Foto: Reuters
Prudko sa rozvíjajúce krajiny stredovýchodnej Európy ustavične musia čeliť nevybavenej histórii. Ide o spracovanie komunizmu a fašizmu. Nechýbajú im pritom dobré rady a napomínanie zo Západu ani drsné odrádzanie Moskvy, ktorá nie je ochotná konfrontovať sa s vlastnou temnou históriou.
Na Západe sa na tému spracovanie východoeurópskej minulosti radi tvárime ako strážcovia ľudských práv, ako porota. To máva za následok skreslené videnie, napríklad že homo sovieticus v Estónsku a Lotyšsku potom vyzerá ako ohrozená menšina. K tomu sa ešte pridáva fakt, že v západných spoločnostiach dávame prednosť veľkých formám. Radi zdôrazňujeme, že národ sa prežil, a tak nám pripadá prehnané, že v stredovýchodnej Európe všetci trvajú na nezávislosti. Častá výčitka týmto národom znie, že nedokážu dosť presne odlišovať medzi fašizmom a komunizmom. Toto podozrenie, nad ktorým naozaj nemožno len tak mávnuť rukou, súvisí najmä s novšou históriou.
Pobalťania majú skutočne problém vnímať inváziu Červenej armády, ktorá sa konala na základe paktu Hitler – Stalin, ako antifašistický akt. Hlavne keď v roku sovietskej moci, ktorý sa, mimochodom, skončil nemeckým útokom na Sovietsky zväz, došlo k masovým popravám a deportáciám ich buržoáznej elity. Také komplikované môžu byť dejiny.
Stredovýchodoeurópanov však nemožno z fašizmu ani z komunizmu viniť. Tie majú na svedomí veľkoštáty Nemecko a Rusko. Tým, čo sa Stredovýchodoeurópanom má za zlé, je kolaborácia. Kolaborácia je osud, ale aj modus vivendi takzvaných malých národov, osud nejako sa s okupantmi dohodnúť a musieť z tej situácie získať, čo sa získať dalo. Malé národy majú stratégie správania sa k okupantom. Chvíľami im kolaborácia splýva s vlastenectvom, veď ide o prežitie národa, o celok. Príznačné je, ako po špičkách okolo seba chodili antikomunisti s exkomunistami v deväťdesiatych rokoch v Slovinsku, keď tam spoločne vládli.
Lenže to im celú vec mravne niekedy až príliš zjednodušuje: Stredovýchodoeurópania majú sklon prisudzovať zlo veľmociam. Tým ľahšie sa môžu vyvliecť z viny, dokonca aj z podielu na vyvražďovaní Židov. Pritom bez domácich kolaborantov by personál nacistov nemohol na vyvraždenie Židov stačiť. Nacisti síce holokaust spustili, ale antisemitizmus nevynašli. Ako hlboko bol a je zakorenený v stredovýchodnej Európe, nám ukazuje príklad pogromu v poľských Kielcach. Autochtónny antisemitizmus prežil ešte aj antitézu k nacistom. Taký neostrý dokáže byť antifašizmus.
Malá ochota konfrontovať sa s tým, čo bolo, súvisí aj s dlhodobou diktatúrou komunizmu, s priamou a nepriamou sovietskou nadvládou. “Antifašizmus”, ako vieme, omieľala komunistická propaganda ako vyžuvanú žuvačku.
Komunisti umelo zvyšovali hodnotu spoločností, ktoré ovládali, prívlastkom antifašistické. Fašisti boli vždy tí druhí. Komunistické režimy v stredovýchodnej Európe nemali ku kolaborácii čo povedať, necítili za ňu nijakú zodpovednosť. V časoch národného komunizmu sa v Rumunsku už vôbec nehovorilo o bratstve v zbrani generála Antonesca s Hitlerom. Druhá svetová vojna sa v učebniciach dejepisu, pokiaľ ide o rumunskú účasť, zredukovala na obdobie po zmene frontu v auguste 1944. Nespomínala sa účasť na vyvražďovaní Židov v Podnestersku. Celé generácie sa o tom v podstate nedozvedeli nič.
