Otvorenie Berlínskeho literárneho festivalu: O jednotlivcovi a jazyku más.
Foto: Leonard Freed
Byť izraelským spisovateľom, ktorý otvára Medzinárodný literárny festival vo Viedni, – okrem toho, že je to veľká česť – je samo osebe aj konštelácia, ktorá by ani v myšlienkach, ba ani vo vete, v podstate ešte prednedávnom nebola možná a dodnes ma svojím spôsobom rozrušuje. Napriek všetkej tej blízkosti, ktorá dnes vládne medzi Izraelom a Nemeckom – a aj vo vzťahoch medzi Izraelčanmi a Nemcami, Židmi a Nemcami –taká konštelácia ešte stále nie je samozrejmosť. Vo vedomí, v srdci, je miesto, ktorým musia niektoré formulácie musia prejsť. Akousi prizma času a spomienok – v ktorom sa ako svetelný lúč rozložia do celého spektra farieb a zvukov. A keď tu teraz stojím, v Berlíne, musím sa vysporiadať s niektorými pojmami, ktoré sa vo mne v tej prizme času a spomienok znovu a znovu lámu.
Narodil som sa a vyrástol som v Jeruzaleme, v štvrti a v rodine, kde ľudia neboli schopní slovo “Nemecko” ,a ani pojem “šoa” vysloviť. Hovorili len o tom, “čo sa tam stalo”. Je zaujímavé, že Židia v hebrejčine a jidiš a v každom inom jazyku, ktorým hovoria – väčšinou hovoria o tom, čo sa tam stalo. Zatiaľ čo nežidia hovoria skôr o tom, čo sa stalo vtedy. Medzi “tam” a “vtedy” je priepastný rozdiel: “Vtedy” znamená – v minulosti. “Vtedy” implikuje čosi, čo sa udialo a je preč. Zatiaľ čo “tam” poukazuje na to, že niekde, na nejakom mieste to, sa udialo, stále kvasí a paralelne s naším bežným životom sa to nepretržite ďalej plodí a môže znovu kedykoľvek prepuknúť. Nie je to uzavreté. Aspoň nie pre nás Židov.
Moja generácia, tých, čo sa narodili v Izraeli začiatkom päťdesiatych rokov, bola obklopená nepriedyšným mlčaním. Len po nociach v našej štvrti ľudia vykrikovali zo sna. Keď sme vošli do miestnosti, v ktorej dospelí hovorili o vojne, rozhovor sa okamžite skončil. Ale z času na čas sme zachytili útržky viet: “Naposledy som ho videl na ‘Nebeskej ulici!’ v Treblinke…” – “O obidve deti prišla pri prvej selekcii…”
Možnože viac než všetko ostatné sme vtedy pociťovali stratu naivnej viery, ľudskej viery v človeka, v jeho dobrotu. V jeho súcit. Pred asi dvadsiatimi rokmi, keď mal môj najstarší syn necelé tri roky, sa uňho v škôlke ako každý rok konal Deň spomienky na holokaust. Môj syn veľmi nerozumel, čo mu vysvetľovali, a prišiel domov zarazený a dopletený. Pýtal sa ma: “Tato, čo sú to tí nacisti? Čo spravili? Prečo?” Nechcel som mu to povedať. A ja, čo som vyrástol v mlčaní, ktoré vo mne vyvolávalo toľko strachov a zlých snov, čo som napísal knihu o dieťati, ktoré z mlčania rodičov nakoniec prišlo o rozum, som odrazu pochopil svojich rodičov a nemých rodičov svojich kamarátov. Mal som pocit, že ak mu to porozprávam, keď mu trebárs celkom opatrne naznačím, čo sa tam stalo, že tým zašpiním čistotu svojho trojročného syna, že v okamihu, keď by do jeho detského nevinného vedomia prenikli tie brutálne predstavy, by to už nebolo to isté dieťa. Už by to nebolo vôbec dieťa…
Odkedy mi začalo byť jasné, že budem spisovateľ, som vedel aj tom, že budem písať o holokauste. Myslím, že obidve tie istoty sa vo mne narodili súčasne. Možno aj preto, že som veľmi skoro získal pocit, že to množstvo kníh o holokauste, ktoré som prečítal, mi nedalo odpoveď na niekoľko jednoduchých, nutných otázok, ktoré som si musel klásť a ktoré som v musel nájsť v niekoľkých slovách odpoveď.
