Slovenské eurohviezdy zažiarili v Londýne. Balla a Ivana Dobrakovová sú prví slovenskí autori, ktorých do rozvetvenej rodiny Eurostars – európskych literárnych hviezd – privítala neúnavná propagátorka európskej literatúry a vedúca siete European Literature Network Rosie Goldsmith. Sedemnásteho mája v londýnskom kníhkupectve Waterstones Piccadilly (fotografie z prezentácie si môžete pozrieť tu) a o dva dni neskôr aj na stretnutí slavistov v Sheffielde uviedli dve nové publikácie: Ballovu novelu V mene otca (In the Name of the Father and other stories (vydavateľstvo Jantar Publications) a antológiu Into the Spotlight. New Writing from Slovakia s ukážkami z diela 16 súčasných slovenských spisovateľov, medzi nimi aj z Ballovej poslednej knihy Veľká láska a poviedky Rosa zo zbierky Toxo Ivany Dobrakovovej.
Balla a Ivana Dobrakovová. Foto: Archví Julia Sherwood
Od začiatku nového milénia v anglickom preklade vychádzajú dve až tri knihy slovenských autorov ročne. Rok 2017 však bude rekordný: štyri knihy sú už na svete a do konca roka majú vyjsť prinajmenšom ďalšie dve. Zdá sa, že podnikaví vydavatelia na oboch brehoch Atlantického oceánu konečne začínajú objavovať skryté poklady literatúry, ktorá doteraz patrila k najmenej známym z celej Strednej a Východnej Európy.
Nezávislé americké vydavateľstvo Two Dollar Radio v meste Columbus, Ohio doteraz vydávalo len knihy anglojazyčných autorov, no 19. mája vydali Plán odprevádzania (Café Hyena) Jany Beňovej pod titulom Seeing People Off, ako svoju prvú knihu v preklade (recenzie si môžete prečítať tu a tu). Janet Livingstone, ktorá sa nedávno vrátila do USA po rokoch, strávených na Slovensku, už pracuje na preklade ďalšej knihy Jany Beňovej, Honeymoon, ktorá má vyjsť v rovnakom vydavateľstve v roku 2018.
Londýnske vydavateľstvo Jantar Publishing sa donedávna zameriavalo najmä na českých autorov v anglickom preklade, nedávno sa však rozhodli zaradiť do edičného plánu aj slovenských, maďarských a poľských spisovateľov. Patrí k nim aj Ballova novela V mene otca, ktorú som preložila spoločne s manželom a pre ktorú som predtým už niekoľko rokov hľadala vhodné vydavateľstvo. Knižka vyšla v nádhernej grafickej úprave Jacka Collinga a dočkala sa už prvej, nadšenej recenzie z pera Rosie Goldsmith; audiokniha má vyjsť v júli.
Ilustrácie: Ivana Šáteková
Americkej slavistke Magdaléne Mullek sa zas podarilo nahovoriť Slavica Press, vydavateľstvo Indiana University, kde je doktorandkou, aby anglofónnym čitateľom predstavilo súčasnú slovenskú prózu. Magdaléna ma prizvala k spoluprácii a do antológie Into the Spotlight sme spoločne vybrali ukážky z diel autorov, ktorí podľa nás predstavujú prierez generáciami a žánrami, charakteristickými pre súčasnú slovenskú literatúru, čo znamená aj silné zastúpenie ženských autoriek. V antológii nájdete ukážky z diel Zuzany Cigánovej, Michala Hvoreckého, Moniky Kompaníkovej, Lukáša Luka, Dušana Mitanu, Pavla Rankova, Alty Vášovej a Pavla Vilikovského v preklade Magdalény Mullek; ja som v spolupráci s manželom predstavila tvorbu Ballu, Jany Beňovej, Ivany Dobrakovovej, Uršule Kovalyk, Petra Macsovszkého, Veroniky Šikulovej, Mareka Vadasa a Víťa Staviarskeho.
