Bez ohľadu na diplomatické úsmevy si Západ predstavuje dnešné Rusko ako veľkú rozhádzanú izbu so špinavými oknami a plošticami v spoločnom európskom dome. Západ je rozhorčený, že Rusi nie a nie vziať do ruky prachovku. To je tiež dôvod, prečo obraz Ruska v očiach našich západných susedov tak bezprecedentne upadá.
Zdá sa, že západná trpezlivosť sa chýli ku koncu. Proti obydliu nakazenému mikróbmi sa začína nový druh studenej vojny – imidžová vojna, ktorej na rozdiel od klasickej studenej nehrozí, že prerastie do vojenského konfliktu, ale je fakt, že smeruje k vzájomnému odcudzeniu. Západ Rusko trestá za nedodržiavanie etickej hygieny tým, že o ňom vytvára veľmi nepríťažlivý obraz. Odpovedať tým, že Rusko je vzorné, znamená predovšetkým samých seba zosmiešniť. Verejná mienka v Rusku je síce rozporná, ale nepoznám jediného človeka, ktorý by bol spokojný s korupciou, bezduchou byrokraciou, so situáciou v armáde, so zdravotníctvom, školským systémom, drahotou nehnuteľností a tak ďalej. Napriek tomu a napriek všetkým jeho nešťastiam sa však Rusko nevníma a ani nemôže vnímať ako smradľavá miestnosť spoločného európskeho domu. V ére globalizácie sa možno nehodí spomínať kultúrnopolitickú teóriu Oswalda Spenglera, ale pritom nemôžeme považovať Rusko za samostatnú civilizáciu, ktorá nemá vzťah ani k Západu, ani k bývalému Rusku. Je samo sebou, hoci to neznamená, že je vecou samou osebe.
Keby sme mali žlté tváre so šikmými očami, nikto by nás nerátal do Európy, no my sme bieli, čiže naši. V novej imidžovej vojne s Ruskom sa Západ mimovoľne opiera o svoj eurocentrizmus, považuje svoju civilizáciu za prestížny klub, jedinú záruku vysokej kvality života. Rusko ako civilizácia zaostávajúca vo svojej metodológii od niekdajšieho Ruska mnohé prevzalo. Nie náhodou Puškin povedal, že Peter vysekal okno do Európy – vnímam ho ako okno, z ktorého nakoniec bolo vidieť Európu, vôbec nie tak, že by sa s ňou tým pádom zlialo.
Naša bieda, a tak isto aj naša dôstojnosť, spočívajú v tom, že hodnoty našej samostatnej civilizácie sú v rozklade, hlavne po tom, čo sa dvakrát za storočie, počas revolúcie a počas perestrojky, radikálne zmenili. Naša schopnosť hrešiť a kajať sa, vrúcne sa modliť a rasputinovsky sa spíjať – to všetko sú skôr literárne než zreteľné národné axiológie.
S takýmito obrazmi nemôžete posilniť životaschopnosť krajiny, uskutočniť nevyhnutnú modernizáciu. Príčinou slabosti liberálnych zdrojov je, že sa nekryjú s vnútornými poryvmi duše, no na druhej strane sa na poryvoch žiadna civilizácia postaviť nedá. Stali sme sa otrokmi vlastnej fantázie, a moc temnie v snahe zmieriť svätú Rus s trhom, národné krivdy s pahltnosťou, podvedomým imperializmom. A Západ na to: Ste netransparentní, vraždíte ľudí s odlišnými názormi, rasizmus máte na dennom poriadku. Ak sa chcete polepšiť, vraví Západ, počte za nami, my vám pomôžeme.
Keby sme šli, neboli by sme to my. Hoci na druhej strane Rusko, zachovávajúc si svoju rozmazanú, nešťastiami rozloženú identitu, tak veľmi inú, než je japonská vernosť tradíciám, sa postupne – nezávisle od vektora moci – začína uberať tým istým smerom ako spoločné hodnoty ľudstva, ktoré sú v podstate totožné s európskym vzorcom. Čokoľvek by Západ tvrdil o stave ruskej slobody, v posledných pätnástich rokoch je Rusko bez ohľadu na vnútorné otrasy stále slobodnejšie než v ktoromkoľvek momente svojich dejín. Sloboda, najmä sloboda súkromného života, nadobudla dosiať nevídané rozmery a je pravdepodobne nezvratná. Spoločnosť konzumu a filozofia pôžitku sa stali realitou aj pre tých, čo ich popierajú. Vedomie dnešného ruského človeka nadobúda nesúvislejšiu, čoraz surreálnejšiu podobu. V podstate je to podoba skutočného, a nie fiktívneho Ruska. Západ si však z protirečivého obrazu krajiny vyberá predovšetkým to, čo mu pripadá divoké a škandalózne.
Nevravím, že Rusko sa dnes nachádza v prechodnom stave či v priesmyku. To by bolo zjednodušenie. Rusko sa nachádza v stave vnútornej imidžovej vojny so sebou samým, a od toho, aký životný model si nová generácia vyberie, závisí nielen jej budúcnosť, ale aj to, či vôbec nejakú budúcnosť bude mať. Je nerozumné preberať zo Západu len technológiu bez myšlienkového naplnenia života. Tento konzervatívny cynizmus z historickej perspektívy nefunguje. Od Západu treba preberať úspechy spoločné všetkým kultúram. Poslušné uskutočňovanie západného života nám aj tak nepôjde. Éra utópií je za nami, aj keď je tu stále plno národných utopistov. Nie sme Európania, ale nie sme ani Skýti. Máme svoj dom. Musíme v ňom bývať s otvorenými oknami.