Na Kube sa šesťdesiate roky začali roku 1959 a skončili rokom 1968.
Foto: Jerome Sessini
Svojím spôsobom si aj Kuba pripomína udalosti roku ’68, ktorý prebiehal celkom inak, ako ten, čo mal poznačiť dejiny krajín ako je Vietnam, Mexiko, Francúzsko, Spojené štáty, alebo umlčané Československo. Iste, pripomína sa aj európsky rok ’68. Rôzne články sa vracajú k udalostiam, ktoré sa na Kube zažívali ako čosi vzdialené a cudzie. Tieto udalosti – ktorých revolučný impulz bol účinný hlavne v médiách – sa skoro vo všetkých prípadoch vnímali ako buržoázny fenomén.
Tá libertínska, obrazoborecká, vlna, ktorá sa vtedy valila niektorými európskymi krajinami, zasiahla Kubu o deväť rokov skôr, tu bola roku 1968 už viditeľne na ústupe. V každom prípade je to mimoriadny rok, v ktorom sa rútili udalosti s neobvyklou intenzitou. V kubánskom prípade sa to prejavilo konfrontáciou medzi dvomi protikladnými ideologickými tendenciami, ktoré sa zrazili vo vnútri mocenského aparátu revolúcie.
Prvá, ktorá dominovala v prvých desiatich rokov, posilnila nacionalistický a emancipačný zmysel revolúcie, súvisiacej s Tretím svetom, nie s európskym socializmom.
V šesťdesiatom ôsmom oslavovala Kuba sto rokov od začiatku vojen za nezávislosť proti španielskemu kolonializmu. Oslavy zdôrazňovali jedinečnosť kubánskej revolúcie: iniciovanej roku 1868 a víťaznej – konečne – roku 1959.
V komplikovanom mocenskom boji, ku ktorému došlo v tomu, absolvovala táto tendencia obrat k stalinizmu: 13. marca 1968 vyhlásil Fidel Castro na Universidad de La Habana “revolučnú ofenzívu”. Bolo zrušené drobné podnikanie, štát sa stal vlastníkom a správcom celého kubánskeho hospodárstva.
Dôsledky týchto opatrení sú dodnes citeľné v neefektívnej ekonomike, predovšetkým v ťažko zvládnuteľnom každodennom živote. Paradoxné na tejto veci je, že to hlavne nacionalisti nastavili tento ekonomický smer, a vbehli tak rovno do náručia svojich prosovietskych protivníkov.
Pretože tá druhá tendencia, ktorú nazývame „prosovietskou“, sa zároveň pustila do ofenzívy v kultúrnej sfére, v ktorej mali tradične väčší vplyv nacionalisti. Verde Olivo, časopis ozbrojených síl, začal napádať intelektuálov, ktorých považoval za liberálov. Vychádzali anonymné články, ukazujúce prstom na spisovateľov ako boli Guillermo Cabrera Infante (ktorý sa nedávno vyhlásil na odporcu revolúcie), Heberto Padilla či Antón Arrufat ako na kontrarevolucionárov. Bola to ofenzíva, ktorá rozbila harmóniu, vládnucu medzi politickou mocou a intelektuálmi od roku ’59. Pôda bola pripravená na krajnú ideologickú dogmatizáciu, ktorá potom nastala v sedemdesiatych rokoch.
Európska revolučná vlna roku 1968 mala pôvod v takzvanom Treťom svete. Vojna vo Vietname bola rozhodujúcim impulzom radikalizácie myslenia americkej ľavice, zatiaľ čo sa v Latinskej Amerike sa šíril príklad kubánskeho povstania. Slávna Che Guevarova veta „Urobte dva, tri Vietnamy, tak znie heslo,“ vyjadrovala stratégiu prežitia kubánskej revolúcie. Kuba, odsúdená Spojenými štátmi na izoláciu na svojom kontinente, mala len dve cesty: buď sa spojiť s bývalým Sovietskym zväzom a krajinami, ktoré mal Sovietsky zväz pod kontrolou, alebo si v Treťom svete vytvoriť svoj vlastný priestor. Tá prvá cesta už existovala; na druhej strane „povstalecká cesta“ dospela v celosvetovom meradle na svoj vrchol, najmä v Latinskej Amerike a na ázijskom juhovýchode. Kuba všetko stavila na podporu týchto hnutí všetko na podporu týchto hnutí.
