Keď Putinova armáda neskrývane anektovala Krym, ruský prezident vystúpil v televízii a úškľabkom oznámil svetu, že na Ukrajine nie sú žiadni ruskí vojaci. Keď si Donald Trump vycucá z prsta fakty, napríklad keď tvrdí, že videl, ako sa v štáte New Jersey tisícky moslimov tešili z teroristického útoku na dvojičky alebo že mexická vláda úmyselne posiela do Ameriky ‘zlých’ prisťahovalcov, a keď organizácie overujúce pravdivosť informácií hodnotia 78 percent jeho výrokov ako nepravdivé a on sa napriek tomu môže stať kandidátom na prezidenta USA – v takýchto chvíľach sa zdá, že krajine slobody už na faktoch prestalo záležať. Keď kampaň za Brexit vyhlási “Investujeme do zdravotníctva 350 miliónov libier, ktoré nám každý týždeň berie EÚ” a keď po vyhranom referende jeden z vodcov Brexitu nad týmto tvrdením mávne rukou ako nad “omylom” a ďalší ho vysvetľuje ako “ašpiráciu”, je evidentné, že žijeme v “postfaktuálnom” alebo “postpravdivom” svete. Nielen vo svete, kde politici a médiá klamú – to robili odjakživa – ale vo svete, kde im je celkom jedno, či hovoria pravdu alebo nie.
Foto: Franck Robichon / EPA
Ako sme sa sem dopracovali? Spôsobila to technológia? Ekonomická globalizácia? Je to vyvrcholenie dejín filozofie? Keď sa zbavíme ťarchy faktov – týchto obtiažnych symbolov vzdelania a autority, ktoré nám nedovoľujú zabudnúť na naše postavenie a obmedzenia – pociťujeme určitú pubertálnu radosť. Prečo však táto vzbura nastala práve teraz?
Mnohí z toho obviňujú technológiu. Miesto toho, aby priniesol novú éru pravdomluvnosti, informačný vek spôsobil, že lži sa šíria ako ‘digitálny prírodný požiar’. Kým sa odborníkom podarí dokázať nejakú lož, svetom už letia tisícky ďalších a obrovské množstvo “dezinformačných kaskád” bráni tomu, aby sa nerealita prestala šíriť. Firmy ako Google či Facebook vyvinuli algoritmy založené na vašich predchádzajúcich vyhľadávaniach a kliknutiach a každé ďalšie vyhľadávanie a kliknutie vás tak len upevňuje vo vašej predpojatosti. Sociálne médiá, v súčasnosti primárny zdroj správ väčšiny Američanov, nás ženú do bubliny plnej podobne zmýšľajúcich ľudí a zásobujú nás len informáciami, ktoré chceme počuť, či sú pravdivé alebo nie.
Je možné, že technológia ovplyvňuje náš vzťah k pravde aj inými, rafinovanejšími spôsobmi. Nové médiá tým nesčíselným množstvom obrazoviek a prúdov informácií roztriešťujú realitu do neuchopiteľnosti a tlačia nás do virtuálnej reality a snov alebo nám dovoľujú uniknúť do nej. V dôsledku tejto roztrieštenosti, spojenej s s dezorientáciou vyvolanou globalizáciou, ľudia túžia po bezpečnejšej, nostalgickej minulosti. “Dvadsiateprvé storočie necharakterizuje hľadanie nového,” napísala nebohá rusko-americká filologička Svetlana Boym, “ale šírenie nostalgie… nostalgickí nacionalisti a nostalgickí kozmopoliti, nostalgickí ekológovia a nostalgickí metrofíli (milovníci miest) po sebe strieľajú v blogosfére”. Putinove armády internetových trolov takto predávajú sen o znovuzrodení cárskej ríše a Sovietskeho zväzu; Trump sľubuje na Twitteri, že ‘vráti Amerike veľkosť'; zástancovia Brexitu na Facebooku oplakávajú stratené tradičné Anglicko a virálne vražedné videá Islamského štátu ospevujú mýtický kalifát. “Regeneračná nostalgia,” hovorila Svetlana Boym, sa “s paranoidnou odhodlanosťou” snaží znovu vybudovať stratenú vlasť, vníma samu seba ako “pravdu a tradíciu”, je posadnutá majestátnymi symbolmi a “kritické myslenie nahrádza utváraním citových pút… V extrémnych prípadoch dokáže vytvoriť zdanlivú vlasť, v mene ktorej sú ľudia ochotní umrieť či zabíjať. Nereflektovaná nostalgia plodí netvorov.”
