Vo veku komercionalizácie a globalizácie zažíva šport svoj boom. Ale nie boom športového princípu, boom športu ako bojového divadla.
Foto: Jonas Bendiksen
Vstúpim hneď in medias res, čo vo filozofickom predkladaní témy, ako je futbal, chlieb a hry, nemôže znamenať nič iného ako ukázať, z akej diaľky by sa téma dala čerpať. Filozofia je predsa umením “čerpania zo vzdialených vecí”. A čerpať šport z “odťažitého” pre Európana neznamená nič iné ako vrátiť sa do nášho vlastného staroveku, do staroveku s jeho dvomi tvárami: gréckou a rímskou. Ak mám svoju tézu hneď na začiatku zhrnúť: v športovom dianí 20. storočia sme zažili dvojnásobnú renesanciu – na jednej strane grécku renesanciu, ktorá stojí v znamení štadióna, na druhej strane renesanciu rímskeho typu v znamení arény. Všeobecný trend v športovej kultúre 20. storočia prezrádza víťazný postup princípu arény nad princípom štadióna – čo zároveň vypovedá niečo o základnej tendencii masovej kultúry v 20. storočí.
Jacobovi Burckhardtovi vďačíme za neprekonateľný vzorec európskej renesancie ako veku, v ktorom sa znovu začalo “objavenie sveta a človeka”. Tento objav implikuje spätný príklon k staroveku, v ktorom, ako tvrdí Jacob Burckhardt, boli ľudia otvorení svetu úplne iným spôsobom ako v ére kresťanstva. Ku koncu stredoveku sa prebrali z opojenia zbožnej introspekcie a znovu sa priklonili k svetu zmyslov – čo by sa bez antických vzorov nikdy nebolo stalo.
Kľúčovou scénou je tu zničenie sochy Vergília v Mantove roku 1397 vojvodcom Carlom Malatestom, ktorý bol zároveň poručníkom mladého kniežaťa Gonzagu. Hlas ľudu bol však už vtedy dosť silný na to, aby proti zvoli despotu presadil, že sochu museli vztýčiť znovu. V tom čase sa všade vytyčovali nové vzory, a keďže sochy a ich štatúty na seba navzájom odkazujú, nie je vztyčovanie sôch nikdy nič nevinné.
Vracia sa typ, ktorý poznáme zo staroveku a dlho bol nezvestný. Teraz sa znovu stáva predmetom obdivu zabudnutá forma virtuozity: po veľkých majstrovstvách introspekcie stredoveku sa znovu oslavujú svetské poeticko-rétorické umenia. Všetci napodobňujú stredovekých sochárov, znovu vychádzajú diela starovekých spisovateľov, staré umenie je znovu vzorom. Útek byzantských učencov po dobytí Carihradu Turkami roku 1453 spúšťa v západnej Európe mohutný impulz nového skúmania staroveku na základe gréckych originálov. Skrátka, prežívame bezprecedentný kultúrny rozkvet, ktorý sa nesie v znamení literárnej, sochárskej, maliarskej a vôbec plastickej humanisticko-filologickej renesancie.
Pritom sa vracajú prakticky všetky určujúce typy starovekých postáv. Znovu je tu svetský filozof, sofista – ktorý tentoraz operuje ako advokát a diplomat, a slobodný umelec, bez ktorého si novovek jednoducho nevieme predstaviť. Skrátka, všetky tie postavy, ktoré zaľudnili starovek, znovu nastupujú. Len jedna napočudovanie chýba, vynorí sa až v polovici 19. storočia a od roku 1900 začne byť viditeľná: atlét. To, čo Jacob Burckhardt vo svojej vízii renesancie ešte nemohol zbadať, pretože toto svoje klasické dielo napísal priskoro, je však vlastná kľúčová postava autentickej antiky. Mám na mysli atléta, čiže práve ten typ, čo sa vracia v polovici 19. storočia v ešte nie celkom vyhranenej podobe. V rámci renesančného diania tu teda pozorujeme príznačné omeškanie. Vysvetliť záhadu tohto omeškania je podnes kultúrno-historickou výzvou, ktorá skutočne stojí za to. Tu sa totiž dotýkame záhady druhej masovej kultúry.
Keď si pozrieme grécky starovek, antický športovec sa v nej vynára už na úsvite gréckej kultúry. Začiatok olympijských hier sa datuje približne od roku 780 pred Kristom, éra hier trvala približne do roku 400 po Kristovi. Epochálny fenomén. Po dobu 1200 rokov si Gréci nastavovali kalendár podľa olympijských hier.
Každé štyri roky vyrážali z miest gréckej ekumény mladí muži na namáhavý pochod do Olympie. Križovali neschodnú, suchú krajinu, až sa nakoniec po dlhom pochode ocitli v malebnom údolí a konečne si vydýchli: stáli pred nimi sväté miesta prvého športu.
