Nikto nevie, čo z týchto povstaní bude. No jedno je isté: žiadna represia na svete nedokáže zastaviť vyslobodzujúci vzmach arabskej jari.
Foto: Zohra Bensemra, Reuters
V televíznych či rozhlasových diskusiách sa často narieka nad „mlčaním intelektuálov“. No odkedy arabský svet vo svojej mnohorakosti a komplexnosti trpí pod viac či menej nepokryte diktátorskými režimami (približne polstoročie), intelektuáli nikdy nezmĺkli a ani sa nezmierili s tým, že sú predmetom pohŕdania a ponižovania.
Mnohí zaplatili za svoje postoje dlhoročnými väzením vrátane mučenia a všetkých foriem sadizmu. Existuje dlhý zoznam odvážnych ľudí, ktorí za obranu ľudských práv zaplatili smrťou. Ich jediný zločin spočíval v tom, že sa pre arabských občanov dožadovali spravodlivosti a slobody a zasadzovali sa za uznanie nedotknuteľných práv jednotlivca. Vznikali knihy, väčšina z nich bola zakázaná a len máloktoré vyšli aj v prekladoch. Niektoré médiá v Egypte, Libanone, Alžírsku a Maroku bez ustania informovali a pranierovali práve tie politické systémy, ktoré teraz skrachovali; dvaja z najpevnejšie zahniezdených diktátorov napokon v dôsledku toho odstúpili, prípadne ušli.
Takže nám prosím už nikdy viac z Európy nehovorte: “Arabskí intelektuáli sa nebránia.” Tá veta nemá nijaké opodstatnenie. Oni sa nielen bránia, oni zakaždým podstupujú riziká, aké si západný intelektuál nevie predstaviť.
Zodpovednosť USA
Ešte zostáva Kaddáfí, ten odpudzujúci. Jeho prípad je najtragickejší, pretože tu máme dočinenia so zločinmi proti ľudskosti. Tieto zločiny pácha po desaťročia nerušene a beztrestne. Uhne len pred násilím. Ale povstalci, ktorí sa pokúsili oslobodiť východ krajiny, nie sú ani dobre organizovaní, ani vycvičení. Kaddáfí k nim pristupuje ako k vonkajšiemu útočníkovi a poráža ich letectvom a ťažkým delostrelectvom. V prípade Líbye nedôjde k rýchlemu radikálnemu riešeniu. No skôr či neskôr aj tento groteskný diktátor a jeho klan musieť odtiahnuť (ak budú mať kam), či jednoducho zmiznúť zo scény ako v zlej zinscenovanej tragédii lacného autora: pohltí ich piesok púšte.
Je tu potupná zodpovednosť Spojených štátov a Európy za to, že tento režim sa udržal. Bezpečnostná rada OSN v noci zo 17. na 18. marca odhlasovala – pričom niektorí členovia s výhradami – každopádne veľmi neskoro a len na naliehanie Francúzska – rezolúciu číslo 1973, na záchranu líbyjského civilného obyvateľstva pred Káddáfího vraždením. Váhanie a otáľanie medzinárodného spoločenstva má rôzne príčiny: v istom momente sme mohli nadobudnúť dojem, že Kaddáfí môže pokojne svoj ľud pokojne masakrovať, pretože Arabská liga aj Spojené štáty podľahli saudskému tlaku na zastavenie vlny povstania.
Saudská armáda sa ponáhľala na pomoc moci v Bahraine, čoraz nalomenejšej masovými protestmi. Podľa správy agentúry Reuters z 15. marca 2011 bolo v Maname pri zrážkach medzi demokratmi a poriadkovými silami zabitých najmenej 200 ľudí.
Rezolúcia 1973 nedokáže vyriešiť všetky problémy, hlavne preto že Spojené štáty nechcú priamo „zasiahnuť“ ešte v tretej islamskej krajine. Kaddáfí je akýsi inteligentnejší a zvrhlejší Saddám Hussein. Nie je šialený, aj keď má niektoré psychické poruchy; povedzme, že ide o psychopata, v ktorom sa spájajú prvky viacerých diktátorov, ktorí uvrhli dejiny do smútku: štipka Mussoliniho, trochu Stalina, trochu Saddáma a kopa vlastnej zvrhlosti. Kaddáfí je fascinovaný Násirom. Nikdy nezískal toľko uznania a prestíže (hoci aj Násir bol diktátor). Kaddáfí premenil svoje komplexy na ťažké tromfy. Odjakživa konal z odstupu k skutočnosti, ktorá ho obklopovala. Operoval odboku, málokedy spredu. Líbya je jeho osobný majetok. Vôbec nechápe, ako mu ho niekto môže upierať či vyčítať mu, čo robí. Bude bojovať až do konca, vyčerpá všetky registre, zburcuje všetky spiace bunky po celom svete, aby páchali teroristické akty.
