Írski voliči poslali Lisabonskú zmluvu dolu vodou. No Lisabon nie je Európa, ani Brusel nie je. Nasledujúce úvahy pochádzajú od človeka, ktorý Brusel dobre pozná, v neposlednej miere zo svojho štvorročného pôsobenia komisára.
Foto: John Vink / Magnum Photos
Či a ako 27 štátov predsa len ratifikuje Lisabonskú zmluvu, je po írskom referende otázkou technikov a taktikov v Bruseli, no kardinálna politická otázka to nie je. Zmluva má tak či tak už sotva nejaký iný než symbolický význam, ukazuje, či je organizovaná EÚ predsa len ešte vstave identifikovať dôležité témy a rozvíjať spoločné riešenia. Zo svedectva írskych voličov tu nemáme čo byť zvlášť nadšení – to isté by zrejme platilo aj o väčšine členských štátov.
Nechajme teda nešťastnú zmluvu, nech technici a taktici preskúmajú, ktoré otázky sa po írskom referende skutočne vynorili. A venujme sa tomu, aké otázky sa otvorili pre tých, čo (tak ako ja) chcú počuť silný hlas Európy s jasnými obrysmi v koncerte slobodných štátov sveta – v koncerte demokracií. Je rozšírený názor, že aby k tomu mohlo dôjsť, musíme najskôr odstrániť demokratické deficity EÚ. A že írska otázka je práve otázkou onej diery, čo sa otvorila medzi inštitúciami EÚ a občanmi.
Brusel nie je Európa. Na tom naozaj čosi je, ale napriek tomu nepovažujem za hlavnú otázku to, čo by sa dalo odstrániť, keby sme si dovolili “viac demokracie”, napríklad takým celoeurópskym referendom. Ústrednou otázkou nie je medzera medzi EÚ a jej občanmi, ale medzi Európou a Bruselom.
Nádeje, ktoré mnohí občania spájali a stále spájajú so spoločným postupom demokratických štátov tohto starého kontinentu, nenapĺňa realita Európskej únie. Očividne je tu neprekonateľný rozpor medzi Európou slávnostných prejavov a skutočných skúseností so stále rovnako drahou agrárnou politikou, nekonečným radom pravidiel o banánoch, uhorkách a pracovných podmienkach, žiadostiach o dotácie vo všetkých možných oblastiach života.
Aby tu nedošlo k nedorozumeniu: spoločný trh je dobrá a dôležitá vec. Slávnostní rečníci sa mýlia, keď ironizujú “púhu zónu voľného obchodu”, slobodná cirkulácia osôb, tovaru a kapitálu je jadrom života v otvorených spoločnostiach. No nie je to to, čo máme na mysli, keď hovoríme o Európe v empatickom zmysle, v zmysle toho, čo od nej očakávame.
Tu sa totiž vyjavuje omyl, ktorý vznikol pri zrode organizovanej Európy, tak ako ju dnes poznáme. Európske hospodárske spoločenstvo bolo – tak ako pred ním už Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ – núdzovým riešením po tom, čo padli všetky predchádzajúce pokusy vytvoriť politickú úniu. Dvaja významní iniciátori organizovanej Európy rokov 1951 a 1957 Jean Monnet a Walter Hallstein vyhlásili núdzové riešenie za patentované. Walter Hallstein rád hovorieval o “vecnej logike”, ktorá nakoniec automaticky povedie k európskemu spolkovému štátu. Táto “vecná logika”, ako sa časom ukázalo, bol veľký omyl s množstvom následkov.
Je iste nepopierateľné, že členovia Európskeho hospodárskeho spoločenstva od šesťdesiatych rokov – presnejšie od haagskeho summitu v decembri 1968 – robili stále nové a nové pokusy dať dokopy vytúženú a skutočnú Európu.
Vzorec, ktorý svojho času vynašiel veľký Európan Etienne Davignon, posilnil politickú spoluprácu. Parlament, pôvodne “zhromaždenie”, quantité négligeable, sa volil priamo a jeho význam rástol. Začala sa prejavovať akási disjunkcia medzi každodennou agendou Bruselu a náročnými agendami rád ministrov a najmä Európskej rady predsedov vlád. Znamenalo to na jednej strane vyhranenie bruselskej kultúry s vysokou kompetentnosťou a obmedzenou relevantnosťou, na druhej presúvanie veľkých tém do skôr internacionálnych než supranacionálnych grémií. Len niekedy, zväčša v súvislosti s rozširovaním, hovoril Brusel jazykom Európy. Najvýznamnejším príkladom sú kodanské kritériá z roku 1992, ktoré sformulovali základné politické podmienky členstva prístupným jazykom, zrozumiteľným každému.