Potom pred Diovým chrámom päť dní súťažili – výhradne pred zrakmi mužov, ženy sem prekĺzli len niekedy, matka jedného atléta dokonca prišla prezlečená za muža, aby ho mohla podporiť ako ilegálna trénerka. Po tejto udalosti bolo vyhlásené pravidlo, že aj tréneri sa v Olympii musia pohybovať nahí. Nahí muži, po päť dní ponorení do nebeského lesku, permanentne, znovu a znovu olejovaní, sa plne oddávali súťaženiu – olej pritom nemal žiadny bojovo-technický význam, ako to niekedy bývalo v ringu, bol to prvok čisto estetický, šlo o to, aby telá bojovníkov žiarili.
Rozhodujúce je tu pravidlo, že v pamäti zostane iba jeden víťaz: druhé ani tretie miesto neexistuje. Ostatne, mohli by sme celé dejiny kultúry postaviť na téze, že vynález striebornej medaily prináša so sebou humanizáciu víťazstva a s bronzovou medailou sa napokon začína sentimentalizácia športu.
O tom ešte starovek nič nevie, je nemilosrdne fixovaný na víťazstvo. Víťaz má nárok na to, aby jeho socha stála pri východe z olympijskej aleje, čo v priebehu stáročí viedlo k tomu, že bolo nakoniec viac sôch ako Grékov. Grécko bolo krajinou s dvomi populáciami, sôch a živých ľudí. Všetky sochy vyzerali ako víťazi, a všetci víťazi vyzerali trochu ako bohovia. Socha bola oproti skutočnej veľkosti mierne zväčšená a vždy znamenala povýšenie. Vyžarovala akýsi morfologický idealizmus, ktorý bol očividne v pozitívnej rezonancii s telesnou kultúrou gréckeho muža. Mohli by sme priam povedať, že Gréci svojím športom uskutočnili veľký bioestetický experiment.
Na rímskej pôde sa odohralo čosi celkom iné. Tam sa v období cisárstva začína nový architektonický rozmach, ktorý nemá nič spoločné so štadiónovou kultúrou Grékov. Štadión, ako vieme, má tvar pretiahnutého U s jednou otvorenou stranou, na ktorej sa nachádza chrám. Jeho ideou je, že miesto bojov je obrátené k bohom a že bojovníci cvičia coram Dies. Na pôde starovekého Ríma je to celkom inak. Rímska aréna je typom stavby, zdôrazňujúcej uzavretý priestor, vládne tu pátos imanencie, bezvýchodiskové a fatálne nahustenie. Vzor arény, Koloseum, je fatalistický stroj vo veľkom štýle.
Tu sa generujú osudy pred veľkým publikom – porážky so smrteľným následkom a víťazstvá s nimbom krutosti. To je tiež dôvod, prečo sa moderná kultúra vydala nebezpečnou cestou, keď v športe väčšmi než na Grécko nadväzuje na Rím. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že Pierre de Coubertin bol veľký helenofil a rovnako veľký androfil, idealistický pedagóg, ktorý pri obnove či, presnejšie, obnovenom nasadení olympijských hier sníval o kráse mužského tela. Tým, čo sa vznášalo v jeho túžbach, mohlo byť čosi ako Bayreuth tela. Ako wagnerián chcel vzbudiť v pozorovateľoch nového olympijského zápolenia čosi ako stav povznášajúcej skľúčenosti. Prial si, aby divák, ktorý sa bude na krásnych mladých atlétov pozerať, bezprostredne chápal, že on sám už nemôže ďalej takto žiť.
Bol to ten istý motív, aký vyjadril Rainer Maria Rilke, keď raz navštívil Louvre a napísal potom svoju slávnu báseň Apolónovo archaické torzo. Díva sa na pozostatok gréckeho mužského tela, bez hlavy, bez rúk, bez nôh, bez pohlavia, a napriek tomu sa cíti pokorený prevahou životaschopnosti tohto umeleckého diela. Cíti, že v tom fragmente je viac života, než je schopné zmobilizovať celé jeho legastenické básnenie.
Zachytil hlas, ktorý mu z kameňa hovorí: musíš zmeniť svoj život. Myslím, že to, čo básnik počul, je atletický imperatív, ktorý zaznieva celým 20. storočím. Všade, kde sa tento imperatív vníma, sme kultúrne na správnej strane, pretože zostávame v gréckom svete, v ktorom sa šport praktizuje ako záležitosť krásy.
Naproti tomu rímsky šport znamená čosi celkom iné, je to šport vznešeného, krutého, triumfujúceho – prelúdium nebezpečnej masovej kultúry, ktorá stojí na voyeurizme násilia.