A čím som bol starší, tým pevnejšie sa vo mne usádzalo presvedčenie, že v skutočnosti nikdy neporozumiem svojmu životu v Izraeli – životu človeka, otca, spisovateľa, Izraelčana, Žida – ak nebudem písať o svojom živote prežitom “tam”, v holokauste, o tom, čo by sa so mnou stalo, keby som bol “tam”, ako obeť alebo ako vrah.
Chcel som vedieť oboje. Jedno z tých dvoch by nebolo dosť. To znamená: keby som bol Žid v nacistickom režime, Žid v koncentračnom tábore alebo Žid vo vyhladzovacom tábore: čo by som mohol urobiť, aby som niečo zo seba zachránil, aspoň niečo zo svojho Ja?… Na túto otázku môže človek odpovedať iba sám za seba. Možno tu môžem ponúknuť možnú cestu k možnej odpovedi: v židovskom náboženstve je legenda či viera, že každý človek má v tele malú kostičku menom “mandel”, je niekde v blízkosti atlasového stavca a skrýva v sebe celú dreň duše človeka. Táto kostička je nezničiteľná. Aj keď bude celé telo zničené, rozdrvené či spálené – mandel-kostička je nezničiteľná. A v nej sa zachovala iskrička ľudskej jedinečnosti. V nej leží jadro nášho Ja. A podľa tejto viery, keď človek vstane z mŕtvych, nanovo stvorený bude práve z tejto kosti.
Druhá otázka, ktorú som si kládol, s tou prvou úzko súvisí a zároveň z nej vyplýva: Pýtal som sa, ako sa normálny, obyčajný človek – a väčšina nacistov a ich prívržencov boli koniec koncov takí – môže zmeniť na súčiastku vraždiaceho mechanizmu. Inými slovami, čo je to za vec, ktorú zo seba musím odtisnúť – ausklammern – čo musím v sebe potlačiť, čo musím vytesniť, aby som mohol kooperovať s vraždiacou mašinériou? Čo v sebe musím zabiť, aby som bol vstave zabiť iného človeka, iných ľudí, aby sa vo mne vyvinulo prianie vyničiť celý národ či toto ničenie mlčky tolerovať?
Za množstvo hrozných vecí, ktoré sa dejú okolo nás, nepreberáme ani tú najmenšiu osobnú zodpovednosť. Ani aktívnou podporou, ani výrazom empatie. Je také jednoduché zhodiť bremeno osobnej zodpovednosti tým, že sa zmeníme na čiastočku davu, davu bez tváre a bez identity. Zbaviť sa zdanlivo každej zodpovednosti, oslobodiť od každej viny. Je možné, že takúto ľahkovážnu ľahostajnosť voči masovému vraždeniu umožňuje len svetová realita, ktorá sa z veľkej časti skladá z kategórie “masa”, realita “života ako masy”. A že veľká otázka, ktorú by sme si dnes mali bezpodmienečne klásť, znie: V ktorej situácii, v ktorom okamihu, sa stávam “masou”?
Existuje niekoľko možných definícii procesu, v ktorom sa jednotlivec rozpúšťa v mase alebo je ochotný dať časť seba “mase” k dispozícii. Keďže my tu prítomní sa zaoberáme literatúrou a jazykom, vyberiem si definície, ktoré majú najbližšie k našej životnej ceste a našim sklonom: stávam sa “masou”, keď sa zrieknem práva sám myslieť a formulovať svoje slová – svojím vlastným jazykom – a automaticky a nekriticky preberiem formulácie a slová, ktoré mi diktujú iní. A stávam sa “masou”, keď si prestanem privolávať v pamäti mravné zásady, pre ktoré som sa rozhodol. Svet, v ktorom dnes žijeme, možno nie je brutálny takým holým a jednoznačným spôsobom ako svet vytvorený nacistami, ale fungujú v ňom niektoré mechanizmy s podobnými zákonitosťami: stieranie akejkoľvek ľudskej jedinečnosti, miznutie akejkoľvek záväznosti a zodpovednosti za osud iných. Čoraz väčšia vláda násilia a cudzoty vo svete, v ktorom permanentne živíme nenávisť a strachy, v ktorom sa zdá, že fanatické, fundamentalistické sily zo dňa na deň mocnejú, zatiaľ čo ostatné sily čoraz väčšmi váhajú o nádeji na zmenu.