Ivana Šáteková antológiu ilustrovala a navrhla aj obálku – táto ironická variácia na tému tradičného vidieckeho obrazu Slovenska bola v apríli súčasťou jej výstavy výšiviek a gvašov Hore Hajl Dole Hajl v bratislavskej galérii Ateliér XIII. Mladá výtvarníčka sa v nich kriticky vyrovnávala s niektorými mizogýnnymi a xenofobickými ľudovými zvykmi a porekadlami.
Ilustrácie: Ivana Šáteková
Lucia Gardin, slovensko-talianska fotografka, známa svojimi portrétmi hviezd filmových festivalov v Benátkach, dodala väčšinu fotografií autorov antológie zo svojej zbierky portrétov slovenských spisovateľov, ktorú pripravuje pre Literárne informačné centrum. LIC zabezpečuje prezentáciu slovenskej literatúry vo svete a poskytuje aj finančnú podporu prekladom, bez ktorej by si americké a britské vydavateľstvá sotva trúfli vziať na seba riziko vydávať slovenských autorov.
Prezentácia antológie Into the Spotlight v Londýne a Sheffielde sa mohla uskutočniť aj vďaka vydavateľstvu Parthian Books, ktoré zakúpilo práva na britskú distribúciu. Z tohto malého vydavateľstva vo Walesi sa pomaly, ale iste stáva hlavná bašta slovenskej literatúry na Britských ostrovoch: roku 2014 vydali v angličtine román Petra Krištúfka Dom hluchého (House of the Deaf Man), roku 2016 Krasojazdkyňu The Equestrienne Uršule Kovalyk a začiatkom júla v Dubline predstavili zbierku básní Eleni Cay Butterfly’s Tremblings in the Digital Age v preklade Johna Minahanea.
Na október sa chystá prezentácia antológie v Spojených štátoch, ktorej sa spolu s Magdalénou Mullek zúčastnia Zuzana Cigánová a Michal Hvorecký, dvaja ďalší zo šestnástich autorov, ktorých diela sú tu zastúpené. Dúfajme, že sa stretnú s rovnako pozitívnou odozvou ako vystúpenie Ballu a Ivany Dobrakovovej v kníhkupectve Waterstones v srdci Londýna, na Piccadilly. Diskusiu s autormi viedla Rosie Goldsmith; obaja potom prečítali krátke ukážky zo svojich diel v origináli a anglické preklady prečítala Rosie a jej manžel Max Easterman (bývalí redaktori BBC).
Ivana Dobrakovová je známa ako autorka dvoch zbierok poviedok a románu Bellevue, ale aj ako prekladateľka z taliančiny, ktorá priniesla slovenským čitateľom neapolskú ságu Eleny Ferrante.
Londýnskemu obecenstvu autorka vysvetlila, že hoci “väčšina epizód, dialógov a faktov z poviedky Ros je vymyslená, hlavná postava je čiastočne inšpirovaná skutočnou, veľmi svojráznou talianskou paňou, ktorá k nám chodila istý čas upratovať. A keďže po príchode do Talianska, kde doteraz žijem, som spočiatku nemala veľa kontaktov a ako prekladateľka pracujem doma, táto pani a naše rozhovory a nezhody nabrali istú dôležitosť v mojom živote, až takú, že som sa na ňu často sťažovala v mailoch jednému môjmu priateľovi, slovenskému spisovateľovi. Ten sa o nej rozhodol napísať poviedku, ktorá bola uverejnenená v nedeľnej prílohe najväčšieho slovenského denníka, odznela v rozhlase a neskôr sa objavila aj v jeho zbierke poviedok. Až pár rokov nato vznikla moja poviedka Rosa, ktorá sa však následne stala jedným z mojich najprekladanejších textov. O tejto situácii, teda, tá istá téma v našich poviedkach, napísal satirickú poviedku tretí slovenský spisovateľ, ktorá vyšla tento rok v jednom literárnom časopise. Môj manžel, ktorý poznal ‘predlohu’, sa tomu veľmi teší, ako aj každému novému prekladu Rosy, želal by si, aby toho bolo ešte viac, aby som to rozvinula, napísala o nej celú knihu, aby o nej napísal ešte niekto ďalší, aby sa z nej stala populárna literárna postava, baví sa na tom, že celé to inšpirovala táto pani, ktorá o ničom netuší a nevie spisovne napísať ani slovo aspirapolvere – vysávač.”
