Európa rada zabúda. Ak sa niekomu zdá, že pád berlínskeho múru sa udial včera, je na hlbokom omyle. Preto si musíme pamätať a – navzájom sa počúvať.
Foto: Rene Burri / Magnum Photos
„Ako môžete predpokladať, že som zabudla na staré priateľky len kvôli neveľkej knižočke, o ktorej sa hovorí už dva týždne, ale čoskoro sa na ňu zabudne, keďže v Paríži sa celkovo zabúda na všetko.“
Tieto slová napísala priateľke francúzska spisovateľka židovského pôvodu Irene Némirovsky pred II. svetovou vojnou v reakcii na správu o nečakanom úspechu svojho románu David Golder. Úspech bol neočakávaný nielen preto, že román bol debutom mladej emigrantky, ktorá s rodičmi utiekla z Ruska pred boľševickou revolúciou, ale aj preto, lebo francúzština nebola jej rodným jazykom. Vo Francúzsku študovala literatúru a čoskoro po získaní diplomu sa stala jednou z najznámejších francúzskych spisovateliek.
To však nemalo žiadny význam, lebo keď Nemci obsadili Francúzsko, francúzska polícia ju zatkla a vydala okupačným úradom. Nič neznamenalo ani to, že niekoľko rokov predtým spoločne s manželom, takisto ruským emigrantom a dvoma dcérami konvertovala na katolicizmus. Po tom, ako ju uväznili, sa všetky jej stopy stratili.
Manžel Irene, ktorý zúfalo hľadal pomoc od francúzskych vydavateľov a prostredníctvom nich aj od politikov, sa onedlho ocitol v zbernom tábore. V čase, keď sa pokúšal všade intervenovať v záležitosti svojej ženy alebo aspoň sa dozvedieť, čo sa s ňou deje, Irene už spolu s masami ďalších Židov cestovala v nákladnom vlaku cez Nemecko, do okupovaného Poľska.
Po vojne sa ukázalo, že čoskoro skončila svoj život v plynovej komore v tábore Auschwitz. Tam po istom čase zahynul aj jej muž. Obe dcéry, ktoré hľadala polícia, zachránili dobrí ľudia. V prvom roku po skončení vojny spisovatelia, pochádzajúci z ruskej emigrácie, ešte pre ne organizovali pomoc, ale onedlho v atmosfére triumfálnej radosti všetci na ne i na mŕtvu Irene Némirovsky zabudli.
Jej priezvisko bolo rýchlo zabudnuté. Nik si už nepamätal ani na jej knihy, ani na jej život, na útek zo Sankt Peterburgu, odchod z Paríža zo strachu pred Nemcami, na jej zmiznutie a smrť. Zabudli na ňu, keďže, ako sama hovorila, v Paríži sa celkovo zabúda na všetko.
***
Európa ochotne zabúda nielen v Paríži a nielen v roku 1945. Ak sa niekomu z nás zdá, že pád berlínskeho múru sa udial včera, veľmi sa mýli. Rok 1989, podobne ako rok 1945 je už vzdialenou minulosťou. Podobne ako roky, počas ktorých existovala tzv. východná Európa, t. j. roky pred tou udalosťou, ktorá ešte raz zmenila Starý Kontinent.
Ak sa však chceme zúčastňovať diskusie na tému „Literatúra a dialóg v Európe,“ do ktorej ma pozval filozof Dean Kornel, nemôžeme na tieto roky zabudnúť. Podobne ako osud Irene Némirovsky poznačilo zideologizované 20. storočie aj mnohých iných spisovateľov, ktorí určite nesnívali o ničom inom ako o tom, aby mohli tvoriť v atmosfére slobody, aby ich knihy prekračovali hranice múrov, vybudovaných ideológiami a národnými jazykmi, spisovateľov, túžiacich po slobodnom dialógu v Európe.
Nebolo im to však dopriate, ale v spoločnosti malých ľudí s obmedzenými myšlienkovými horizontmi museli zápasiť o prežitie svojich kníh, pristupovať na nekonečnú reťaz malých kompromisov, ak vôbec chceli publikovať. Dialo sa tak, hoci bývali vo veľkých a starých mestách východnej Európy, v Budapešti, v Krakove, v Prahe, vo Varšave, vo Vilniuse či v Rige. Nezriedka zápasili doslova so základnými existenčnými problémami.
