Foto: Lefteris Pitarakis / AP
Už raz sa Európe podaril zázrak: z nepriateľov sa stali susedia. Uprostred eurokrízy sa nanovo otvára kardinálna otázka: ako v tejto búrke rizík globalizovaného sveta Európa dokáže zabezpečiť svojim občanom mier, slobodu a bezpečnosť? Nepotrebuje na to nič menej ako ďalší zázrak: ako sa Európa demokracie môže stať Európou občanov?
Bol moment, po rozhodnutí o pôžičke Grécku, keď nastala úľava, vydýchnutie – nádej: Európa žije, a je možno dokonca aj silná a obratná, a svoje problémy si vyrieši. Potom grécky premiér vyhlásil, že sa v tejto osudovej otázke obráti na Grékov. Odrazu sa obnažila skrytá, obrátená skutočnosť: kto v Európe, takej hrdej na svoju demokraciu, praktizuje demokraciu, stane sa pre Európu hrozbou! Papandreu bol prinútený demokraciu odrieknuť.
Ak sme spolu s Hölderlinom dúfali: „S nebezpečenstvom rastie aj záchrana“, tak teraz sa vynára antirealita: so záchranou rastie aj nebezpečenstvo. Každopádne už vkĺzla a zahniezdila sa tu vyľakaná otázka: nezruší to, čo má zachrániť euro, demokratickú Európu? Bude „zachránená“ EU vôbec ešte Európskou úniou, ako ju poznáme, alebo z nej bude „EI“: Európske impérium nemeckého razenia? Neporodí nám táto nekonečná kríza politické monštrum?
Ešte prednedávnom bolo najbežnejšie zo všetkého frflať na kakofóniu Európskej únie. Odrazu už Európa má svoje jediné telefónne číslo. Je v Berlíne a momentálne patrí Angele Merkelovej.
V Nemecku neslušné slovo moc sa naschvál vždy nahradí zodpovednosťou – ktoré je, naopak, obľúbeným slovom Nemcov.
Ešte včera sa zdalo, že kríza otvára starú cieľovú otázku zjednotenia Európy: má sa z Európy stať jeden veľkonárod, zväzok štátov, jeden spolkový štát, púhe hospodárske spoločenstvo, voľné Spojené národy alebo čosi historicky Nové, totiž kozmopolitická Európa, ktorá by bola postavená na európskom práve a politicky koordinovala európske národné štáty? To všetko odrazu vyzerá ako folklór zo zašlých čias. Už len otázka: Ktorú Európu chceme? vyzerá, ako keby sme sa po záchrane eura mohli pre to či ono rozhodnúť. Vlak – podľa všetkého – už odišiel. Prinajmenšom pre Grékov, Talianov, Španielov.
Grécka vláda, ktorá toho musí svojim občanom vziať najviac, je fakticky zbavená svojprávnosti a zoči-voči nepokojom je de facto pritlačená k múru.
Pretože úsporné balíčky sa pre vlády zadlžených štátov ukázali byť samovražedným programom: tie vlády skončili. Platilo to pre Írsko a Portugalsko, potom pre Grécko, Taliansko a Španielsko.
Natrvalo sa posunula nielen konštrukcia moci. Skôr vzniká čosi ako nová logika moci. Je to zaujímavá vec: Max Weber do svojej sociológie ovládania (v podstate zameranej na štát) zabudoval krátky exkurz o pojme „Empire State“. „Empire State“, tvrdí Weber, „môže uplatňovať svoju rozsiahlu, miestami despotickú hegemóniu aj bez formálnej nadriadenosti“. Ako príklad uvádza rolu Pruska v Nemeckej colnej únii ako aj postavenie New Yorku „ako sídla veľkých finančných mocností“. Bude teraz niečím takým v krízovej Európe Nemecko?
A takto vyzerá nová „merkelovská Európa“ (Der Spiegel č. 44): Gramatika moci sleduje imperiálnu diferenciu medzi darcovskými a prijímajúcimi krajinami. Nie je teda vojenská (takže je hlúpe hovoriť o „Štvrtej ríši“). Jej ideologický základ tvorí čosi, čo by som nazval nemecký euronacionalizmus – na Európu obrátený a rozšírený nacionalizmus nemeckej marky. Tým sa nemecká kultúra stability povyšuje na vedúcu ideu Európy. Stabilizácia hegemoniálnej moci spočíva na súhlase závislých európskych krajín. Niektorí (už Adenauer) veria, že nemecký model v Európe pôsobí na ľudí magnetickou príťažlivosťou.
Realistickejšia je otázka: na čom je postavená sankčná moc? Za odbrzdené zadlžovanie – nariadila Angela Merkelová – sa bude platiť na drevo, stratou suverenity. Následky: EU sa rozštiepi. Najprv príde nové delenie na krajiny s eurom a krajiny bez eura. Tí, čo euro nemajú, naraz uvidia, že zo všetkých rozhodovacích procesov, týkajúcich sa prítomnosti a budúcnosti Európy, sú vylúčení. Budú mať dojem, že sa môžu len ponižujúco prizerať, bez politického hlasu. Najlepšie to vidieť na príklade Veľkej Británie, unášanej do euro-bezvýznamnosti.