Hodnoty a horizonty tohto sveta, atmosféra, ktorá v ňom vládne, a jazyk, ktorý v nej prevláda, sú čoraz väčšmi diktované fenoménom, ktorý označujeme ako masové médiá. Ten pojem vznikol už v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď sociológia začala hovoriť o masových spoločnostiach. No sme si dnes skutočne vedomí významu tohto pojmu a procesu, ktorým prešiel? Chápeme, že masmédiá nedodávajú mase len komunikáciu, ale že najskôr mnohými spôsobmi robia zo svojich konzumentov masu? Násilím a cynizmom, ktoré za vyjavujú v každom pojme; plochým, vulgárnym jazykom, ktorý používajú, banalitou a moralizovaním, ktorými narábajú s komplikovanými politickými a mravnými problémami, duchovnou a emocionálnou prostitúciou, ktorú nám pred očami praktizujú a na ktorú nás navádzajú, gýčom, do ktorého ponoria všetko, čoho sa dotknú, gýčom vojny a smrti, gýčom lásky, gýčom intimity.
Na prvý pohľad sa síce zdá, že tieto médiá sa zameriavajú práve na jednotlivca, nie na masu. Že sú sústredné na individualizmus, a nie na kolektív. V tom však spočíva nebezpečný klam: masmédiá zdôrazňujú jednotlivca, vyzdvihujú do nebies a zdanlivo ho čoraz viac privádzajú k jedinečnosti, no v konečnom dôsledku ho dovedú len k nemu samotnému: k jeho vlastným potrebám, k jeho vlastným osobným úzkym záujmom, k jeho želaniam a vášniam. Otvorene aj skryto oslobodzujú jednotlivca od toho, čoho by sa beztak najradšej zbavil: od zodpovednosti za následky vlastných činov pre iných.
Tieto médiá sú hnané hlbokou potrebou rozdúchavať oheň záujmu širokého publika, stále viac dráždiť hladné pudy. A aj keď sa zaoberajú témami, ktoré majú morálny, humanitný prvok, a aj vtedy, keď preberajú rolu spoločenskej zodpovednosti, sa zdvihnutý prst, s ktorým ukazujú na centrá korupcie, bezprávia a utrpenia, javí skôr ako prst automatu, bez skutočného záujmu o problémy, na ktoré ukazuje. Skutočným cieľom týchto médií je zachovať tento permanentný dráždivý stav, stav verejného pranierovania či verejného absolutória niektorých jednotlivcov, ktorí sú okamžite vymenení. Rýchla vymeniteľnosť je posolstvom masmédií.
Literatúra nemá vplyvných predstaviteľov mocenských centrách sveta, ktorý som tu opísal, a nepredpokladám, že ho môže zmeniť. Môže však predstaviť alternatívne cesty, ako sa v tomto svete dá žiť podľa vnútorného rytmu a s vnútornou kontinuitou, ktoré oveľa väčšmi zodpovedajú našim prirodzeným, duševným a duchovným potrebám, ako to, čo nám vonkajšie systémy násilím vnucujú.
Dobrá kniha robí čitateľa jedinečným a vyslobodzuje ho z davu. Dáva mu možnosť cítiť, ako sa v ňom z neznámych regiónov vynárajú a vystupujú na povrch duševné procesy, spomienky a možnosti existencie, ktoré patria len a len jemu. Ktoré sú výhradne plodom jeho osobnosti. Výsledkom jeho najintímnejších úvah. Pretože v každodennom živote, vo vulgárnosti všedného dňa, vo všeobecnom znečistení intelektu, plochom, nediferencovanom jazyku, sa tieto poryvy duše len ťažko môžu vyslobodiť z oných vnútorných hĺbok, a teda dostať sa k slovu.
V ideálnom prípade nám môže literatúra udeliť tú milosť a pomôcť nám trochu sa vymaniť z choroby odľudšťovania, ktorú nám spôsobuje život vo veľkých, anonymných, globalizovaných spoločnostiach: z postihnutia, že my sami sme písaní „hrubým“ jazykom, jazykom klišé, zovšeobecnení a stereotypov, z postihnutia našej premeny – ako povedal Herbert Marcuse – na jednorozmerného človeka.