Tí, ktorí prekročili hranice, vyznačené cenzúrou alebo iba neviditeľný kruh, ktorý určoval hranice dovoleného v uzavretých a kontrolovaných spoločnostiach, putovali do väzení alebo ostávali bez zamestnania. Najčastejšie ich stíhal osud prekliatych a vyobcovaných, čo pre spisovateľa znamená porážku, život v prázdnom priestore, bez možnosti publikovania a akéhokoľvek dialógu, nehovoriac už o európskom.
Mnohých spomedzi tých, ktorí s veľkými nádejami utiekli alebo sa dostali na Západ iným spôsobom, pohltilo anonymné vegetovanie v emigrácii, písanie do nepočetných titulov politickej tlače alebo aj do vynikajúcich literárnych časopisov, ktoré takmer nikto nečítal. Len málo z nich zožalo úspech, iba málo kníh získalo v novom prostredí uznanie. Často sa stalo, že bezdôvodne a bez pochopenia boli zaraďované skôr do politického ako literárneho kontextu. Týka sa to napr. Kunderu, Škvoreckého či Brodského.
Osud väčšiny tých, ktorí si nedokázali vydobyť pozíciu v kultúrach štátov, kde získali útočisko, alebo jednoducho nemali šťastie, prinajmenšom z hľadiska literatúry, bol tragický. Z neveľkej, ale pred druhou svetovou vojnou výnimočne živej slovinskej literárnej scény zmizla v roku 1945 celá plejáda vynikajúcich spisovateľov, ktorí v Buenos Aires vytvorili aktívne zoskupenie. Vtedy, keď v Slovinsku mali všetci čítať ich knihy, to nebolo možné, lebo sa nachádzali na indexe. V 90. rokoch, keď ich začali vydávať, už nikoho nezaujímali.
Jeden z mnohých spisovateľov, ktorí emigrovali z komunistických štátov, písal svoje diela po celý čas v cudzine. Zanechal svedectvo, na ktoré nesmieme nikdy zabudnúť v žiadnom súčasnom ani budúcom dialógu. Je ním Czesław Miłosz a jeho Zotročený duch.
***
Ako je však možné, že dnes s nostalgiou spomíname na mnohé diela, ktoré nás zaujali, otriasli našimi srdcami a svedomiami v tých časoch, keď sme o slobode iba snívali, vrátane tých, ktoré boli publikované alebo hrané v divadlách v Juhoslávii, v Poľsku či v Maďarsku? Siahame pamäťou po autoroch, žijúcich pod vládou diktatúr.
Pre nich literatúra bola jedinou oporou, bojovali o ňu, bojovali za právo na slobodu slova v tej vojne bez bitky, ako nazval svoju knihu “Krieg ohne Schlacht. Leben in zwei Diktaturen” (“Vojna bez bitky. Život vo dvoch diktatúrach”) Heiner Müller. O čom písal Danilo Kiš a aké slová padali z úst hrdinov Müllerových diel, že dodnes si pamätáme nielen ich estetické hodnoty, ale aj výrazne spoločenské reakcie na tieto knihy či hry? Odozva, ktorú vyvolávali, bola nielen zdrojom radosti zo sily estetického zážitku. Slúžila aj ako inšpirácia k dialógu, ktorý bol niekedy iba šepotom, odznievajúcim mimo verejných priestorov. Predsa len však to bol všadeprítomný dialóg o slobode človeka a o základnom práve na individualizmus, na to, že existuješ ako jednotlivec a máš právo to vyjadriť.
Dnes netreba pripomínať, že v štátoch tejto časti sveta panovali rozličné podmienky. Azda najslobodnejšou bola Juhoslávia. Treba si však spomenúť aj na českú poéziu, maďarský film a poľské divadlo, ako aj na nejakého ruského dramatika, napr. na Vampilova. Niektoré veci totiž boli spoločné. Všade si umenie hľadalo cesty prostredníctvom symbolov, bohatej metaforiky, mnohovrstvovosti jazyka, očividnej irónie a neviditeľného etického či dokonca politického posolstva.
Západná Európa ešte ani dnes nerozumie, že okolo literatúry a umenia po celý čas existoval pozitívny kvas, že literatúra mala neobyčajnú silu, ktorá dávala ľuďom odvahu alebo prinajmenšom kládla otázky a dovoľovala myslieť. Ak v Londýne Shakespearova hra bola hraná ako dráma z anglických dejín, vo Varšave ju hrali ako hru zo súčasnosti, opisujúcu boj o moc. Shakespearovi krvaví králi boli krvavými vládcami východnej Európy 20. storočia. Hrať Kráľa Leara v Juhoslávii znamenalo prezentovať dejiny boja o nástupníctvo po Titovi.
