Foto: Reuters
Čas divadla sa skončil. Škoda. S prevzatím moci nového premiéra Donalda Tuska sa Poľsko vracia k politike ako nudnej, pragmatickej disciplíne bez emócií. Nastáva čas harmónie, a my budeme znovu účastníkmi mazľavého seriálu, v ktorom všetci chcú byť k sebe milí a všetko má prebiehať bez strát na životoch a materiáli. To je všetko iste veľmi pekné, takto fungujú všetky takzvané zrelé demokracie. A to je pre nich aj jediný spôsob, ako uspokojiť našu potrebu pohody, stability a bezpečnej budúcnosti. Zrejme tiež jediný spôsob, ako môžu demokracie prežiť.
Ale na to predstavenie, ktoré nám bratia uštedrili, som sa díval rád. Ako občan som pri tom občas zatínal päste, ale človek predsa nie je výlučne občanom. Človek je podľa môjho názoru občanom len v malej miere, a aj to nie vždy. Vo väčšej miere je človek priateľom divadla – aspoň by mal byť. Odkedy človek začal veriť, že je väčšmi politická bytosť, väčšmi občan, než umelecká a divadelná bytosť, ide to s ním dolu z kopca.
Bratia pri moci boli divadelné bytosti. Každé ich gesto, každé slovo, každé vystúpenie malo v sebe čosi dramatické. Mohli byť smiešni ako v komédii, ale nikdy neboli plochí ako v seriáli. V ich guľatých telách a pod maskou detských tvárí prúdili emócie, aké moderná, fádna politika odsudzuje na vyhnanstvo či hanblivo skrývanú existenciu. Bratia dali hlas najhlbšej ľudskosti. Boli nedotkliví, pomstiví, bezohľadní, zakomplexovaní, zákerní a malicherní. A takí
autentickí, až to bolelo. Za to ich jednoduchý ľud miloval. Za to, že nič nepredstierali. Hrali sami seba.
Bratia chápali moc v starom dobrom štýle. Ak si ju raz vydobyli, tak nie na to, aby sa o ňu delili či podrobovali ju nejakej kontrole. Prostý ľud vždy znovu opakoval: Aha, nikoho sa neboja a konečne urobia poriadok. Boli otcovsky mierni monarchovia. Nežiadali od svojich poddaných nič viac, len aby poslúchali. Nesnažili sa ich vychovávať, neopakovali ustavične, že teraz sme Európania, a preto sa musíme meniť, doháňať, spĺňať štandardy, reformovať a popierať sami seba. Namiesto toho nám hovorili: Vy ste o. k. Svet, Európa je čosi dlžná nám, nie naopak. Títo bratia museli jedného dňa vstúpiť na scénu. Bez nich by Poľsko zostalo neúplné. Boli dosť bezostyšní a smelí na to, aby artikulovali poľské strachy, fóbie a komplexy, všetky tie veci, o ktorých sa v lepšej spoločnosti nehovorí. Ale ony existujú a týkajú sa veľkého množstva ľudí.
Lebo taký je život, a nikto by nemal byť zbavený možnosti vyjadriť svoje starosti, strachy, ba aj svoje ignorantstvo. Bratia mi budú chýbať. Život bez nich bude zasa nudný. Vďaka nim sa politika stala autentickejšou, rozbúrenejšou a divadelnejšou. Pretože v skutočnosti nevolíme politikov na to, aby nám poriadne vládli, ale preto, že nám robia divadlo.