Wojciech Jaruzelski, Lech Walesa a Bronisław Geremek. Foto: Sławomir Sierzputowski
Roku 1989 komunisti prehrali voľby v Poľsku. Volebný zákon zaručil vládnemu táboru väčšinu v Sejme, a tak skutočnou skúškou spoločenskej podpory boli voľby do Senátu. Tu boli výsledky jednoznačné: 99 percent kresiel pripadlo kandidátom Solidarity. V týchto voľbách spoločnosť ukázala, že chce slobodu a zmenu systému.
Komunistická moc sa nesnažila zneplatniť výsledok volieb. Tým sa rozhodlo o pokojnom charaktere demokratickej transformácie v Poľsku. Prvý raz v dejinách sa vládnuci komunisti rozhodli skoncovať s doktrínou, ktorá hlásala, „nikdy sa nevzdáme moci“. Tieto úžasné udalosti sa však nedostali na titulné stránky novín na celom svete. Poľskú senzáciu vytlačili hrôzostrašné informácie o masakre mládeže, ktorá sa už niekoľko týždňov domáhala slobody na Námestí nebeského pokoja, Tiananmen, v Pekingu. Komunizmus ukázal svoju druhú – dalo by sa povedať – pravú tvár.
Štvrtého júna 1989 sme boli svedkami dvoch rôznych odpovedí komunizmu na krízu: jedny viedli k demokratickým reformám a druhé ku krvavým represiám. Gorbačov vtedy hovoril o perestrojke, Stredná a Východná Európa prechádzala veľkou demokratickou transformáciou. A v tom istom čase v Číne Deng Siaoping zadlávil obrodné hnutie pásmi tankov.
Následky zmien v našom regióne boli prekvapujúce. Krajiny Strednej a Východnej Európy vykročili na cestu demokratických premien a trhového hospodárstva. Čoskoro sa rozpadol Sovietsky Zväz. A vzápätí v Juhoslávii vypukla mnohoročná krvavá občianska vojna.
Z perspektívy 22 rokov nie je ľahké vziať si ponaučenie z udalostí tých čias. Rusko sa dnes nachádza v hlbokej hospodárskej kríze, ktorú zmierňujú vysoké ceny ropy a zemného plynu. Heslom dňa je modernizácia, ale politický systém sa vyvíja od parlamentnej republiky k autoritárskemu systému. Ten niekedy býva liberálny, dôkazom čoho je sloboda slova v ruských novinách či internete alebo to, že sa v Rusku konajú necenzúrované verejné debaty. No vie byť aj krutý – dôkazom sú roky vo väzbe a opakované procesy Michaila Chodorkovského, ktorý sa osmeli postaviť proti Putinovi.
Krajiny Strednej a Východnej Európy si udržali demokratické inštitúcie, no neustále zápasia s populistickými tendenciami, s etnickým nacionalizmom, s pokušením autoritárskej vlády (príkladom je Maďarsko pod vedením Viktora Orbána a jeho Fideszu). Čína je naďalej diktatúrou, občas vľúdnou, občas surovou, no je to aj krajina obrovského ekonomického úspechu.
Čínsky systém pripomína kentaura: je to zvláštna zmes trhového hospodárstva a diktatúry komunistickej strany, veľké reformy vykúpené terorom a represiou voči ináč zmýšľajúcim – príkladom je väznenie disidenta Liu Siao-Poa, dnes laureáta Nobelovej ceny mieru, alebo blokáda internetu, či Ai Weiweija, veľkého umelca, ktorý sa teší medzinárodnej sláve, alebo blokáda internetu, aby do Čín neprenikli informácie o arabských revolúciách.
Ekonomický úspech Číny vyvoláva obdiv – čínske mestá sa dnes bohatstvom a modernosťou vyrovnajú najdôležitejším mestám Západnej Európy a Spojených štátov. Z chudobnej a zaostalej krajiny sa Čína stala jednou z najdôležitejších ekonomík sveta. Tento rast jej dovolil dosiahnuť hospodársky potenciál na úrovni amerického. Preto nás fascinuje otázka: prečo sa štát takého bezpríkladného úspechu bojí vlastných občanov, prečo ich odrezáva od vedomostí o svete, prečo zatýka ľudí, známych svojim samostatným myslením – kritickým voči vláde – a udsudzuje ich na dlhoročné tresty vo väzení?
Existuje veľa odpovedí na tieto otázky. Neexistuje však odpoveď na jednu, najdôležitejšiu – k čomu to smeruje?
My, Poliaci, sme si v najhorších časoch opakovali, že každá diktatúra má svoje medze; že aj po tej najdlhšej noci prichádza svitanie; že po časoch poroby vyjdeme do jasného slnka slobody. Empíria nám dala za pravdu.
Čínska skúsenosť nás núti vrátiť sa k týmto otázkam. Umožnia fenomenálne úspechy čínskeho hospodárstva večné trvanie diktatúry za cenu života v bohatstve?
Budú vzorom svetovej budúcnosti nie demokratické krajiny, ale štáty bohaté a krásne, no ktorým sú celkom cudzie hodnoty demokracie? Sú aktivity neúnavných čínskych demokratov prísľubom zmien, ktoré privolajú slobodu alebo skôr hlasom zanikajúceho sveta demokratických hodnôt a inštitúcií?
Nepoznám dnes odpoveď na tieto otázky, ale na 22. výročie poľských volieb a masakry na hlavnom námestí hlavného mesta Číny si ich musíme znovu klásť.