V Slovinsku za najdôležitejšie dramatické dielo tohto obdobia býva považovaná Antigona Dominika Smoleho. Hoci dej tejto drámy sa odohráva v antických Thébach, všetci, ktorí sme ju čítali alebo videli v divadle, sme pochopili, že táto Antigona spolu so svojím bratom pochováva zamlčané obete komunistického režimu a že hovorí o etických dilemách súčasníka, o vzbure a o slobode.
Literatúru a čitateľa, umenie a spoločnosť v tomto európskom, resp. východoeurópskom čase spájala neviditeľná, silná emocionálna väzba, ktorá mala magický, oslobodzujúci charakter. Navyše, iba v tejto časti sveta literárne časopisy, oddávna určené pre úzky okruh čitateľov, zostávali významnými centrami intelektuálneho a spoločenského života. Zachovávali si dominantné postavenie, aké mali pred druhou svetovou vojnou v celej Európe, pričom neskôr pretrvávali skôr v podobe ostrovov, ako napr. Sartrove “Les Temps Modernes” alebo Enzensbergerov “TransAtlantik” v Nemecku. Boli ohniskami, ktoré inšpirovali akúkoľvek tvorbu, iniciovali diskusie medzi umelcami a intelektuálmi z najrozličnejších oblastí, na ich stránkach sa križovali nielen estetické prúdy, ale aj angažované názory na otázky spoločnosti a politiky.
Tento európsky model elitných okruhov intelektuálov, ktoré mali vplyv na spoločenskú atmosféru a dokonca aj na politické zmeny počnúc Francúzskom a Nemeckom a končiac Poľskom a Českom, či už v medzivojnovom období alebo v ére komunizmu, bol silný a inšpiratívny aj pre nás. Dnes však v spoločnosti, ovládanej médiami a internetom, sa presúva na okraj, význam literárnych časopisov je už veľmi malý.
Stačí si len pripomenúť, akú reťazovú reakciu spoločnosti dokázali vyvolať časopisy s nevinnými titulmi, ako napríklad pražské Literární noviny alebo Plamen či neskôr Nova revija v Ľubľane. Ich neľahké, filozofické, nízkorozpočtové texty ľudia rozširovali v tisíckach kusov, okolo nich prepukali oživené diskusie, ktoré vyvolávali seriózne politické reakcie. Fotografia sovietskych tankov s hlavňami, namierenými na sídlo Zväzu československých spisovateľov v Prahe z augusta 1968 je historickým paradoxom, ktorý v súčasnosti možno ťažko pochopiť.
***
Zakrátko po páde komunistických režimov sa tento svet začal bleskurýchlo meniť.
Začiatkom 90. rokov som bol pozvaný do Varšavy, aby som sa zúčastnil diskusie na tému vzťahu demokracie a literatúry. Ocitol som sa vo vybranej spoločnosti. Okrem už spomínaného Czesława Miłosza bol jedným z účastníkov stretnutia významný mysliteľ a literárny teoretik George Steiner.
Po diskusii, ktorá prebiehala v sídle Poľskej akadémie vied, v sále, zaplnenej do posledného miesta najmä mladými poslucháčmi, sme sa spolu s organizátormi z redakcie varšavského časopisu Res Publica vydali na obed do židovskej reštaurácie.
Steiner hovoril, ako kedysi v komunistickom Poľsku blúdil po predmestiach Katovíc, aby našiel továrenskú halu, v ktorej nejaká divadelná skupina hrala divadlo – fantastické, najlepšie, aké kedykoľvek videl v Európe. „Teraz však, keď si pozerám repertoár varšavských divadiel, všade vidím iba zábavu, prakticky všetko smeruje k cieľu, ktorý sa nazýva entertainment, Broadway,“ uviedol. „Ako je možné, že v tých podmienkach vznikalo zaujímavé, veľmi komunikatívne, ale zároveň náročné umenie, ktoré ľudia prijímali priam masovo,“ pýtal sa.