Ilustrácie: Ivana Šáteková
Anglických divákov zaujalo a pobavilo, že Balla – napriek tomu, že vydal desať kníh, preložených do rôznych jazykov a získal rôzne literárne ceny – naďalej pracuje v Nových Zámkoch, ďaleko od hlučného bratislavského literárneho davu. Ako povedal Rosie Goldsmith, vydržal pracovať 27 rokov v tom istom zamestnaní pretože “každé štyri roky sa jeho práca celkom zmení”. A ako pred časom prezradil v rozhovore s organizátormi ceny Anasoft Litera: “Mám o vás obavy. Pretože keď niekto má rád moje písanie, väčšinou nie je celkom v poriadku. Na druhej strane bez ľudí, ktorí nie sú celkom v poriadku si neviem predstaviť aspoň trošku príjemný život. A vlastne kvôli tomu som to vždy, od začiatku, začal robiť, že som chcel osloviť práve tých ľudí, ktorí ktorí majú taký istý čudný pocit zo života ako ako ja a takto sa vytvára nejaká komunita, ktorá potom môže prežiť v tom pre nich dosť cudzom svete.” V tom istom rozhovore Balla ďalej priznal, že píše stále o tom istom – teda o sebe. Vo svetle tejto informácie diváci určite ocenili, že autor bol ochotný prečítať ukážku zo svojej knihy a zúčastniť sa čítania, činnosti, ku ktorej má prinajmenšom ambivalentný postoj. Vyplýva to aj z nasledovnej ukážky z Veľkej lásky, zaradenej do antológie (Jantar Publications sa chystá vydať anglický preklad celej knihy budúci rok):
„Spájal teda karikatúru tváre s karikatúrou hlasu a takto neraz realizoval na pódiu karikatúru vystúpenia. Lenže publikum bolo skutočné a oprávnene očakávalo skutočné zážitky. K jeho spotvorenému výzoru a spotvorenej reči sa automaticky pridávali spotvorené názory, zdemolovaná syntax, rozlámané vety – z trosiek sa ešte dymí – logika je po vážnej frontálnej havárii – hasiči v publiku vystrihujú špeciálnym zariadením z rozmláteného vraku reči zvyšky významov a zmyslu. (…) Stačilo náhodne vyslovené slovo – slová vyslovoval v takýchto situáciách jedine náhodne – a vynorili sa spomienky. Náhle zmeravel ako v katatónii, presvedčený, že sa už nikdy nebude môcť pohnúť, nikdy sa nedostane preč z toho prekliateho miesta, náhodne vyrieknuté slovo mu uprostred vraku načatej vety bránilo v akomkoľvek ďalšom verbálnom prejave, vypleštil oči, chcel by niečo jachtať, ale nevedel zopakovať ani len to nešťastné slovo, ktoré vyvolalo prúd spomienok, sedel s vyvalenými očami a mlčal a diváci sedeli s vyvalenými očami a čosi si šepkali a jeho znútra ovládla spomienka, šlo o detail súvisiaci s Laurou, alebo si možno spomenul na kliatbu, ktorú na neho jednej noci pred desiatimi rokmi uvalila Diana, bolo to skrátka niečo, čo sa v pamäti zmenilo na jed, akoby mozog vylučoval kyselinu, rozkladajúcu spomienky na nechutnú kašu, ktorej má plnú hlavu, kaša ho paralyzuje a núti v najkrajnejšom prípade hľadať Boha či inú spásu, a na druhý deň potom v novinách napísali, že to bola ďalšia veľmi rozpačitá beseda s veľmi rozpačitým spisovateľom.”