Utiekanie sa do technologických snov je spojené s ekonomickou a sociálnou neistotou. Ak zo všetkých faktov vyplýva, že nemáte žiadnu ekonomickú budúcnosť, prečo by vás fakty mali zaujímať? Ak žijete vo svete, kde aj tá najmenšia udalosť v Číne môže spôsobiť, že v Lyone zrušia pracovné miesta, kde sa zdá, že vaša vláda stratila kontrolu nad tým, čo sa deje, otrasie to vašou vierou v tradičné inštitúcie, predstavujúce autoritu – politikov, akademickú obec i média. A odtiaľ je už len krôčik k tvrdeniu Michaela Govea, jedného z vodcov kampane za Brexit, že Briti “majú plné zuby odborníkov”, k Trumpovmu sopteniu proti “lamestreamovým” médiám [slovná hračka postavená na rýme slova main a lame – chromý] a rozmachu “alternatívnych informačných” webov na internete. Ako ukázal prieskum Northeastern University v USA, ľudia, ktorí nedôverujú mainstreamovým médiám paradoxne skôr prehltnú dezinformácie. “Konzumenti alternatívnych správ, čiže užívatelia snažiaci sa vyhnúť ‘masovej manipulácii’ mainstreamových médií, paradoxne najochotnejšie prijímajú falošné tvrdenia.”[1] Zdravá skepsa zaniká počas hľadania divokých sprisahaní. Putinova televízia vo všetkom vidí sprisahanie USA. Trump špekuluje, že za teroristickým útokom 11. septembra bol niekto vnútri americkej vlády a niektorí prívrženci Brexitu verili, že Británia je obeťou nemecko-francúzsko-európskeho spiknutia.
“Objektívne spravodajstvo neexistuje,” odpovedajú šéfovia Putinových propagandistických sietí Dmitrij Kiseľov a Margarita Simonjan, keď od nich žiadajú, aby vysvetlili na základe akých redakčných pravidiel dovoľujú, aby sa konšpiračné teórie prezentovali tak, akoby mali rovnakú hodnotu ako výskum postavený na dôkazoch. Televízia RT, medzinárodná hlásna trúba Kremľa tvrdí, že poskytuje priestor pre “alternatívny‘” pohľad na vec, v praxi to však znamená, že redaktora marginálneho pravicového časopisu kladie v dôveryhodnosti naroveň univerzitnému profesorovi a klamstvo vydáva za čosi, čo do vysielania patrí tak isto ako fakty. Donald Trump hrá podobnú hru, keď sa odvoláva na chýry ako na rozumné alternatívne názory a uvádza výmysly, napríklad, že Obama je moslim alebo že jeho súper Ted Cruz tajne vlastní kanadský pas, s upozornením: “Veľa ľudí tvrdí, že…”[2]
Takáto prezentácia pravdy a lži ako čohosi rovnocenného čerpá zo všeobecne rozšíreného postmodernizmu a relativizmu, ktorý za posledné tri desaťročia postupne presiakol z univerzít do médií a odtiaľ do všetkých ostatných sfér. V chápaní tohto myšlienkového prúdu znamená Nietzscheho heslo, že neexistujú fakty, len interpretácie, že každá verzia udalostí je len jedným z možných naratívov. Znamená to aj, že klamstvo sa dá ospravedlniť ako “alternatívny pohľad na vec” či “osobný názor”, keďže “všetko je relatívne” a “každý má svoju vlastnú pravdu” (na internete to skutočne tak je).
