Kríza Covid-19 dramaticky preformátuje odpoveď Európskej únie na všetky ostatné krízy, ktorým v poslednom desaťročí čelila.
Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
“Aké zvláštne dni to žijeme,” napísal mi včera jeden španielsky priateľ – a naozaj sú zvláštne. Nevieme, kedy pandémia Covid-19 skončí, nevieme, ako skončí, môžeme len špekulovať o dlhodobých politických a ekonomických dôsledkoch. V čase krízy sme nakazení neistotou. Ale prinajmenšom nasledujúcich sedem vecí odlišuje túto krízu od tých predošlých.
Prvou lekciou je, že na rozdiel od finančnej krízy 2008 – 2009 si corona vírus vynúti návrat silných vlád. Po kolapse Lehman Brothers pozorovatelia predpokladali, že nedôvera voči trhom, ktorú kríza spôsobila, bude mať za následok viac dôvery voči vládam. To nie je vôbec nový koncept: roku 1929, po tom, čo prepukla Veľká depresia, sa ľudia dožadovali silných zásahov vlády, ktoré mali niečo urobiť s klesaním trhu. V sedemdesiatych rokoch to bolo naopak: ľudia boli sklamaní vládnymi zásahmi a začali znovu veriť v trh. Paradoxom rokov 2008 – 2009 bolo, že nedôvera voči trhu nepriniesla so sebou požiadavku väčších vládnych zásahov. S vírusom teraz prichádza veľký comeback vlád. Ľudia sa spoliehajú na vlády, že zorganizujú kolektívnu obranu proti pandémii, a spoliehajú sa na ne, že zachránia topiace sa ekonomiky. Efektívnosť vlád sa odteraz bude merať ich schopnosťou meniť každodenné správanie ľudí.
Druhou lekciou je, že vírus nám ukazuje ďalšiu demonštráciu mystiky hraníc, a že pomôže znovu utrvrdiť rolu národného štátu v rámci Európskej únie. Už vidíme, ako sa množstvo hraníc medzi krajinami zatvára – a fakt, že každá vláda v Európe sa sústreďuje na vlastný národ.
Za normálnych okolností by členské štáty vo svojich zdravotných systémoch nerobili rozdiel medzi pacientmi s rôznou štátnou príslušnosťou (tým nemyslím imigrantov z iných častí sveta, ale občanov EÚ). A tak corona vírus posilní nacionalizmus, aj keď to nebude etnický nacionalizmus.
V mene prežitia budú vlády od občanov chcieť, aby stavali múry – nielen medzi štátmi, ale medzi jednotlivcami, keďže nebezpečenstvo, že sa človek nakazí, pochádza od ľudí, s ktorými sa najčastejšie stýkate. Nie vzdialení cudzinci budú najväčšou hrozbou, ale tí, čo sú blízko vás.
Tretia lekcia corona víru súvisí s dôverou k expertom a expertným vedomostiam. Finančná kríza a utečenecká kríza roku 2015 vygenerovala obrovské množstvo ľudovej nespokojnosti s expertmi. Tento posun, ktorý sa stal jedným z veľkých úspechov populistických politikov v posledných desiatich rokoch, corona vírus zvráti. Väčšina ľudí dôveruje expertom a pozorne počúva vedu, keď ide o ich životy. Už teraz vidieť, ako rastie legitimita profesionálov, ktorí v čele boja s vírusom. Profesionalita je znovu v móde.
Štvrtú lekciu možno interpretovať rôzne, ale tak či tak je veľmi významná. Vírus by bohužiaľ mohol zvýšiť príťažlivosť big data autoritárstva, uplatňovaného čínskou vládou. Môžete viniť čínskych lídrov z nedostatku transparentnosti, ktorý spôsobil, že zareagovali tak neskoro, lenže to, aká bola ich odpoveď efektívna a ako bol čínsky štát schopný dostať pod kontrolu pohyb a správanie ľudí, bolo veľmi impozantné. V terajšej kríze ľudia nestuále porovnávajú reakciu a efektívnosť svojej vlády s reakciami inýc vlád. A nečudujme sa, keď deň po kríze bude Čína vyzerať ako víťaz a Spojené štáty ako porazený.
Piata lekcia je o krízovom menežmente. Hlavná vec, ktorú sa vlády naučili, keď museli čeliť ekonomickej kríze, utečeneckej kríze a teroristickým útokom, bola, že najhorší nepriateľ je panika. Keby štyri mesiace po teroristickom útoku ľudia zanechali svoj bežný spôsob života a nevychádzali z domu, teroristi by dosiahli, čo chceli.
To isté platilo v rokoch 2008 – 2009: zmena správania často zvyšuje škody. A tak lídri aj občania odpovedali výzvami ako: “Len kľud!” “Žite ako ste žili doteraz!” “Ignorujte riziko!” a “Nepreháňať!”.
Teraz však vlády musia ľuďom povedať, aby svoje správanie zmenili a zostali doma. A úspech vlád bude do veľkej miery závisieť od ich schopnosti ľudí vyľakať tak, aby robili, čo im kážu. “Len žiadnu paniku!” je zlé heslo do tejto krízy. Ak máme pandémiu izolovať, ľudia by mali byť v panike – a mali by drasticky zmeniť svoj spôsob života.
Šiesta lekcia je v tom, že táto kríza výrazne poznačí medzigeneračnú dynamiku. V kontexte diskusií o zmene klímy a riziku, ktoré predstavuje, boli mladšie generácie veľmi kritické k starším, vytýkali im sebectvo a to, že o budúcnosti nepremýšľajú vážne. Corona vírus túto dynamiku obracia: teraz sú starší členovia spoločnosti zraniteľnejší a cítia sa ohrození viditeľnou neochotou mileniálov zmeniť svoj spôsob života. Tento medzigeneračný konflikt by mohol byť ešte zosilnieť, ak bude kríza trvať dlho.
Siedma lekcia znie, že v určitom bode budú vlády nútené rozhodovať sa medzi containmentom, obmedzovaním šírenia pandémie, za cenu zničenia ekonomiky, a tým, že sa zmieria s vyššími obeťami na životoch, aby zachránili ekonomiku.
Ešte je priskoro špekulovať o politických následkoch Covid-19. Kríza dala zapravdu obavám antiglobalistov: zatvorené letiská a samoizolácia jednotlivcov vyzerá ako ground zero globalizácie. Paradoxne, nové antiglobalistické hnutie by mohlo oslabiť populistických aktérov, lebo na tom, čo hovoria, síce niečo naozaj je, lenže aj ak majú pravdu, nemajú riešenie. Kríza Covid-19 teda dramaticky preformátuje odpoveď EÚ na všetky ostatné krízy, ktorým v poslednom desaťročí čelila. Fiskálna disciplína už nie je ekonomickou mantrou dokonca ani v Berlíne, a tejto chvíli už žiadna európska vláda nebude obhajovať otvorenie hraníc utečencom.
Uvidíme, ako presne kríza zasiahne budúcnosť európskeho projektu. Je však jasné, že v konečnom dôsledku môže vírus spochybniť niektoré základné predpoklady, na ktorých je EÚ postavená.