No aj v novom, krízami otriasanom centre diania eurokrajín dochádza k dramatickému štiepeniu, a to medzi tými, čo už alebo ešte siahajú po životodarnej pomoci z eurovalu, a tými, čo euroval financujú. Tým prvým neostáva nič iné, ako skloniť sa pred diktátom nemeckého euronacionalizmu. A tak hrozí Taliansku, možno jednej z najeurópskejších krajín, že v tvorbe súčasnosti a budúcnosti kontinentu už nebude hrať žiadnu rolu.
Nehovorím o tom, že eurokríza Európu roztrhne. Už ju, napokon, trhá. Ide mi to skôr o to, že pritom prestávajú platiť základné pravidlá demokratickej Európy, ba že sú postavené na hlavu, že fungujú mimo parlamenty, vlády, inštitúcie EU: z multilateralizmu sa stáva unilateralizmus, z rovnosti hegemónia, zo suverenity strata suverenity, z uznania zneuznanie demokratickej dôstojnosti iných národov. Ešte aj Francúzsko, ktoré zjednocovaniu Európy dlho dominovalo, musí teraz v obavách o svoju medzinárodnú bonitu plniť zadania Berlína.
V skutočnosti sa táto budúcnosť, čo vzniká v laboratóriu eurozáchrany takpovediac ako zámerný vedľajší produkt, blíži – skoro sa to neodvažujem vysloviť – k neskoroeurópskej variante Sovietskeho zväzu. Centralistické plánované hospodárstvo už v tomto prípade neznamená, že by sa museli vytyčovať pätročnice výroby tovarov a služieb, ale päťročnice odbúravania dlhu. Moc presadzovať ich bude v rukách „komisárov“, ktorí budú na základe „práva ráznych opatrení“ (ako hovorí Merkelová) oprávnení robiť všetko pre to, aby zbúrali poťomkinovské dediny krajín, ktoré sú notorickými dlžníkmi.
Prečo máme mať nakoniec nemeckú Európu, pred ktorou tak dôrazne varoval už Thomas Mann? Nemecko nemôže byť nemecké bez Európy. Už znovuzjednotenie dvoch Nemieck bolo možné len ako práca smerom k mierovému usporiadaniu Európy. Aj v eurokríze sa nanovo splieta (respektíve má spliesť), čo je „nemecké“ a čo „európske“. Nemecko je príliš suverénne, silné, európske a príliš prepojené so svetovou ekonomikou na to, aby si mohlo dovoliť luxus nezachraňovať euro. A slon si nezíska dôveru tým, že sa bude vydávať za holubicu. Cesta do EE je teda znovu vydláždená tými najlepšími európskymi úmyslami.
V Nemecku neslušné slovo „moc“ sa naschvál vždy nahradí „zodpovednosťou“ – ktoré je, naopak, obľúbeným slovom Nemcov.
„Európska zodpovednosť“ – hláskuje Angela Merkelová podľa maxím moci nemeckého euronacionalizmus. To znamená, že musí ísť o hľadanie nemeckých odpovedí na európsku krízu, a v konečnom dôsledku dokonca urobiť z nemeckej kultúry stability rozsiahlejšiu európsku odpoveď na európsku krízu. Takto vznikla zmes zo skutočného proeurópskeho angažovania a genuínneho nacionalizmu, z viac či menej hraného angažovania za Európu a za cudzinu, ale aj z viac či menej hraného nacionalizmu pre narastajúcu euroskepsu Nemcov.
Je to snaha mocensko-politicky spojiť nespojiteľné: v antieurópskej nálade v Nemecku zachrániť euro, zachrániť EU a zároveň vyhrať voľby.
Kancelárka delí európske hodnoty na polovice: dovnútra demokracia, smerom von losers cannot be choosers. Zázračné slovko „politika stability“ v povojnovom Nemecku zasa raz znamená rezignovať na politickú slobodu – slobodu iných. V tejto merkelovskej zmesi zmätenosti vyššieho rádu, pokrytectva, protestantskej prísnosti a európskeho kalkulu vrátane Európana Schäubleho, ktorý z nemeckého euronacionalizmu urobil základnú smernicu politicko-ekonomických intervencií do hrešiacich štátov eura. Nejde o nič menšie ako civilizovanie rozhadzovačného Juhu – v mene „ekonomického rozumu“, „Európy“ a „svetového hospodárstva“. Podľa motta: naša finančná politika je tým nemeckejšia, čím je európskejšia.
V tieni tejto hegemoniálnej štruktúry by sa však mohla uvoľniť samoblokáda EU – mohla! Odpoveď na otázku, ako sa dá vládnuť tomuto obrovskému priestoru dvadsiatich siedmich členských štátov, keď pred každým rozhodnutím treba presvedčiť dvadsaťsedem premiérov, kabinetov a parlamentov, sa v skutočnosti ponúka sama: Európske impérium je na rozdiel od Európskej úniou de facto dvojrýchlostným spoločenstvom. Len eurozóna (nie EU) bude v budúcnosti zohrávať rolu predvoja europeizácie. Tu by mohla získať šancu súrne potrebná inštitucionálna fantázia.