Lenže teraz, po vyslobodzujúcom údere roku 1989, sa spoločnostiam stredovýchodnej Európy otvorila nielen cesta k jej moderným súčasníkom, ale aj Pandorina skrinka. Spoločnosť uprostred prelomu je vždy aj spoločnosť v kríze. Čo nazveme krízou, čo znamením nového začiatku, čo deformáciou a čo pokrokom, to vždy závisí od príslušného politického postoja a záujmov, ktoré sú s ním spojené. V stredovýchodnej Európe sa robí politika s minulosťou aj zoči-voči nej.
Proces učenia, hoci ho právom požadujeme, sa v meniacich sa spoločnostiach stredovýchodnej Európy nemôže odbaviť za noc. Skúsenosť s vytriezvením, ktorej sú vystavené, ich navádza na jednoduché vysvetlenia. Vrastený antisemitizmus zostal neotrasený aj tam, kde už žiadni Židia nežijú. Dokonca dostal novú úlohu. Aby sám nemusel prevziať zodpovednosť za konkrétnosti komunistického výkonu moci, osobitne za zločiny stalinizmu, zratúva antisemitizmus teraz po celej stredovýchodnej Európe horlivo Židov, ktorí v komunizme zohrávali nejakú úlohu. Isteže ich nebolo málo, ale rozhodne neporovnateľne menej než celá kohorta páchateľov.
Stredovýchodoeurópanom sa zvykne vyčítať, že jednostranne vytesňujú zločiny, ktoré súvisia s fašizmom, a zločiny komunizmu jednostranne nadhodnocujú. Ale Pobaltie bolo v područí Nemcov celé tri roky, a v područí Sovietskeho zväzu 57 rokov. Navyše Nemci, až na výnimku slovanských susedných krajín ako Poľsko a Čechy, nikde nenaoktrojovali svoj systém jedna k jednej.
Na rozdiel od Stalina spoliehali sa skôr o svojich duchovných príbuzných, ktorí sa v dotyčných krajinách tešili autorite. O autokratov, ako bol Horthy v Maďarsku či pravicový klerikál Tiso na Slovensku, aj keď inak boli všade proti cirkvi. Nezanedbateľným problémom pre stredovýchodeurópsku verejnú diskusiu je aj znehodnotenie antifašistického habitusu komunistickou propagandou a o to neškodnejšie začali vyzerať aj rôzne fašistické gestá. Kto neveril propagande, ten nemohol brať príliš vážne ani jej témy. Tak ako bol pomník osloboditeľom len nástroj sovietskej moci, aj oddelenie druhej svetovej vojny v múzeu bol iba boľševický kabinet voskových figurín.
Ale komunisti pracovali s polopravdami. Nevymýšľali si históriu, len ju manipulovali. Dokonca ani väčšina procesov s vojnovými zločincami napokon neuniesla revíziu právneho štátu, tie procesy by sa v podstate museli začať odznova. To však v praxi nie je možné, a tak si revizionizmus bude aj ďalej nachádzať argumenty. Komunistická propaganda zničila etickú hodnotu kultúry dejín. Pre vyvážené zhodnotenie dejín je nevyhnutné získať tú hodnotu späť. Koľko času si niečo také žiada, nám ukazuje diskusia o kolaborácii v Holandsku, ktorá ani napriek demokratickému prostrediu nemá konca.
To zasa súvisí s faktom, že aj po vojne sa tak na východe, ako aj na západe robila politika vymedzovaním voči domnelému nemeckému nebezpečenstvu. Je to zvláštne, koľko spoločností v Európe si z antifašizmu ex post vyvodilo pohodlnú legitimáciu pre deficity, ktoré si zavinili samy. Až po osemdesiatom deviatom a s absolútne občianskym novým založením nemeckého národného štátu tento nástroj odpadol. Na východe Európy je história na mnohých miestach namiešaná zvrátene. Ak má byť práca kolektívnej pamäti Stredovýchodoeurópanov dôkladná, musí sa jej na ňu nechať čas.