Keď štát zachraňuje rúcajúce sa banky, je to vraj „socializmus“. Ale čo by bola alternatíva? Reči o slobodnom trhu boli aj tak vždy lož.
Foto: Reuters
„Nikto presne nevie, čo treba urobiť.“ Tú vetu v týchto dňoch počúvame zvlášť často, hlavne z úst ekonomických expertov. Očakávania sú totiž už dávno súčasťou kapitalistickej hry. Pretože to, ako sa zachovajú trhy, nezávisí len od toho, koľko dôvery ľudia prechovávajú k štátnym záchranným akciám. Ešte väčšmi to závisí od toho, koľko dôvery budú podľa ich názoru mať iní účastníci trhu.
Preto sa účinky zasahovania do trhov nedajú vopred vypočítať. Ekonóm John Maynard Keynes túto sebareferenčnosť trhov raz elegantne vystihol. Prirovnal burzu k súťaži krásy, ktorej účastníci mali vyberať najkrajšie ženy zo stoviek fotografií: vyhrá ten, ktorého vkus sa najviac blíži širokému vkusu. „Nejde o to, aby sme vybrali tie, ktoré považujeme za najkrajšie, ani o to, aby sme vybrali tie, ktoré sa najviac páčia priemernému vkusu.
Dosiahli sme tretí stupeň, a musíme napínať závity, aby sme predpovedali, čo bude priemerný vkus považovať za priemerný vkus.“ Alebo, keď to uplatníme na finančný trh, musíme robiť rozhodnutia bez toho, aby sme disponovali potrebnými vedomosťami. „Sme nútení žiť tak, akoby sme boli slobodní.“ (John Gray)
Sledujme laureáta Nobelovej ceny Josepha Stiglitza: medzi ekonómami rastie presvedčenie, že problémy sa nemôžu vyriešiť tým, že štát preberie zlé úvery. Napriek tomu „politici nemôžu v takejto kríze nerobiť nič“. Preto sa musíme „modliť, aby plán, ktorý sa skladá z akejsi fatálnej zmesi jednotlivých záujmov, poblúdených ekonomických teórií a pravicových ideológií nejako fungoval, alebo aspoň nenapáchal priveľa škody“.
Joseph Stiglitz má pravdu. Trhy žijú z toho, čomu veria účastníci trhov, a z toho, o čom si myslia, že si myslia iní účastníci. Takže keď si teraz celý svet láme hlavu, „ako zareagujú trhy“, tak odpoveď na túto otázku nezávisí len od reálnych účinkov opatrení, ale od toho, či v ich účinnosť uveria samy trhy. To je dôvod, prečo aj záchranný balík, ktorý je ekonomicky nezmyselný, môže napokon pomôcť.
Keď nám teraz vysvetlili, aké dôležité sú dôvera a viera, musíme si položiť otázku, do akej miery americká vláda zvýšila nebezpečenstvo, hoci si myslela, že ho znižuje. V každom prípade sa nedala prehliadnuť podobnosť medzi slovníkom, aký použil americký prezident George Bush teraz a v príhovore po 11. septembri. Človek má dojem, že počúva dve verzie toho istého prejavu. V obidvoch prejavoch žiadal čiastočne ustúpiť od amerických hodnôt – záruky individuálnej slobody a kapitalizmu – práve v mene ich záchrany.
Tlak, ktorý teraz na politikoch leží, „aby už prestali len rečniť a niečo urobili“, je ako magické nutkanie. Ale nemôže to byť práve naopak? Nemohli sme zasahovať až príliš? Nie je načase získať odstup a potom povedať to, čo treba? Máme o čom rozmýšľať.
Napríklad o tomto prípade: 15. júla napadol republikánsky senátor Jim Bunning šéfa americkej centrálnej banky Bena Bernanka slovami, že „v Amerike bujnie a prekvitá socializmus“. Doslova vtedy povedal: „Centrálna banka sa teraz chce vyšvihnúť na systémového regulátora rizika. Pritom ona sama je systémovým rizikom. Dať jej väčšiu moc by bol ako chalanom, čo vám bejzbalovou palicou vybijú okno, dať ešte väčšiu bejzbalku.“ Dvadsiateho tretieho septembra Ben Bunning len pritvrdil a prevzatie zlých kreditov nazval „neamerickým“.