Už dlhšie sa hovorí o „hospodárskej vláde“. To, čo sa za tým skrýva, ešte len bude treba rozkresliť, vyrokovať, odskúšať. Aj vášnivo diskutované eurobondy tu skôr či neskôr budú. Už dnes pléduje nemecký minister financií Schäuble za zavedenie dane z finančných transakcií, ktorá by vo veľkej EU s najväčšou pravdepodobnosťou stroskotala na britskom vete.
Ibaže táto cesta do Európy aparátčikov – s politbyrom v Bruseli alebo s politbyrom v Berlíne – dokoná prvotnú chybu pri zrode organizovanej Európy a dovedie na vrchol paradox reálne existujúcej Európy bez Európanov. Ba čo viac: občania národov, ktoré budú peniaze dávať, sa budú cítiť okrádaní, a občania krajín, čo ich budú dostávať, zbavení svojprávnosti. Pre jedných i pre druhých sa z Európy stane obraz nepriateľa. Namiesto Európy občanov vznikne hnutie zúrenia občanov na Európu.
Americký prezident John. F. Kennedy kedysi ohromil svet myšlienkou Peace-Corps. V prenesenom zmysle by novoeurópanka Angela Merkelová mohla prekvapiť svet názorom a skutkom: v eurokríze nejde len o hospodárstvo, ide o europeizáciu Európy zdola, ide o pestrosť a sebaurčenie, o politický a kultúrny priestor, v ktorom sa občania už nebudú cítiť ako okrádaní a nesvojprávni. Tvorte Európu občanov – tvorte ju teraz!
Slová o „rozširovaní“ a „prehlbovaní“ by tým mohli získať hlbší zmysel: rozšíriť a prehĺbiť musíme v Európe demokraciu. Právny štát a trh nestačia. Sloboda, aby mohla byť bezpečná, potrebuje ešte tretí stĺp, a jeho meno je občianska spoločnosť v konkrétnom zmysle: Doing Europe, alebo európska občianska práca. Sebaurčujúca občianska prax, ktorá by dala nezamestnanej mládeži Európy k dispozícii základné financovanie, stojí pár bagateľ, v každom prípade zlomok toho radu núl, ktorý zhltlo a ešte zhltne zachraňovanie bánk.
Nebojme sa priamej demokracie! Bez transnacionálnej možnosti intervencií zdola, bez európskych referend na európske témy, ktoré rozkolíšu európskeho obra, to celé stroskotá. Prečo nezvoliť predsedu Európskej komisie po – po prvýkrát v pravom zmysle európskom volebnom boji – priamo všetkými občanmi Európy? A možno by tiež malo zmysel zvolať nový ústavný konvent, ktorý by, tentoraz demokraticky, legitimizoval novú Európu – nazvime ju „European Community of Democracies“, „Európske spoločenstvo demokracií“. To všetko ako začiatok, nie ako odpoveď na európsku krízu.
Ide o odpor sociálno-humánneho rozumu proti sebadeštrukívnemu kapitalizmu rizika, onen odpor, ktorý Ernst Bloch kedysi nazval „Pazifismus der Stärke“ a vymedzil ho voči „pazifizmu slabosti“, ktorý nazval „bežnou zmesou limonády a fráz“. Keby sme chceli túto svojprávnosť – ktorú by bolo treba zorganizovať – naozaj európsky sformulovať, tak si nevystačíme so sacharínovou formulkou „európskeho porozumenia“. Musí sa hovoriť o „Európe občana“, „Citoyen“, „Citizen“, „Burgermatschapppiy“, „Ciudano“, „Opywatela“ a tak ďalej, to znamená o rozporoch, ktoré jednotná formulka „Európy občanov“ prikrýva. Každý z týchto národnokultúrnych kľúčových pojmov totiž, ako vieme, znamená inú cestu k politickej moderne, a tým iný historický skúsenostný a pamäťový horizont, pričom každý podnes hlboko poznamenáva chápanie demokracie, politických inštitúcií a kultúr európskych štátov.
Európska demokracia, spájajúca národné demokracie, nemôže byť národnou demokraciou. Bude možná európsko-kozmopolitická demokracia, ktorá by nelikvidovala moc národných parlamentov? Keď vidíme, že presadenie demokratických práv potrebuje a pozná mnoho ciest, kanálov a poistiek – supranacionálne, transnacionálne, národné a miestne – môže sa demokratické posilnenie Európy spojiť s posilnením demokracií na mieste?
Skrátka: nová Európa by neposlúchala nemecký euronacionalizmus, ale bola by Európskym spoločenstvom demokracií v stave zrodu. Delenie suverenity znásobuje moc a znásobuje demokraciu.