to aj o Elfriede Jelinek, Thomasovi Bernhardovi, Samuelovi Beckettovi a fantastickej Christine Steadovej. Beckettova próza je postupne čoraz kratšia a hutnejšia a moment vyčerpania sa presúva čoraz bližšie k začiatku.

Všetci títo autori akoby naznačovali, že po dosiahnutí istého bodu kniha môže skončiť kdekoľvek, čím legitimizujú názor, že bez toho, aby sa tým zážitok zmenšil sa aj čitateľ môže slobodne rozhodnúť kde skončí čítanie (napríklad takého Proustovho Hľadania strateného času či Čarovného vrchu). Jednej z najzvláštnejších reakcií na moju vlastnú knihu – pochopiteľne tú najdlhšiu – som sa dočkal od kolegu autora, ktorý mi z ničoho nič napísal a pochválil ju. Takéto listy sú samozrejme úžasnou vzpruhou pre spisovateľskú ješitnosť a práve som sa začínal tešiť z ďalšieho úspechu, keď som sa dostal k poslednému riadku listu: posledných päťdesiat strán už nečítal, pretože dospel k bodu, keď sa kniha pre neho uspokojivo skončila.

Bol som pochopiteľne sklamaný, ba aj trochu nahnevaný. Ten človek si zo mňa robí žarty. Veď je to vlastne zdrcujúca kritika, veď on vlastne tvrdí, že kniha je o päťdesiat strán dlhšia, než by mala byť! Až neskôr som ocenil jeho úprimnosť. Moja kniha sa mu páčila aj bez zakončenia. Nebola pridlhá, akurát že jemu stačilo dočítať potiaľ, pokiaľ dočítal.

Keďže je tu zjavne reč o esteticky náročnejších knihách, čo to všetko vypovedá o predstave knihy ako organického celku – jeho tvar sa vám vyjaví, až keď ho zazriete celý – a o dejovej osnove, keďže je reč najmä o próze? Nie je potrebné, aby sme román, ktorý má príbeh, dočítali až do konca, pretože riešenie zápletky spätne vrhne svetlo na celé dielo? To aspoň tvrdia kritici. Bezpochyby som to kedysi v dákej recenzii tvrdil aj ja sám.

Nezodpovedá to však môjmu zážitku z čítania. Sú romány, a nielen akčné romány, v ktorých je dej skutočne prvoplánový a je hlavným dôvodom, prečo sa od knihy nemôžeme odtrhnúť. Chceme vedieť, čo bude ďalej. No tieto knihy pre mňa nepatria k tým najdôležitejším. Často zvádzajú k tomu, aby sme ich rýchlo preleteli a zvýšený záujem o dej znižuje pozornosť, ktorú venujeme literárnemu štýlu; inteligencia takéhoto románu sa sústreďuje v príbehu a štýl je púhym nástrojom.

No dokonca aj pri románoch, ktorých hlavný pôžitok spočíva v príbehu, koniec málokedy prináša uspokojenie a ak sa nám takáto kniha páči a odporúčame ju ďalej, málokedy to robíme kvôli jej záveru. Dôležité sú hádanky príbehu, sily, ktoré rozhýbe a napätie medzi nimi. Taliani na to majú pekné slovo. Dej označujú výrazom trama, ktorého hlavný význam je tkanina alebo tkaná látka. V príbehu vychutnávame predovšetkým vzor tkaniny – napríklad Hamletovu dilemu alebo údesnú neudržateľnosť manželstva Dorothey s Casaubonom – no nie jeho riešenie. Maximum, čo môžeme očakávať od záveru dobrého príbehu je, že nepokazí to, čo sa udialo predtým. Nedbal by som, keby sa Hamlet skončil pred karnevalom vraždenia poslednej scény a nechal na nás, aby si predstavovali fascinujúcé možné dozvuky princovho návratu na Elsinore.

V tejto súvislosti stojí za pripomienku, že od príbehov sa vždy neočakávalo, že budú zakončené, alebo že sa budú vždy končiť rovnako. Roberto Calasso ukázal v Manželstve Cadmusa a Harmónie, že jedným z určujúcich rysov živej mytológie je to, že množstvo vzrušujúco posplietaných príbehov vždy malo aspoň dva závery, často protikladné – hrdina zomrie alebo nezomrie, ľúbostný príbeh sa zavŕši alebo nezavŕši svadbou.  Až vo chvíli, keď sa z mýtu stávajú takpovediac dejiny, začíname pociťovať potrebu jedinej „správnej“ verzie a alternatívy začíname zatláča do pozadia. V románoch ma vždy najmenej sklame taký záver, ktorý v čitateľovi zanecháva pocit, že sa príbeh pokojne mohol skončiť celkom inak.

Ak teda knihu odložím pred koncom, znamená to pre mňa iba toľko, že jej tvar, estetická kvalita spočíva v tkanive príbehu a v prípade najlepších románov v tom, ako je literárny štýl do tejto tkaniny vpletený.  Literárny štýl a príbeh, celková koncepcia a drobný detail sú dokonale prepletené a fascinujú spoločne.  Akonáhle vznikne jasná štruktúra a dejová lavína sa začne valiť, potreba konca je len nepríjemnou záťažou, trápnym a poľutovaniahodným uzatvorením množstva možností. Občas mi posledných napínavých päťdesiat strán, ktorými mnohí autori cítia povinnosť knihu zakončiť, pripadá ako psychologické muky, ktoré ma núti vnímať život ako mašinu na výrobu pátosu a tragédie, pretože jediné závery,  ktoré sú aspoň trochu uveriteľné, sú samozrejme tie nešťastné.

Kladiem si otázku, či na večierkoch v starovekých Aténach alebo pri ohnisku dakde na nórskom pobreží, keď miestny bard rozprával svoj bájny príbeh, občas nenastala chvíľa, kedy poslucháči dostali možnosť hlasovať o tom, ktorý záver si chcú vypočuť, alebo sa prípadne rozhodnúť, že si už chcú ísť ľahnúť. A spomínam si, že Alan Ayckbourn napísal niekoľko hier, ktoré majú rôzne zakončenie a herci sa sami, dejstvo po dejstve, rozhodujú, ktorej verzie sa budú držať.

Kladiem si tiež otázku, či čitateľ, ktorý je ochotný nedočítať vynikajúcu knihu až do horkého konca, vlastne nerobí autorovi láskavosť a nezbavuje ho takmer nezvládnuteľnej povinnosti príbeh elegantne zakončiť. Náš otrocký obdiv k záverom je formou tyranie. Nepochybujem, že by by som mal horší názor na mnohé z kníh, ktoré som nedočítal, keby som ich bol dočítal.

A v neposlednom rade si kladiem otázku, či už nie je načase, aby som sa naučil vo svojich vlastných knihách čitateľovi naznačiť, že od určitého momentu majú môj súhlas, aby knihu kedykoľvek prestali čítať.

Text vyšiel na blogu New York Review of Books.