O bruselskej kultúre sa dá povedať všeličo. Má v sebe čosi ústretové aj čosi vylučujúce. Patrí k nej istý spôsob hovorenia o Európe, veľmi vzdialený bežnému jazyku. Nielen zamestnanci komisie a rady, ale aj novinári, ba mnohí členovia parlamentu sú veľmi rýchlo v moci tejto zmesi idealizmu a ezoterických osobitných záujmov. Inteligentní ľudia presvedčili sami seba, že úprava hluku stavebných strojov je dôležitým krokom na ceste k vytúženej Európe. No nie je to tak. Nakoniec tomu budú veriť len Bruselčania – a ostatní Európania si budú pripadať vzdialení a odcudzení.
Tu sa nám hlási o slovo námietka: vari nemusíme kráčať ďalej v začatej ceste? Nie je Brusel jedinou Európou, ktorú máme a o ktorú sa teda musíme starať a rozvíjať ju? Vari nie aj preto potrebujeme Lisabonskú zmluvu? Ja si to už nemyslím. Brusel nie je jediná Európa, ktorú máme. Máme aj Eurovision Song Contest a majstrovstvá Európy vo futbale a notabene máme Radu Európy. Žiadny normálny Európan, keď je na cestách, nepovažuje Švajčiarsko za Neeurópu. To, čo v každodennom živote nazývame európskym, nemá vôbec nič spoločné s tým, na čo sa používa rozpočet EÚ.
Dôležitejšie však je, že bruselská cesta práveže nevedie do Európy. Musíme sa rozlúčiť s vecnou logikou a la Monnet a Hallstein. Možnože sa musíme vrátiť ďalej – k Winstonovi Churchillovi a k Európanom hodiny nula, k Adenauerovi a Schumanovi, a De Gasperimu. V každom prípade by sme sa znovu mali vrátiť k základným otázkam: ako môže Európa zabezpečiť mier a slobodu svojim občanom vo svetle starých a nových hrozieb? To je tá írska otázka, čiže otázka, ktorú si kladú občania Európy. Odpoveď sa bude hľadať ťažko, ale je hodna šľachetného potu. Treba premýšľať nie o kŕčovitých pokusoch predsa len ešte urobiť z Bruselu Európu, ale o tom, ako ju nanovo sformulovať.
Mohli by sme možno hovoriť o zväzku európskych demokracií, teda ak sa slovo “zväzok” dá preložiť do iných jazykov. Ide pritom o postoj k veľkým otázkam mieru a slobody. Patrí sem zahraničná politika, obranná politika, rozvojová politika, ale aj vnútorná politika, pokiaľ sa dotýka otázok slobody.
V Bruseli povedia: veď to všetko predsa už robíme. No mýlia sa. To, že sa o veciach hovorí, ešte neznamená, že sa čosi deje. Navyše je scestné prácne vešať nové témy na čosi, ako je článok 235 starej zmluvy. S ústrednými politickými témami musíme zaobchádzať priamo. Naproti tomu spoločný trh je príveskom novej európskej aliancie.
Návrat k prameňom, k európskym začiatkom, sa neudeje v inštitucionálnych debatách. V priebehu obnovy treba odložiť nabok všetky tie teórie funkcionalistických, realistických a iných pozorovaní. (Tu cítiť, že o Bruseli bolo napísaných priveľa dizertácií. Potrebujeme prestávku.) Ani otázka federalizmu nebude na začiatku na programe. Koalícia tých, čo chcú, je niekedy lepšia než najnižší spoločný supranacionálny menovateľ.
Zväzok demokracií európskej aliancie teda nemusíme rozvíjať na troskách existujúcich inštitúcií. Európska únia môže pokojne zostať tam, kde je. No vynálezcom novej cesty by som predsa len poradil vrhnúť jasný pohľad na Radu Európy a s ňou súvisiace inštitúcie. Už colná únia potrebuje právnické procedúry. V ústredných otázkach však zdvojenie súdov – v Luxemburgu a Štrasburgu – nie je veľmi plodné. A keď je už reč o zdvojení, malo by sa prinajmenšom preskúmať, či by dobrým miestom na nový začiatok nebol Štrasburg.
To všetko iste nenastane tak rýchlo, a možno to nenastane vôbec. V dennej prevádzke je Brusel silnejší než Európa, a existujú mohutné vested interests na udržaní monopolu Monnetovej a Hallsteinovej cesty do Európy. Kým tieto záujmy víťazia, nech sa nikto nečuduje sklamaným nádejam občanov Európy. Potom zostáva írska otázka na programe dňa ako technická otázka, ako nájsť správny ľud pre svoje zámery, a tiež ako politická otázka, ako sa Európa nádejí môže stať skutočnosťou.