Foto: Carlos Vera / Reuters
Po Európe sa rozlieza strach. Zmocňuje sa tých, čo žijú z vlastnej práce: mladých i starých, stredných vrstiev i tých chudobnejších. Od Madridu a Londýna cez Rím a Paríž až po Berlín a Varšavu, strach zachvátil námezdných robotníkov, študentov, podnikateľov a intelektuálov. Z Európy pokoja sa vynára Európa strachu. A Európa hnevu.
Je to najmä strach z globálnej krízy, z katastrofy, ktorá zničí život spoločností a zaženie ich do nedostatku, chaosu a násilia. Sprevádza ho rastúci hnev proti súčasnej podobe kapitalizmu, ktorá umocňuje spoločenské rozvrstvenie. Ozýva sa čoraz viac hlasov, zďaleka nielen medzi antikapitalistickými radikálmi, že v Európe sa obrodzujú staré triedne spoločnosti, rozdelené na bohatnúce menšiny a chudobnejúce väčšiny.
Epocha sa mení pred našimi očami. Doterajšia forma demokracie odchádza.
Dôstojnú životnú úroveň dnes nezaisťuje vlastná práca, ale zdedený kapitál. A to znamená zničenie spoločného sveta, základu demokracie, tvrdí historik Pierre Rosanvallon v slávnej eseji Spoločnosť rovných.
Kapitalizmus sa prestáva spájať s čestnou namáhavou prácou a rizikom talentovaných jednotlivcov. Spoločenské vedomie hlboko poznačili správy o tom, že tí, čo sa pričinili o krízu za ňu nezaplatili, zatiaľ čo celé spoločnosti budú za ňu musieť platiť dlhé roky. Iste, je to len druhoradý úkaz, veď štáty sa nedajú vyliečiť za cenu zisku tých druhých. Symbolicky to však zaváži. Znamená to odchod od etosu kapitalizmu, podľa ktorého ten, kto investuje alebo hrá na trhu, sám riskuje. No my sme zažili – bijú na alarm dokonca aj liberáli – kastu finančníkov, ktorí sú fakticky poistení proti riziku. Majú zaručené obrovské zárobky dokonca aj počas krízy, keď ich firmy krachujú a akcionári prichádzajú o peniaze.
Francúzsky ekonóm Pierre Dockes nazýva súčasnú podobu kapitalizmu systémom organizovanej chamtivosti. Nejde len o zárobky. Hnanie sa za ziskom má za následok, že v lone kapitalizmu, vrátane Európy, liberálnej tendencii konkuruje autoritárska, ktorá sa môže riadiť trebárs čínskym vzorom. Netrúfam si staviť sa, ktorá má dlhodobo šancu zvíťaziť.
Oslabilo sa aj doteraz takmer všeobecné presvedčenie, že kapitalizmus, sloboda hospodárenia a vlastníctva patria k základom slobody. Globalizovaný kapitalizmus pôsobí ako temná mocnosť, ktorá riadi osudy jednotlivcov a spoločností na základe nepochopiteľných pravidiel.
Vidíme to teraz. Stačí chýr, aby trhy začali šalieť a často zničili úspory množstva ľudí. Stačí trochu emócií na trhoch, a už sú ohrozené financie celých štátov.
Táto anonymná, vrtošivá a neodvolateľná moc najviac šokuje a rozhorčuje. Čoraz viac sa rozmáha požiadavka podrobiť globálny kapitalizmus kontrole. Zatiaľ však nik nevie ako to urobiť. Preto sa obyčajný človek, ktorého existencia závisí od trhu, čiže každý zo stoviek miliónov ľudí, žijúcich v rozvinutých demokraciách, tvárou tvár tejto moci cíti bezbranný a zbavený pocitu, že je občanom, ktorý má právo rozhodovať o vlastnom osude. Tejto bezbrannosti nedokáže predísť žiaden štát, ba ani Únia ani Spojené štáty. Sú prislabé na to, aby sa postavili proti trhu.
Preto nečudo, že v demokratických spoločnostiach sa dvíha hnev proti takej demokracii, ktorá nedokáže svojim občanom zaručiť bezpečný a dôstojný život.
Črepy tohto hnevu sa už objavili aj mimo Európy. Pred niekoľkými týždňami sa 300 tisíc demonštrantov v Tel Avive domáhalo spoločenskej spravodlivosti. Podobné manifestácie sa konali v Chile. Dokonca aj v USA, v tradične antirovnostárskej spoločnosti sa prejavuje nespokojnosť, spôsobená rastúcou nerovnosťou.