Maurizio Ferraris, jeden zo zakladateľov hnutia nového realizmu a jeden z najpôsobivejších kritikov postmodernizmu tvrdí, že je to vyvrcholenie dvoch storočí myslenia. Osvietenstvo si pôvodne kládlo za cieľ uľahčiť prístup k analyzovaniu sveta tým, že právo definovať realitu sa z božskej autority odovzdá rozumu jednotlivca. Svojím výrokom “Myslím, teda som” Descartes presunul sídlo vedomia do ľudskej mysle. No ak jediné, čo sme schopní spoznať je naša vlastná myseľ, znamená to, že – ako povedal Schopenhauer – “svet je moja predstava”. Postmodernisti to koncom 20. storočia doviedli ešte ďalej tvrdením, že “neexistuje nič okrem textu” a že všetky naše predstavy o svete sú odvodené z modelov moci, ktoré sú nám vnútené. Viedlo to k sylogizmu, ktorý Ferraris zhrnul nasledovne: “celú realitu vytvárajú vedomosti, vedomosti vytvára moc, ergo celú realitu vytvára moc… Znamená to, že realita je len výtvorom moci, a z tohto dôvodu je zavrhnutiahodná (ak pod ‘mocou’ chápeme Moc, ktorá má nad nami nadvládu) a ohybná (ak pod ‚mocou‘ chápeme že niečo je ‚v našej moci‘).”
Je v tom akási (temná) radosť. Môžete dať voľný priebeh každému šialenstvu, čo je vo vás a bude to v poriadku.
Postmodernizmus spočiatku zastával emancipačný postoj, ktorý mal oslobodiť ľudí od tyranie vnútených naratívov. No ako poznamenáva Ferraris, “nástup mediálneho populizmu ponúkol príklad odklonu od reality, ktorý neobsahuje žiadne emancipačné prvky”. Ak je realita nekonečne ohybná, Berlusconi, ktorý mal veľký vplyv na Putina, mohol právom vyhlásiť: “Čo nechápete, že nič neexistuje – či už myšlienka, politik alebo výrobok – ak to nie je v televízii?”[3]. A Bushova vláda tak mohla ospravedlniť vojnu, založenú na dezinformáciách. “Svojím konaním vytvárame vlastnú realitu,” povedal istý Bushov poradca, zrejme Karl Rove, denníku New York Times. Ferraris tento výrok analyzuje takto: “zatiaľ čo vy túto realitu skúmate – uvážlivo, ako to máte vo zvyku – my konáme ďalej a vytvárame ďalšie nové reality.”
Tým, že tvrdil, že všetky vedomosti znamenajú (tyranskú) moc, postmodernizmus navyše podkopal argumenty proti moci. Namiesto toho postuloval, že “keďže rozum a intelekt sú formy dominácie… oslobodenie treba hľadať prostredníctvom pocitov a tela, ktoré sú revolučné samy o sebe”. Odvrhnutie argumentov postavených na faktoch v prospech citov sa stáva pozitívom. Politickú ozvenu tejto tézy počujeme v myšlienkach Arrona Banksa, sponzora britskej kampane za odchod z EÚ: “Kampaň za zotrvanie v únii sa oháňala faktami, faktami, faktami. A to jednoducho nefunguje. S ľuďmi musíte nadviazať citový kontakt. V tom je tajomstvo Trumpovho úspechu.” Ferraris vidí koreň problému v tom ako filozofia zareagovala na vzostup vedy v osemnástom storočí. Keď veda prebrala interpretáciu reality, filozofia zaujala postoj, ktorý realite oponoval, aby si udržala priestor, kde by naďalej mala význam.
Keď sa snažím pochopiť svet, v ktorom som vyrástol a v ktorom žijem – tento svet v mojom prípade vymedzovalo Rusko, EÚ, Veľká Británia a Spojené štáty – a ak chcem nájsť časy, keď sa ešte faktom prikladal význam, nemusím sa vracať veľmi ďaleko. Pamätám si, že v časoch studenej vojny sa faktom pripisovala mimoriadna dôležitosť. Sovietski komunisti i kapitalisti na demokratickom Západe sa odvolávali na fakty na dôkaz, že ich ideológia je správna. Komunisti (najmä oni) pri tom švindľovali, nakoniec však prehrali, pretože svoje argumenty nevedeli doložiť. A keď ich prichytili pri klamstve, zahoreli spravodlivým hnevom. Vtedy im ešte záležalo na tom, aby pôsobili hodnoverne. Prečo obom stranám tak záležalo na faktoch? Obidva projekty sa snažili, prinajmenšom oficiálne, dokázať myšlienku racionálneho pokroku. Ideológia, príbeh a používanie faktov boli navzájom prepojené. A navyše, ako mi pripomenul mediálny podnikateľ a aktivista Tony Curzon Price, autorita a vedenie sú v časoch vojny dôležité, lebo poskytujú ochranu. Od vodcov očakávate fakty a oni vás faktami zaťažujú.
