Štatistiky mi vždy pripadali trochu ako cirkusový trik, hoci celkom nepopieram, že môžu byť užitočné. Pamätám si prednášku z propedeutiky sociológie, na ktorej si sám prednášajúci – mal hodnosť profesora – strieľal zo štatistík, zaznamenávajúcich priemernú spotrebu bravčového mäsa na jedného obyvateľa zemegule. A čo Arabi? – opýtal sa a rozrehotal sa. Aj ja som sa nedávno rozrehotal pri čítaní výsledkov výskumu reprezentatívnej skupiny Poliakov. Otázka znela: koho máme najradšej? Vysvitlo, že Poliaci majú najradšej: Čechov, Francúzov, Američanov, Talianov, Španielov, Slovákov a Angličanov.
Som ochotný uveriť, že Talianov, Španielov, Slovákov a Angličanov môžeme mať radi, ale čo sa týka prvých troch spomenutých národov je výraz MAŤ RÁD podľa mňa neadekvátny. Čechov, Francúzov a Američanov MILUJEME, pretože láska je hlbší cit, plný vzletov a pádov, občas slepý, bezpodmienečný, a často neopätovaný.
Napríklad Čechov milujeme za to, že nás pokrstili. Za to, že Mešek I. zliezol zo stromu, odohnal tucet manželiek a oženil sa s tou jedinou a neopakovateľnou Češkou. Boli to Česi a nie Nemci, čo nám ukázali cestu do vtedajšej civilizovanej Európy. Nepamätám sa, ako sa v tej ankete umiestnili Nemci. Ja sám som bol Čechom tak vďačný za kresťanstvo, že keď som ako sedemnásťročný študent gymnázia prišiel na brigádu do Československa, že moje prvé kroky namiesto do krčmy viedli do kostola, no našiel som ho zatvorený.
Ako spisovateľ Čechov milujem za Jana Husa, lebo vďaka nemu sa český jazyk v 15. storočí stal najrozvinutejším slovanským jazykom a vzorom pre poľský literárny jazyk. Milujem ich aj za to, že prvú zaznamenanú vetu v poľštine vyslovil Čech. Stalo sa to veľmi dávno v okolí Henrykowa na Sliezsku. Čech sa volal Boguchwał, a svojej poľskej žene povedal: „Daj, ać ja pobruszę, a ty poczywaj.“ (Daj, nech ja pomeliem, a ty odpočívaj.) Pamätáte? Milujeme Čechov za Jana Matejku, lebo keby sa jeho otec František Matieyka z Hradca Králové nebol včas presťahoval do okolia Krakowa a nezoznámil sa tam so svojou druhou polovičkou, ktorá bola napoly Nemka, mohlo to s jeho slávnym obrazom Pruský hold“ dopadnúť všelijako.
Milujeme herca Gustava Holoubka, nech mu je zem ľahká, lebo keby nebol po otcovi Čechom, určite by nebol dokázať robiť si české žartíky a v prítomnosti starého straníckeho betónu stelesneného Leonidom Brežnevom zarecitovať Mickieviczovu Ódu na mladosť. Milujeme Karla Gotta za to, že napriek pokročilému veku spieva forever young. A nakoniec ešte milujeme Čechov za Mariusza Szczygeła a jeho knižky Gottland a Sprav si svoj raj. Ak náhodou neviete, Mariusz Szczygieł je Poliak, ale v predchádzajúcom živote sa volal Marián Stehlík.
Milujeme Čechov, nie je to však opätovaná láska. Zdá sa, že s Američanmi je to jednoduchšie. Na prvý pohľad je to láska opätovaná, hoci plytká, lebo oni LOVE všetko a všetkých. Američania love: počítač, auto, dom, prácu, doláre, občas aj ženu či muža, a prečo nie. LOVE: demokraciu, Ježiša Krista, pampúšiky, filmy, aj Poliakov. Americká LOVE však nestačí na to, aby nám zrušili víza, a nič sa nedá robiť.
Raz som mal som taký sen. Snívalo sa mi, že náš súčasný prezident, ktorému v žilách prúdi šľachtická krv, a kto má modrú krv, má aj česť, sa pripodobnil dánskemu kráľovi. Keď hitlerovci prikázali dánskym Židom nosiť na ramene pásku s Dávidovou hviezdou, tento kráľ si ako prvý dal takúto pásku a povedal „aj ja som Žid“. V mojom sne si Bronisław Komorowski nedal pásku, ale na pozvanie prezidenta USA odpovedal: „aj ja som Poliak“. Pricestujem, keď zrušíte víza. Keď som sa zobudil, vysvitlo, že víza zrušili pre Litovčanov, hoci prezidentova rodina má aj litovské korene. Ďalšia neopätovaná láska.
No a láska k Francúzom. Aaa, to je už úplná poľská megaláska. Slepá, otrocká, neopätovaná, dá sa priam povedať večná, lebo trvá už celé veky a nemá konca kraja, k čomu sa vrátim na konci tohto fejtónu. Táto láska seriózne vypukla s nástupom Henricha III. na poľský trón. Jemu samému sa táto funkcia nepáčila a tak utiekol do Francúzska. Začal tým celú sériu odmietania našej nehasnúcej lásky.
Naopoleon nám sľuboval slobodu aj lásku. Skončilo sa to expedíciou na Karibské ostrovy a tým, že niektorí obyvatelia exotického ostrova majú dodnes modré oči. Francúzi dozerali na hanebné rozdelenie Tešínskeho Sliezska po prvej svetovej vojne. A druhá vojna? Od samej lásky k Poliakom nepohli ani prstom v čižme, ale my sme im ďalej verili a milovali ich. Ďalej sme sa potácali touto slepou uličkou, aj keď oni zatvárali oči nad tým, že Poľsko padlo do sovietskych láb. A hoci vo Varšave stojí pomník istého francúzskeho generála a máme po ňom dokonca pokrstené aj jedno námestie, láska k Francúzom z čias komunizmu sa mi dodnes spája výlučne s kúpou licencie na autobusy značky Berliet.
A nakoniec ešte malá príhoda. Minulú jeseň som nastúpil na nočný vlak z Mníchova do Paríža. Ráno sa ukázalo, že vlak mal dramatické desaťminútové meškanie. Keď som vystúpil na stanici Paris Est, krásne mladé dievčiny vítali cestujúcich meškajúceho vlaku pôvabným úsmevom, čerstvým croissantom a šálkou teplého kakaa. Spomenul som si na poľské železnice a chytila sa ma triaška, no po chvíli som opätoval úsmev dievčiny. Zobral som si od nej croissant, šálku kakaa a povedal som si: no ako vás nemilovať….