Minulý týždeň chceli všetci odo mňa vedieť: „Prečo vás v Bielorusku zakázali?“
Mali na mysli: spoločne s ďalšími spisovateľmi a hudobnými skupinami som sa ocitol na čiernej listine.
Zvláštna bola intonácia, s akou sa novinári vypytovali: „Vás nemrzí, že vaše meno sa v bieloruských médiách nesmie spomenúť?“ No pravdaže, už roním slzy! Na druhej strane: niet sa zas ani čím pýšiť. Nemám rád Lukašenkov režim. Je to hnusný režim. Nádhernú krajinu lesov a jazier priklopil vrchnákom a dusí ju. Nečudo, že ani oni nemajú radi mňa.
Je to jasné: zakazovanie spisovateľov je demonštráciou vlastnej impotencie. Ja som napríklad nemal zvlášť v láske Busha juniora. Ale bolo by smiešne, keby ma v Amerike zakazovali.
Čudujem sa inému: len málo spisovateľov a hudobníkov je zakázaných. Tých, čo protestujú proti nešťastiu u susedov, je málo: proti štátnemu terorizmu, mučeniu a bezpráviu, proti tejto lukašenkovskej autoritárskej nákaze, epidémii, ktorá nás dobieha aj tu v Moskve.
Kýchame a kašleme. Vďačíme za to okrem iného aj Minsku. Ale odkiaľ sa berie ľahostajnosť ostatných?
Nás tu bolesti druhých nebolia. Európa, Amerika, arabský svet – všetci sú pobúrení z teroristu Kaddáfího. My sme však nevydali takmer ani hlásku.
Ako zarezaní. Moskva oficiálne len tlmí rozmach mierumilovných protestov, straší islamizmom a naráža na oranžovosť samotnej revolúcie. Тade sa tiahne deliaca čiara.
Kaddáfímu niet kam vtlačiť biľag. Západ otočil – teroristu sa treba naozaj báť, ale keď líbyjský ľud explodoval sám od seba, chcú mu pomáhať, podporiť ho.
Len načo sú komu u nás líbyjskí povstalci, bojujúci v nejakej nepochopiteľnej púšti? Kto im môže povedať dobré slovo? Dopekla aj s nimi!
Trpíme na smrteľnú ľahostajnosť. Bez väčších problémov nás rozkrájali na kúsky. Inteligencia, čo kedysi písala listy na obhajobu našich disidentov, sa zmenila na historickú skamenelinu. Kultúrna elita – ako sa teraz nazýva určitý typ preslávených reprezentantov umenia – je rozvrátená a poroztŕhaná. Svojich väzňov ešte sem tam niekto poľutuje, o cudzích nechcú počuť.
Bezvedomie je bič. Takým istým bičom je ochabnutosť svedomia. Vládni, Kaddáfí. Gniav všetkých, Lukašenko! Nie sme príliš „za“, ale ani nijako zvlášť „proti“. Život nás naučil. Nemiešajte sa do toho! Nemiešajte sa do toho, vy, čo by ste najviac mali! Zdravíme vás, diktátori, z nášho gauča! Kaddáfí a Lukašenko sa zohriali v lúčoch našej hanby.