Potom prišli deväťdesiate roky minulého storočia. Nemalo už zmysel snažiť sa o pokrok a ani nebolo čo dokazovať. Fakty sa osamostatnili od politických príbehov. Bolo v tom čosi radostné: bola to éra hedonizmu a extázy a v tomto euforickom stave sme mohli ignorovať rušivé fakty ako stav bankového konta a zadlžiť sa po uši. Bez faktov a myslienok sa novými pánmi politiky stali experti na politickú propagandu a politickí technológovia. V Rusku sa tradícia vytvárania bábkových politických hnutí, ktorú zaviedla cárska polícia a KGB zlúčila so západnými trikmi PR a vznikla tak potemkinovská demokracia, v ktorej Kremeľ manipuloval všetky príbehy a všetky strany zľava doprava. Začalo to roku 1996, keď na záchranu prezidenta Jeľcina použili umelé strany a sfalšované správy a rozšírilo sa to až po model ‚virtuálnej politiky‘, ktorú teraz napodobňujú po celej Eurázii (Trumpov propagandista Paul Manafort r. 2006 v službách Kremľa pomohol na Ukrajine vytvoriť prezidenta Janukovyča podľa Putinovho vzoru). Vo Veľkej Británii sa to prejavilo na predimenzovanej kariére Alaistaira Campbella, nikým nevoleného tlačového tajomníka, ktorého pokladali za natoľko vplyvného, že v najlepšej dobovej politickej satire vystupoval ako centrum moci v krajine. V USA sa to začalo prvou vojnou v Perzskom zálive, ktorú Baudrillard označil za čistý výmysel médií, cez poprasku okolo Billa Clintona po druhú vojnu v Perzskom zálive a legendárny citát Carla Rovea, že “realitu vytvárame my”.
Napriek všetkému cynizmu sa politickí technológovia a propagandisti ešte v tých časoch snažili aspoň vytvoriť ilúziu pravdy. Ich príbehy mali pôsobiť logicky, hoci neprekypovali faktami. Keď to prasklo – diváci v Moskve odhalili ilúziu, ľudia neuverili bájkam o Iraku a nastal pád na burze – jednou z reakcií bolo zaťať sa, poprieť, že fakty sú dôležité a spraviť fetiš z toho, že nám na nich nezáleží. Je to veľmi výhodné pre tých, čo sú pri moci a voličom to tiež uľahčuje život. Putin nemusí prísť s presvedčivejším príbehom, stačí keď ukáže, že všetci klamú. Stačí, keď spochybní morálnu nadradenosť svojich nepriateľov a presvedčí svoj ľud, že je nenahraditeľný. “Keď Putin nenahebne klame, chce, aby Západ upozornil na jeho klamstvá,” hovorí bulharský politológ Ivan Krastev, “aby potom mohol ukázať prstom na nich a povedať, ‘veď vy tiež klamete'”. A ak všetci klamú, všetko je dovolené, či už v osobnom živote alebo v útokoch na cudzie krajiny.
Je v tom akási (temná) radosť. Môžete dať voľný priebeh každému šialenstvu, čo je vo vás a bude to v poriadku. Podstata Trumpa je v tom, že schvaľuje potešenie z tárania hovädín, radosť z čistých emócií, často hnevu, bez hlavy a päty. A obecenstvo, ktoré si za posledné desaťročie zvyklo žiť bez faktov sa teraz môže vyžívať v anarchickom pocite oslobodenia z oťaží logiky.