Možno odpoveď by bola jednoduchá. Nič podobne zábavné, ako muzikály z Broadwayu, vtedy nebolo. Napriek tomu, čo to znamená? Czesław Miłosz sa zľahka usmial a nevyzeral na znepokojeného. Jeho svet a jeho Poľsko sa tak veľmi v krátkom čase zmenili, že táto tendencia sa mu zdala azda menej znepokojujúca ako Georgeovi Steinerovi.
Ako motto svojho vystúpenia vo Varšave som si zvolil myšlienku Witolda Gombrowicza: „Umenie má rado majestát, hierarchiu, feudalizmus, absolutizmus, kým demokracia požaduje rovnosť, toleranciu, otvorenosť, bratstvo.“ Nepochyboval som, že v diskusiách, ktoré sme viedli s okruhom spolupracovníkov časopisu Res Publica, bola paradoxná Gombowiczova myšlienka bez problémov pochopená.
Rozhovor o umení sa iba čiastočne spája s otázkami, ktoré si kladú spoločenské systémy. Najčastejšie sa tak deje vtedy, keď tieto systémy obmedzujú slobodu umeleckého výrazu. Napokon sa tak mnohorako ospevovaná a očakávaná demokracia takmer vždy stane záležitosťou pragmatikov a priemerných ľudí. V dôsledku volieb do prostredia establishmentu spravidla vstupujú priemerní ľudia, ktorí iba zriedkavo majú vynikajúce intelektuálne predpoklady. Nie je na tom nič zlé. Ale umenie a literatúra majú svoje vnútorné zákonitosti, hierarchiu, feudalizmus. Ako som sa mohol zorientovať, aj Miłoszowi a Steinerovi sa takáto reflexia zdala byť samozrejmou.
Fragment z tejto eseje som o niekoľko rokov predniesol na Knižnom veľtrhu vo Frankfurte. Diskusie sa zúčastnilo niekoľko európskych spisovateľov. Moje vystúpenie vyvolalo podráždenú reakciu významného holandského spisovateľa. Pre mňa to bola studená sprcha. Uznávaný spisovateľ ma tónom, ktorý neznesie odpor, poučil a v skutočnosti pokarhal: „Čo to tí ľudia z východnej Európy hovoria o demokracii? Ešte včera žili vo svete diktatúr, dnes zas hovoria, že demokracia je záležitosťou priemerných ľudí.“
Na jazyku som mal odpoveď v štýle: „Vážený pane, v boji o demokraciu niektorí z nás sedeli vo väzení, kým vy…“ Nič také som však nepovedal, zachoval som sa ako hrdina Havlovej hry Vaněk. Hovoril som, ale som neodpovedal. Azda som nedokázal vysvetliť niečo, čo je pre spisovateľa a človeka, ktorý „vstúpil“ do demokracie, absolútne jasné. Stretol som sa s úplným nepochopením. Ešte dnes niekedy rozmýšľam, čo bolo treba povedať v tomto európskom dialógu. Teda… nemal som hovoriť slová ako „…kým vy:“, ale trpezlivo vysvetľovať.
Najprv som mal citovať slovinského filozofa a disidenta Jožeho Pučnika, ktorý v jednej zo svojich náročných teoretických prác tvrdí, že spoločnosť je súčasťou kultúry a nie naopak. To znamená, že aj demokracia je súčasťou určitej kultúrnej skúsenosti. Kultúra zas nie je niečím, čo by malo byť podriadené akémukoľvek sociálnemu modelu, ani tomu najlepšiemu. A v žiadnom prípade by ho na oltár nemala vynášať literatúra.
Určite by bolo ešte lepšie opísať dlhé roky, prežité s literatúrou a diktatúrou. Skúsenosti emigrantov Gombrowicza a Milana Kunderu, ktorý nikdy nepristúpil na hierarchiu, ktorá by literatúru robila závislou od akéhokoľvek spoločenského systému. Ak svoju literatúru nepodriadil diktatúre, prečo by ju mal podriaďovať demokracii? Musel by som porozprávať, ako sme sa kedysi s východonemeckým lužickosrbským básnikom Benediktom Dyrlichom na vidieckej ceste pod hviezdnym nebom v okolí Budyšína, ďaleko od uší Stasi, rozprávali o sile poézie. O tom, že poézia stojí nad ideológiami a prežije čas, v ktorom žijeme.