Ben Bunning ako prvý sformuloval argumenty republikánskej vzbury proti záchrannému plánu. Na tom je zaujímavé, že republikánsky odpor proti tomuto plánu sa odohrával v jazyku „triedneho boja“: Wall Street proti Maine Street. Prečo by sme tým, čo sú za problém zodpovední, mali pomáhať, a všetkými nákladmi zaťažiť jednoduchých platiteľov hypoték na Maine Street. Nemáme tu jednoznačne do činenia s príkladom toho, čo ekonómovia nazývajú „subjektívnym rizikom“, čiže „rizikom, že niekto sa bude správať nemorálne, pretože poistenie alebo zákonodarca ho ochránia pred stratami, ku ktorým by jeho správanie inak viedlo“? Budú teraz obrie banky uchránené od strát a budú si môcť ponechať zisky?
Nečudujem sa, že aj ľavičiarsky režisér Michael Moore preklial záchranný balík ako lúpež storočia – a práve nad tou nečakanou myšlienkovou zhodou medzi republikánmi a ľavičiarmi by sme sa mali zamyslieť.
Tým, čo spája ľavicu s pravicou, je opovrhnutie veľkošpekulantmi a menedžermi, ktorí profitujú z riskantných rozhodnutí, ale keď sa rozhodnú zle, sú poistení „zlatými padákmi“.
Spomeňme si len na bankrot energetického giganta Enron v januári 2002, ktorý môžeme vnímať aj ako ironický komentár k pojmu rizikovej spoločnosti. Tisícky zamestnancov, ktorí prišli o prácu a úspory, boli vystavené riziku – pravdaže, bez toho, aby mali možnosť voľby. Pre nich malo riziko podobu osudu. Zato tí, ktorí mali možnosť nahliadnuť riziko a mali aj možnosť reagovať na vývoj, vrcholový menedžment Enronu, vlastné riziko zminimalizovali tým, že svoje akcie a opcie premenili na peniaze, skôr než firma skrachovala.
Je pravda, že žijeme v spoločnosti riskantných rozhodnutí. Len: manažéri na Wall Street si môžu svoje riziká vybrať. Zatiaľ čo ostatní – obyčajní ľudia, čo splácajú hypotéky – sa musia zmieriť s tým, že podstupujú riziko bez toho, aby sa preň rozhodli.
Je teda záchranný plán naozaj „socialistickým opatrením“, zavádza do Spojených štátov socializmus? Ak áno, tak ho zavádza veľmi zvláštne: „socialistický“ krok, ktorý nemá za cieľ pomôcť chudobným, ale bohatým. Čiže nie tým, čo si požičiavajú, ale tým, čo požičiavajú. Iróniou osudu by zoštátnenie bánk bola dobrá vec – na záchranu kapitalizmu. Socializmus je zlý – až na prípad, keď stabilizuje kapitalizmus. Lenže ako, keď „subjektívne riziko“, to, ktoré vždy postihne malých ľudí, je zabudované v základnej štruktúre samotného kapitalizmu? Blaho Maine Street v skutočnosti závisí od rozkvetu Wall Street, jedno od druhého sa nedá oddeliť. Zatiaľ čo republikánski populisti, protestujúci proti štátnej pomoci, robia zlú vec zo správnych dôvodov, stúpenci štátnej záchrany robia zo zlých dôvodov to správne. Čiže kým to, čo je dobré pre Wall Street, nie je nutne dobré pre Maine Street, Maine Street sa nikdy nemôže dariť, ak slabne Wall Street. Táto asymetria od počiatku zvýhodňuje Wall Street.
Spomeňme si na konzervatívny, respektíve neoliberálny „trickle-down“ argument proti rovnostárskemu prerozdeľovaniu. Ten argument znie: namiesto toho, aby prerozdeľovaním chudobní zbohatli, len ním bohatí schudobnejú. Vôbec to však nie je argument proti zasahovaniu štátu do ekonomiky. Naopak, konzervatívne, respektíve neoliberálne chápanie politiky má veľmi presnú predstavu o tom, akým spôsobom má štát zasahovať do ekonomiky. Hovorí: my všetci síce chceme, aby sa chudobní mali lepšie, ale je kontraproduktívne priamo im pomáhať, keďže netvoria produktívny prvok ekonomiky. Štát by mal namiesto toho intervenciami pomáhať bohatým ešte viac bohatnúť a to tak, aby zisky presiakli k chudobným. Čo znamená: do Wall Street treba len napumpovať dosť peňazí, a tie potom presiaknu na Maine Street k robotníkom a vlastníkom domov.