Vznešené je to, čo človeku pripomína jeho konečnosť a demonštruje nutnosť zahynúť zoči-voči všemocnému násiliu. Aréna, ten veľký stroj na imanenciu, je zacielená na vznešenosť v temnom zmysle slova. Tu sa odohrávajú vylučovacie zápasy až na smrť. Isteže, časom došlo k istému zmierneniu aj v rímskych zápasoch, a pokiaľ viem, len jeden z desiatich zápasov sa viedol sine missione, čiže bez možnosti omilostenia – missio bolo znamenie, ktorým bojovníka z prehraného zápasu prepúšťali. Známe gesto s palcom, ktorým sa dnes navzájom spoznávajú príslušníci dobre naladenej triedy, pochádza bezprostredne z kultúry arény, je to citát signálu missio, ktorým dav porazenému, ak dobre bojoval, daruje život.
Nie je náhoda, že Seneca, paradigmatický rímsky filozof v 1. storočí po Kristovi, si za symbol sveta vybral arénu, dejisko bojov gladiátorov. V jednom zo svojich listov hovorí: Ľudský život nie je, napokon, ničím iným než veľkým gladiátorským bojom, v ktorom musíme bojovať sine missione. Zo života nás nikto nemôže prepustiť, existencia si od nás permanentne žiada, aby sme bojovali až do trpkého konca. Napriek jej odpudivosti je preto aréna miestom pravdy. Okamih pravdy nastáva, keď gladiátor zatlačený do kúta ukáže, ako je na tom s umieraním.
A jediným, čo rímsku filozofiu vážne zaujímalo, je otázka, či v smrti človek zaujme dobrý postoj, alebo nie. Pre Senecu platí len jeden rozdiel medzi človekom, ktorý má skutočnú cenu: že jednotlivec zostáva vzpriamený, aj keď už všetci ostatní ležia a že znesie aj to najťažšie, keď ostatní už bremeno nezvládajú. Neprehliadnuteľne to súvisí so situáciou gladiátorov. Predstavujú in actu jediný rozdiel, ktorý má vo fatalistickej metafyzike význam – rozdiel medzi tým, kto odchádza z arény vzpriamený a živý, a tým, koho ležiaceho a mŕtveho alebo zraneného vynášajú.
Ležať či stáť – to je otázka, o ktorej diskutuje každá aréna. Vo všetkých disciplínach, v ktorých sa bojuje na smrť, sa istým spôsobom cituje boží rozsudok nad ležaním alebo státím. Aj v dnešnom svete, ktorý je vnútorne zmierený až presýtený zmierom, spočíva fascinácia športu v tom, že dáva ľuďom príležitosť v reálnom čase sa zúčastniť tohto prarozlíšenia. Veď nikto nevie vopred, ako zápas dopadne, kým sa o tom nerozhodne v pravom, nedohodnutom súboji. A my tak na vlastné oči vidíme, ako pracuje osud.
Ostatne, v staroveku nevidíme ani najmenší náznak nejakej naozajstnej kolektívnej športovej disciplíny – Gréci poznali len individuálne športy, zato Rimania vyvinuli už isté náznaky kolektívneho zápasenia gladiátorov. Až moderna však priniesla skutočné kooperatívne hry, kolektívne hry, a vygenerovala tým aj novú spoločenskú ideu.
Aréna rímskeho typu je kultovým miestom krutosti, zároveň podriadená bohyni šťastia – nezabúdajme, že Fortúna debutovala ako patrónka gladiátorov. Nenadarmo stredovekí ľudia tú náladovú paniu nespoľahlivosti nenávideli a báli sa jej. V novoveku sa ľudia naučili znovu ju mať radi. Obdivujeme ju, pretože je to bohyňa, ktorá nás učí hrať sa s tým, čo sa hrá s nami. Preto je ústredným symbolom moderny lopta.
Novoveký človek sa musí hrať s tým, čo sa hrá s ním, a najväčšou zo všetkých gulí, ktorá sa s nami hrá, je samotná Zem. To je hlbší zmysel celej globalizácie: moderna vo svojej podstate je érou glóbusu. Táto nová guľa sa v 16. storočí objavuje už nie ako imperiálny symbol kozmu v cisárovej ruke (ako staré jablko ríše), teraz vidíme kráľov, ktorí kladú ruku na zemský glóbus. Táto hra s loptou, ktorú nikdy nemôžeme zastaviť, je vlastnou guľovou hrou moderny. Moderný futbal s jeho fascináciou gúľajúcim sa predmetom je typicky moderný spôsob kultu Fortúny. Lopta znamená nespravodlivosť, bez ktorej nechceme byť, nespravodlivosť šťastia.