Mal by som toho veľa opísať a vysvetliť a pri tejto príležitosti požadovať alebo aspoň očakávať, že ten, komu to hovorím, počúva a počuje. Súčasná doba však nepraje tomu, aby sme sa navzájom počúvali tak, ako sme sa rozprávali a navzájom počúvali vlastné slová s istým východonemeckým básnikom na vidieckej ceste pod hviezdami.
A to je v prípade každého dialógu, aj európskeho, základnou podmienkou.
***
V každom dialógu, i v európskom, je podmienkou porozumenia znalosť predmetu, o ktorom sa hovorí. Takýto dialóg prebieha najlepšie, keď sa jeho účastníci poznajú. Nemusia byť nevyhnutne priatelia, ak však vedia, aké sú ich skúsenosti, čo prežili, v akom prostredí museli žiť, omnoho ľahšie sa im bude rozprávať o tom, aké majú ciele, s čím spájajú svoje nádeje, kam smerujú.
V dnešnej Európe ľudia hovoria predovšetkým o vlastných a spoločných záujmoch. V dnešnej Európe človek, ktorý pochádza z jej východnej časti, spravidla vie, čo chce – blahobyt a určité štandardy vo verejnom živote. Ale aj ten, kto pochádza zo západnej časti, vie, čo chce – východné trhy, Európu bez hraníc, priestor bez politických konfliktov od Jadranu po Balt. Hoci často si najlepšie porozumejú ľudia, ktorí reprezentujú vlastné záujmy, vôbec to neznamená, že sa im najlepšie spolu rozpráva. Nám však ide o dialóg, o európsky dialóg, ktorý bude znamenať viac ako porozumenie. Porozumenie nemá byť výlučne súborom záujmov alebo iba ich spoločným menovateľom, ale pokusom o vzájomné pochopenie partnerov v ľudskom (individuálnom) a historickom kontexte.
Aby sa takýto rozhovor mohol uskutočniť a najmä, aby pri nej mohla asistovať literatúra, je potrebný záujem jeden o druhého. A spoločný boj so zabudnutím. Nevedomosť a zabudnutie spôsobujú, že sa ľudia stávajú sebavedomí a arogantní. Do európskeho dialógu literatúra môže vniesť omnoho viac ako záujmy. Môže doň vniesť pocit slabosti a inakosti, ako aj pamäť.
V tomto prípade je pamäť kľúčovým slovom. Iba tí, ktorí si myslia, že vytvárajú svet odznova, sa jej vyhýbajú alebo ju falšujú. Alebo jednoducho zabúdajú. Pre budúcnosť spoločného života v Európe by nebolo dobré, keby sa naplnili slová Irene Némirovskej o Paríži: „… ako v Európe sa celkovo zabúda na všetko.“
Pri pokusoch zachrániť zmiznutú Irene Némirovsky z rúk nacistov jej obhajcovia používali všetky možné argumenty, aké im prišli do hlavy. Počnúc tým, že má jednoznačne protiboľševické názory, čo bola pravda a končiac tým, že vo svojich knihách veľmi negatívne písala o Židoch a hoci sama bola Židovkou, hlásala antisemitské názory, čo pravdou nebolo. Kto vie aspoň niečo o literatúre, vie, že autori najčastejšie s iróniou, hnevom a groteskným štýlom opisujú ľudí, charaktery a udalosti z vlastnej kultúry. Na nacistov tieto argumenty neurobili najmenší dojem. Budovali svet odznova, zabudli aj na všetko, čo bolo dôležité v ich kultúre. Preto nebolo dôležité, čo písala a aké mala názory. Bola pôvodom Židovka, hoci sa stala katolíčkou. Patrila však medzi tých, pre ktorých v Európe nebolo miesta. Musela zahynúť.
Horšie však je, že keď vznikla nová Európa, zmizla aj z európskej, francúzskej a literárnej pamäte. Jej nepublikované texty a pamiatku na ňu zachránili jej dcéry, ktoré zázrakom prežili vojnu. Jedna z nich ich prepísala na stroji. Vyšiel román „Francúzska suita“, ktorý písala ešte niekoľko dní pred svojím zatknutím. Dočkal sa triumfálneho prijatia. Až po viac než polstoročí od chvíle, keď zomrela a zmizla aj z literárneho života, Irene Némirovsky ožila vo svojich impresiách, plných humoru, v lyrických fragmentoch a epických textoch, rozprávajúcich o nebezpečnej dobe, v ktorej musela žiť. Aspoň pre jej tvorbu to znamenalo šťastný koniec.