Najlepšie by bolo, keby sa podarilo Kaddáfího zatknúť a postaviť pred súd. On je však iste pripravený na všetko, ako inak by štyridsaťdva rokov udržal pri moci?
Dvíhajú sa protesty proti západným protikaddáfíovským vojskám. Je tu iste aj spomienka na marec 2003 (americký zásah v Iraku). Dnes však ide o pomoc ohrozenému národu. Topiaci sa chytá každej ruky, čo sa k nemu vystrie: človek sa dostane na pevnú zem a diskutovať môže potom. Nešťastie chce, aby arabský svet už vyše polstoročia trpel čímsi ako kliatbou. Nelegitímne režimy, viac alebo menej nepokryté diktatúry, ponižovanie národov, takmer všade bezprávie. Teraz v týchto krajinách veje vietor slobody; nesie so sebou aj dôstojnosť a uznanie jednotlivca. Iste, to celé neznie ako symfónia, v ktorej má každá nota svoje miesto. Je tu improvizácia, impulzy, netrpezlivosť, kreativita a ešte sa nedá vedieť, kam to všetko smeruje. Isté je len, že ani jedna arabská hlava štátu už nemôže vykonávať absolútnu diktátorskú moc. Strach zmizol ako keby sa prepadol pod zem.
Líbya, Jemen, Sýria
Muži a ženy dali svoj život, aby sa táto jar stala oslobodením. Úzkosť mocných z možného vývoja v Líbyi, Jemene, Bahraine a Sýrii je pochopiteľná. Niektoré štátne systémy budú klásť ťažší odpor ako iné. Ale už vieme, ako sa tento film skončí: arabský svet je uprostred oslobodzovacieho procesu. Najväčšie víťazstvo arabskej jari spočíva v jej zrelosti; oddávna sa hromadí ponižovanie, opovrhnutie je čoraz neznesiteľnejšie, pohár pretiekol, ba hrozí, že sa rozletí na tisíc kusov. Lenže dejiny majú vlastný rytmus a vlastnú logiku, ktorá nemusí zodpovedať logike historikov.
Ľudia spontánne vyšli na ulicu, odhodlaní vydržať až do konca, bez rozkazov nejakej vedúcej postavy, straníckeho či náboženského vodcu. Víťazstvo je tu: prirodzená revolúcia, ktorá sama spadla zo stromu ako zrelý plod uprostred zimy. Jeho pád strhol ďalšie plody, a stromy sa dali do tanca ako na nejaký šťastie prinášajúci sviatok.
Tlaková vlna toho hnutia už prenikla až do Číny a pravdepodobne sa nezastaví ani pred chorľavými multikultúrnymi predmestiami európskych veľkomiest. Toto hnutie znamená predovšetkým porážku islamizmu. Islamistických aktivistov prevalcoval rozsah protestov a väčšinou stáli bokom. Nové hodnoty, ktoré sú vlastne starými hodnotami, dobyli terén arabského protestného hnutia: sloboda, dôstojnosť, spravodlivosť. Islamistický softvérový balík – tak ako tomu niektorí hovoria – sa nechytil. Facebook, Twitter, internet a nové mentálne svety odfúkli uspávajúci, anachronický a tupý diskurz islamizmu, ktorý pri svojom šírení stavia na iracionálno a neurotický fanatizmus.
Na veľkých demonštráciách sa nikde neobjavilo heslo proti iným: cudzincom, Európanom, ani Izraelčanom. Arabi tentoraz vzali osud do vlastných rúk a rozhodli sa nastúpiť do vlaku moderny, neschovávať sa za žiadne alibi a neočkovať svetu pocit viny. Čo s touto novoobjavenou dôstojnosťou urobia, to je ich vec. Budú improvizovať a pravdepodobne robiť chyby, no vedia, že už nikdy nebudú žiť pod jarmom osvieteného či temného, smiešneho či krutého diktátora. Nemali by sme si však robiť ilúzie: režimy v rôznych arabských krajinách urobia všetko pre to, aby oslobodzovaciu vlnu zastavili.
Táto vzbura postupne dosahuje status revolúcie, šíri sa do ďalších a ďalších krajín a je, predovšetkým a najmä, etická a morálna.