Ten istý rozpor existoval aj v debatách v rámci ľavice na celom svete. Zreteľne vystupuje v pozíciách Taliana Gianniho Totiho a Argentínca Davida Vinasa v kubánskom filme “Spomienky na zaostalý vývoj“ (Kuba, 1968) Tomása Gutiérreza Aleu: “V čom momentálne spočíva ten veľký rozpor?”, pýtajú sa tí dvaja intelektuáli. Totiho odpoveď pochádza z rozvinutého sveta tradičného marxizmu: “V zrážke proletariátu s buržoáziou”. Vińas odpovedá z inej perspektívy: “Je to boj medzi Prvým a Tretím svetom, medzi metropolou a jej kolóniami či exkolóniami. V súčasnej minúte neexistuje väčší rozpor ako vojna vo Vietname.”
V januári 1968 sa v Havanne konal kongres kultúry s mottom “Konferencia intelektuálov z celého sveta o problémoch v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike“. Ústrednou témou bol “kolonializmus a neokolonializmus v kultúrnom vývoji národov”.
No Ernesto Che Guevara, ktorý bol vlastným motorom týchto ideí v srdci Revolución Cubana, zomrel v októbri predchádzajúceho roka. Namiesto revolučného vzmachu, ktorý mal byť kontextom kongresu kultúry v Havanne, sa roku 1968 začal nástup “reakcie” a ozbrojené hnutia v Latinskej Amerike začali ťažko krvácať, pretože boli vystavené represiám oveľa prudším než boli tie, ktorým pred časom musela čeliť kubánska guerilla. Na Kube sa šesťdesiate roky začali roku 1959 a skončili rokom 1968, v okamihu oslobodenia, emancipácie, revolúcie, keď bol národ presvedčený, že individuálna sloboda je možná len, keď budú rozbité mechanizmy neokoloniálnej dominancie Američanov, ktorými trpeli v prvej polovici storočia. Tí radikálnejší zastávali názor, že socialistická myšlienka nestojí len na idei pokroku a hospodárskeho rastu, ale na zničení všetkého, čo robí z ľudskej bytosti odcudzenú kreatúru, na vytvorení “nového človeka”: slobodnejšieho človeka v spoločenstve rovných a prírody, a absolútneho pána svojho osudu.
Bezuzdná centralizácia ekonomiky a represie proti intelektuálom, zahájené práve roku 1968, zaviedli Revolución Cubana práve smerom, ktorý jej onedlho priniesol novú, rovnako neokoloniálnu závislosť, a to závislosť od Sovietskeho zväzu a iných východoeurópskych krajín, s ktorými prišli aj nové formy kontroly a represií v ideológii, politike a kultúre.
Spomienkové oslavy udalostí roku 1968 sa na Kube začali už roku 2007 neuveriteľnou vlnou protestov, vyvolanou nečakaním vynorením predstaviteľa represívnej kultúrnej politiky sedemdesiatych rokov v kubánskej televízii. Protesty boli šťastne vedené – stáli na kritickom, až katarznom spracovaní tých pre nás neslávnych rokov, v ktorých sa ilúzie zrazili s omnoho komplikovanejšou, odolnejšou skutočnosťou, než sme si kedy vedeli predstaviť. Znovuzískanie historickej pamäti sa stalo živou spomienkovou slávnosťou roku 1968 a rokov, ktoré prišli po ňom: protesty sa najskôr šírili v digitálnej sieti a potom sa preniesli na verejnosť.
Viac než o minulosti sa diskutuje o neistej, ale predsa len nádejnej budúcnosti. Nie, že by sa zázrakom mohol objaviť “nový človek”, ten, ako sme už zistili, je ilúziou. Ale že by mohla vzniknúť spoločenská zmluva, v ktorej by rovnosti na jednej strane nebolo treba obetovať individuálnu slobodu, a hospodársky rast a blahobyt by na druhej strane nemusel byť dosiahnutý vykorisťovaním a biedou väčšiny. Zápasíme o krajinu, v ktorej by sa nepresadil divoký kapitalizmus, ani autoritársky socializmus, ale najmä sociálna spravodlivosť a sloboda vo vzájomnej závislosti.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Frankfurter Rundschau.