Logika kapitalizmu má v tejto argumentácii svoje zrnko pravdy. Keď nakopeme Wall Street, tak to veľmi postihne jednoduchých ľudí. Aj preto väčšina demokratov nekonala proti svojmu presvedčeniu, keď sa angažovali za plán pomoci, ktorý mal podoprieť Wall Street.
Znie to čudne, ale masívne zásahy štátu do ekonomiky zďaleka nie sú ničím novým – sama finančná kríza je dôsledkom takýchto zásahov. Pretože keď roku 2001 praskla bublina internetu, americká vláda sa rozhodla uľahčiť poskytovanie úverov na povzbudenie trhu s nehnuteľnosťami. A keď sa pozrieme na globálne vzťahy, zistíme, že pletivo ekonomických vzťahov je dôsledkom politických rozhodnutí.
Len malý príklad: pred niekoľkými rokmi jedna reportáž z Mali vrhla trochu svetla na to, ako to v skutočnosti vyzerá so „slobodnými trhmi“. Hospodárstvo Mali stojí na dvoch pilieroch: pestovanie bavlny na juhu, na severe chov dobytka. Obidva sú na tom zle, pretože Západ porušuje práve tie pravidlá, ktoré krajinám tretieho sveta sám vnucuje. Mali produkuje bavlnu s najvyššou kvalitou, no tá nemôže konkurovať americkej bavlne, pretože americká vláda svojich farmárov – výrobcov bavlny dotuje sumami, ktoré sú vyššie než celý štátny rozpočet. Kde zostali bojovníci za slobodný trh?
To všetko nám názorne ukazuje, že slobodný trh neexistuje. Koordináty diania na trhu permanentne regulujú politické rozhodnutia. Takže otázka neznie: zasahovanie štátu – áno či nie? Ale: ktorý typ zasahovania štátu? Vo vyšedivených demokraciách by teda skutočná politika mala spočívať v spore o definovanie základných „nepolitických“ koordinátov nášho života. Všetky ústredné politické témy sú v určitom zmysle nestranícke, pretože sa týkajú otázky: Ako chceme žiť? Čo sa má stať z našej krajiny? Práve spor o americký program pomoci je v tomto zmysle „správnou politikou“. Ide v nej o rozhodovanie o základných rysoch sociálneho a ekonomického života a do svojich služieb si dokonca berie aj ducha triedneho boja. Nie je tu žiadny objektívny „odborný“ názor, ktorý čaká len na to, aby bol aplikovaný. Treba sa politicky rozhodnúť pre jednu zo strán.
Dvadsiateho štvrtého septembra senátor John McCain prerušil svoju volebnú kampaň a vrátil sa do Washingtonu. Povedal, že teraz sa treba povzniesť nad stranícke hranice. Že by to skutočne znamenalo ochotu odložiť nabok stranícku politiku a venovať sa problému, ktorý sa týka všetkých, nielen „nás“ na rozdiel od „nich“? To iste nie. Pretože politika nie je ničím iným ako sporom o definovanie toho „neutrálneho“ terénu. McCainov návrh prekonať stranícke hranice bol čisto straníckou politikou, politickou pózou.
Takže Barack Obama mal pravdu, že odmietol McCainovu výzvu odložiť prvú z debát a poukázal na to, že finančná kríza si o to naliehavejšie vyžaduje politickú diskusiu o rozličných prístupoch k riešeniu oboch kandidátov. Pripomeňme si: roku 1996 vyhral Bill Clinton voľby s mottom: to je ekonomika, hlupák! Budúce voľby môžu demokrati vyhrať, len ak dostanú medzi ľud posolstvo „to je politická ekonómia, hlupák!“ Spojené štáty nepotrebujú menej, ale viac politiky.
Veľký Immanuel Kant proti konzervatívnemu mottu „Nemudrujte, ale poslúchajte!“ nepostavil heslo: „Neposlúchajte, ale mudrujte!“. Povedal: Poslúchajte, ale napriek tomu mudrujte!
Keď si plánom na záchranu bánk pripadáme vydieraní, mali by sme mať jasno v tom, že toto vydieranie aj naozaj funguje. Preto by sme mali odolať populistickému pokušeniu dať voľný priechod svojmu hnevu. Namiesto toho by sme mali premeniť svoju zúrivosť na chladnú rozhodnosť a premýšľať o tom, v akej spoločnosti to žijeme, keď umožňuje takéto vydieranie.
Text vyšiel v týždenníku Die Zeit.