Centrom tohto hnevu je však Európa. Búri sa španielska mládež, najmä zo stredných vrstiev, sústredená v hnutí 15-M, ktoré je zatiaľ ešte rozptýlené, bez výrazných vodcov a pevnej organizácie. Hnutie „iniciovali mladí ľudia bez prístupu k práci a bytom. Mnohí ľudia vo veku do 40 rokov sú bez stáleho zamestnania”, vysvetľuje španielsky sociológ José Antonio Gómez Yánez. A dodáva: je to politické hnutie, doteraz „sa väčšina ľudí, predovšetkým mládeže, nazdávala, že sa dá žiť bez politiky. Kríza zvýraznila hodnotu politiky ako činnosti, ktorá chráni občanov pred agresiou trhu a nedopustí, aby sa k ľuďom pristupovalo ako k veciam.” K tomu by som dodal, že hnutie 15-M nechce vyvrátiť liberálnu demokraciu, chce ju vylepšiť, dať jej podobu, ktorá bude priaznivejšie naklonená ľuďom a ich zablokovaným túžbam.
Vyskytli sa však aj iné vzbury, plné násilia, ako v Grécku či predtým vo Francúzsku, a prejavy banditizmu, ako vo Veľkej Británii. Je však rabovanie britských obchodov a podpaľovanie aut pri Paríži len prejavom spoločenskej demoralizácie páchateľov? Takto to vidia mnohí, vrátane britského premiéra Camerona. Takýto pohľad však prinesie horké sklamanie.
Pretože keď sa dvíhajú vzbury, jej časť vždy skĺzne do banditizmu. Rastúca intenzita násilia svedčí viac o tom, že spoločnosť sa nedokáže zorganizovať a menej o jej morálke. Slabosť európskych spoločností je nebezpečná. Dnes niet sily, ktorá by tento hnev držala nakrátko a zmenila ho v trvalý politický tlak. Tak ako to kedysi robili odbory a ľavicové strany. Nehrozí ani revolúcia podľa vzoru boľševickej, ktorej prízrak kedysi tiež civilizoval kapitalizmus. Nedostatok vnútorných tlakov a vonkajšieho ohrozenia vedie k tomu, že väčšina politických a hospodárskych elít nepokladá tento rozptýlený hnev za dôležitý a nevidí dôvod, aby dačo zmenila. Demokracia stráca reformátorskú silu.
Situácia je dramatická. Pretože nevládne len strach pred katastrofou. „Domorodejší” Európania sa boja čerstvých imigrantov. Imigranti sa boja svojich susedov. Bohatší sa boja chudobných a ich požiadaviek, chudobní sa boja bohatých a ich egoizmu. Demokrati majú strach z populistov a populisti sa boja „iných”. Bojíme sa technologických a kultúrnych zmien. Prorokujú nám klimatickú katastrofu a hladomory. Demokracia nedokáže upokojiť žiaden z týchto strachov a sama podlieha strachu. Preto silnejú populistické hnutia, ktoré sú dnes najaktívnejšie v Európe. A čo je ešte hrozivejšie, po prvý raz od 30-tych rokov dvadsiateho storočia hnev a strach zasiahol aj stredné vrstvy.
Treba znovu nastoliť spoločenskú rovnosť – vyzýva Rosanvallon. Trh nemôže stanovovať spoločenské ciele, to je výsada občanov a ich predstaviteľov. Rovnoprávni, hoci samostatní jednotlivci – v tejto jeho predstave ide o viac než o rovnosť šancí, pretože šance sú už na štartovacej línii rozdelené nespravodlivo. Ide o spoločnosť, ktorá sa stará o svojich slabších.
Na to však treba najprv radikalizovať liberálnu demokraciu návratom k jej prameňom a prísľubom. Uzatvoriť novú spoločenskú zmluvu. Toto žiadajú aj vzbúrení Španieli: spoločenskú rovnosť a spravodlivosť. A táto požiadavka sa pomaly formuje v hlavách miliónov Európanov. Skôr či neskôr jej dajú výraz.
Epocha sa mení pred našimi očami. Doterajšia forma demokracie odchádza. Buď ju zachráni vzbura v mene rovnosti, alebo sa utopí, a my spolu s ňou, v autoritárskych populizmoch. Iná alternatíva momentálne na obzore nie je.
Autor čerpal z nasledovných textov:
Pierre Dockes, L’Esprit du capitalisme, son histoire et sa crise, [w:] Jours de colere, Descartes et Cie 2009.
Pierre Rosanvallon, La société des égaux, Seuil 2011.
José Antonio Gómez Yánez, Čo ostane zo španielskej revolúcie.