Západ sa topí v ilúziách o svojom postavení vo svete. Musí sa začať správať k Rusku inak.
Foto: Reuters
Terajšia panika z Ruska je zvláštny jav. Podľa všetkých objektívnych meradiel sú Rusi v autoritárskom štáte, ktorý zriadil Vladimir Putin, slobodnejší než v ktoromkoľvek momente existovania Sovietskeho zväzu. Mnohí sú na tom lepšie aj materiálne. Rusko sa zrieklo svojej expanzívnej politiky a dnes je z neho menšia verzia toho, čím vždy bolo – euroázijské impérium, ktorého hlavnou starosťou je ochrana pred vonkajšími hrozbami. Západ sa pritom správa nevraživejšie než po väčšinu obdobia studenej vojny. V Sovietskom zväze, ktorý mal na svedomí milióny mŕtvych, vtedy plno ľavičiarov videlo dobromyseľný režim.
Ak chceme vystopovať, ako to mohlo zájsť až tak ďaleko, musíme pochopiť vieru v pokrok, ktorá je pre západné vnímanie naprieč politickými stranami určujúca. Kolaps Sovietskeho zväzu bol porážkou komunizmu, prototypicky pokrokovej ideológie. Možnosť, že by postkomunistické Rusko prijalo neoliberalizmus, nikdy neexistovala, jeho predurčením bolo práve čosi ako Putinovo Rusko. Lenže návrat dejín v scenári pokroku nemáme.
Väčšina západných lídrov patrí medzi moderných učeníkov Woodrowa Wilsona. S náboženským zápalom veria v to, čo až nedávno Francis Fukuyama opísal ako „pochod dejín smerom ku globálnej demokracii“. Blahobyt znamená zburžoáznenie, a tým aj liberálne hodnoty. Rusko – bohaté, nacionalistické a autoritárske – sa do tohto rozprávkového obrazu sveta nehodí. Reakcia Západu je zmesou vyhrážok a rastúcej paniky.
Nič nie je väčšie bláznovstvo ako reči o novej studenej vojne. To, čo prežívame, je koniec éry po studenej vojne a nové vzplanutie geopolitických konfliktov, aké existovali v 19. storočí. Západní politici, oslepení módnym nezmyslom o globalizácii, si myslia, že liberálna demokracia sa nezadržateľne šíri. Ale fakt je: republiky a impériá, slobodné a neslobodné demokracie a množstvo rozmanitých foriem autoritárstva nám tu predbežne zostanú.
Globalizácia nie je nič viac než pokračujúca industrializácia planéty a rastúci, strategicky motivovaný surovinový nacionalizmus je podstatným znakom tohto procesu. Tým, že Rusko používa svoje suroviny ako zbrane, sa teda nevzpiera globalizácii, len využíva jej rozpory.
Znovu sa bude robiť klasická veľmocenská politika, so striedavými spojenectvami a sférami vplyvu. Rozdiel je len v tom, že Západ už nemá hlavné slovo. Rusko, Čína, India a štáty Zálivu s ich rozdielnymi históriami a úplne protichodnými záujmami rozhodne nevytvoria nejaký nový blok. Tieto krajiny však budú určovať vývoj sveta na začiatku dvadsiateho prvého storočia.
So Spojenými štátmi, ktoré zoštátnili svoje zbankrotované hypotekárne banky a svoju gigantickú vojnovú mašinériu v konečnom dôsledku financovali zahraničnými úvermi, to ide momentálne dolu vodou. Odkedy sa finančný systém Západu ocitol v najhoršom chaose od tridsiatych rokov, jeho schopnosť ovplyvňovať udalosti sa zo dňa na deň vytráca.
Keďže Západ sa topí v ilúziách o svojom skutočnom mieste vo svete, podceňuje riziká svojho zasahovania do bližšieho okolia Ruska. Slabiny Ruska sú známe: demografický úbytok, rodinkárska ekonomika a ublížená národná hrdosť. Ale ani slabé miesta Západu nie sú menej vážne. Naši politickí lídri neustále tvrdia, že Rusi nás potrebujú prinajmenšom tak ako my ich. V skutočnosti sú investície do Ruska vedľajším produktom globalizovanej ekonomiky. A budú existovať, kým budú ziskové.
Zato Kremeľ môže dodávky energií škrtiť podľa ľubovôle. Ekonómovia povedia, že Rusko až príliš závisí od ropy. Zásoby ropy vo svete sa však rýchlo scvrkávajú, zatiaľ čo potreba rýchlo rastie. Rusko profituje z každého medzinárodného konfliktu, ktorý ohrozuje dovoz ropy.
Historickí optimisti všetkých našich strán si myslia, že Rusko by bolo prístupnejšie západným záujmom, keby to len bola skutočná demokracia. Vladimir Putin je však práve preto taký neuveriteľne obľúbený, že voči Západu tak dôsledne rozohráva ruskú moc. Demokracia má veľa výhod, ale nie je to vôbec záruka rozumnej zahraničnej politiky. S výnimkou niektorých predstaviteľov „starej Európy“ naši politici nevedia, čo robia.
Aby tu nedošlo k nedorozumeniu: Rusko je v mnohých ohľadoch nebezpečný štát. Jeho vedúci politici, vyškolení v tajných službách, sú bezohľadní pragmatici, ktorí nasadia všetky prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Jedným z nich je zrejme zatlačiť západný vplyv na bližšie okolie Ruska. Ich stratégiou pritom je brať všetko, čo môžu. Pod dojmom, že Západ je momentálne v úpadku, testujú, či ešte sleduje jednotnú stratégiu na ochranu svojich záujmov. Po všetkom, čo sme doteraz od našich vedúcich politikov počuli, sa nezdá, že by to tak bolo.
Začiatkom by mohlo byť, že plány na ďalšie rozširovanie NATO odložíme ad acta a dáme jasne najavo, že budeme plniť existujúce záväzky vo východnej Európe a Pobaltí. A zároveň musíme urobiť všetko pre to, aby sme zredukovali závislosť Európy od ruských energetických zásob. Západ musí v budúcnosti uvažovať a konať triezvejšie. Snívať o demokracii a pokroku nám ďalej nepomôže.
Text vyšiel v týždenníku The Observer, v nemeckom preklade v denníku Sueddeutsche Zeitung.