Strach diktátorov
Dnes sú všetci bez seba: staré brady, diktátori, šéfovia bezpečnostných služieb, muchabarati (tajní), všetci tí, čo uplatňujú moc násilím a dopúšťali sa zločinov, ale ešte ich za to nikto nepotrestal. Nevedia, čo s nimi bude. Nikdy v živote by im nezišlo na um, že jedného dňa sa národ vzoprie. Predpokladali, že ľudí definitívne porazili, ponížili a pritlačili k zemi, z ktorej sa už nikto nemôže zdvihnúť.
Tieto metódy sa predsa dávno osvedčili: v Latinskej Amerike, v komunistických krajinách za sovietskych režimov, v Afrike. Uplatňovali sofistikované stratégie diktatúry, poisťovali sa na všetky strany, a duch doby aj západný svet im dávali za pravdu či aspoň neprotirečili im. Nikdy im nezišlo na um, že zánik bude tvrdý a nezadržateľný. Teraz prepadajú panike, prikazujú strieľať do davu, vraždia, úporne trvajú na svojej hlúposti a správajú sa ešte brutálnejšie ako kedykoľvek predtým. Prichádzajú na to, že búrka slobody, ktorá sa naraz privalila z malej krajiny, je silnejšia a mohutnejšia ako všetky vetrolamy, ktoré rozostavali, keď utláčali, mučili a zabíjali občanov, ktorých jediný zločin spočíval v tom, že sa angažovali za slobodu a dôstojnosť.
Po Líbyi je teraz na rade Sýria, stará, štyridsaťjedenročná diktatúra, prenášaná z otca na syna. Po prvýkrát za polstoročie prúdia ľudia na ulicu a pranierujú tento neľudský režim. Neľudská bola aj jeho reakcia: 15. marca 2011 v Daraa, meste, ležiacom sto kilometrov na juh od Damasku, bolo zabitých sto demonštrantov vrátane detí.
Tieto režimy sa budú brániť všetkými prostriedkami, pretože ich predstavitelia vedia, že nemajú žiadnu legitimitu, a nenájdu žiadne útočisko. Tak dnes dopadol Kaddáfí a tak pochodí aj Bašar al-Assad, keď bude aj ďalej stavať na násilí a zločine.
Žiadna represia na svete nedokáže zastaviť vzmach hnutia arabskej jari. To hnutie je živé a tvorivé. Nesené novou generáciou mladých ľudí, z ktorých viacerí žili v cudzine a všetci na rozdiel od svojich rodičov vyrazili okno do vonkajšieho sveta. Videli, ako žijú mladí ľudia v iných krajinách; zistili, že sloboda je predpokladom ozajstného života. Mali vnuknutia ako vo sne: môžete mať lepší život; môžete skoncovať s diktatúrami; je možné žiť dôstojne. Ale ako? Akými prostriedkami?
Jednoducho tým, že komunikujete, vymieňate myšlienky, kujú plány. Celý svet je vzdialený len na jeden klik myšou. Ten svet je obrovský, ale čas sa zrýchľuje.
Mladí ľudia si položili otázku, ako sa ich rodičia mohli zmieriť s tým, že žijú pod hanebnými diktatúrami. Tieto režimy sa držali pri moci terorom a násilím. Nekonečne mnoho príslušníkov opozície zmizlo, iní umreli v mučiarňach, množstvo ďalších žije v exile. Čo je na novej generácii zvláštne: nemá strach! Ilustruje to príklad Lýbijčana Mohammeda Nabusa. V Sýrii tínedžeri nastriekali na múry heslá proti režimu; pozatýkali ich a brutálne mučili. Ale ďalší tínedžeri pokračovali namiesto nich.
Budú omyly
Táto nová generácia je všade. Je rôznorodá a pritom všade rovnaká. Je ukotvená v rôznych krajinách a pritom stojí jednou nohou vo vonkajšom svete. Krídla jej dávajú tie isté požiadavky a ideály. Autoritárske režimy to nielenže nedokázali predvídať, oni to vôbec nechápu. Odrazu objavujú, že s týmto povstaním nemôžu vyjednávať, každý deň znovu a znovu zisťujú, že mladých ľudí nič nezadrží. To je na terajšej situácii to nové a historické. Nikto dnes nemôže vedieť, čo z týchto povstaní vznikne. Budú omyly, pokusy, zrejme aj krivdy, ale jedno je isté: diktátor už nikdy nebude môcť šliapať po dôstojnosti arabských ľudí.
Tieto povstania nás učia čosi jednoduché, toľkokrát ospievané básnikmi: ponižovaný človek skôr alebo neskôr odmietne klesnúť na kolená, a obráti sa za slobodou a dôstojnosťou s nasadením života. Táto pravda má univerzálnu platnosť. Je to veľká radosť, že to svetu pripomínajú svetu práve arabské národy.