V poslednom čase sa v mojej krajine nežije dobre. Sám sa necítim najlepšie, hoci žijem v ústraní. Mám pocit, že moju krajinu ktosi obsadzuje, že ju ktosi jednoducho kradne a používa na vlastné ciele, a tie sú mi nejasné a dosť podozrivé.
Od istého času sa zdá, že v mojej krajine život mimo politiku nejestvuje. Vláda dvojčiat, vláda bratov Kaczynských spolitizovala celú verejnú sféru na hranicu možného. Úplne spolitizovali minulosť a skúšajú spolitizovať prítomnosť.
Pred časom jedno z dvojčiat, premiér, verejne povedalo, že bývalé zriadenie bolo zriadením vytvoreným pre bedárov. Takto arogantne, pohrdlivo, a aj na politika neznesiteľne hlúpo vykreslilo život a konanie miliónov ľudí žijúcich v Poľsku pred rokom 1989. Lebo, pravdaže, zriadenie bolo nespravodlivé a represívne, ale milióny ľudí v ňom žili celkom normálny slušný život. Tak ako napríklad môj otec, ktorý nikdy nemal s komunistami nič spoločné, a jednoducho viedol slušný život. A vôbec nespomína na tamtie časy ako na časy prekliate. Nakoniec, neboli sme Sovietsky zväz, Albánsko ani Ceausescuovo Rumunsko.
Dokonca sme neboli ani žiadna NDR. Napriek tomu teraz premiér skúša vnútiť vinu za svoju minulosť miliónom, možno desiatkam miliónov obyvateľov krajiny, ktorej má vládnuť. Skúša im nahovoriť, že ich životy, z ktorých väčšina je prosto ľudsky spokojná a hrdá, nestoja zaveľa, lebo žili ako svoloč, ako bedári.
Ten istý premiér tým istým škrekľavým hlasom jedným šmahom a spakruky oznámi vo vydaní najväčších novín, hľadiac novinárke do očí: Vo mne je iba dobro.
V poslednom čase sa mi zle žije v mojej krajine, pretože už nie je celkom mojou. Ktosi si ju privlastňuje pre svoje nejasné ciele. Ktosi ju delí, ktosi v nej zasieva nezhody. Dvojčatá sú opantané politikou. V nič iné neveria, ničoho iného nie sú schopné. Napriek tomu politika v ich podaní je iba konfrontáciou, iba sériou stretov, iba bojom, v ktorom musia za každú cenu vyhrať. Každý ústupok sa stáva pokleskom, každý kompromis zradou. Ich vyhlásenia o protivníkoch sú plné jedu, podozrievania a znechutenia. Iba v takomto ovzduší dokážu vládnuť a vôbec existovať. Preto sa život v Poľsku nesmierne spolitizoval. Preto vstúpili do spolku s najtemnejšími silami poľskej politickej scény: s klerikmi, ktorých religiozita nemá s kresťanstvom či dokonca s katolicizmom nič spoločného, iba ak s akýmsi plamenným kultom národa, a – akoby to nestačilo – so stranou s fašizoidným rodokmeňom.
Živel dvojčiat, to je rozvrat, konfrontácia, vzájomné znevažovanie, podozrievavosť. Iba v takomto prostredí dokážu mocnieť. Tak si predstavujú politiku a zrejme život ako taký.
V ich myslení nemá miesto spoločnosť ako celok. Sú iba dobrí a zlí, nepriatelia a kumpáni, zradcovia i donášači a, pravdaže, krištáľovo čistí bojovníci antikomunizmu. V honbe za paranoidnými lustráciami, nútiac státisíce ľudí do pokorujúceho dokazovania vlastnej neviny dosiahnu to, že sa moja krajina nebadane stane krajinou cudzou. A moje občianstvo, moja poľskosť, tie môžu byť každú chvíľu podrobené overovaniu. Veru, zotrvávať v mojej krajine je dnes čosi podmienečné. Moje súkromné a skryté pociťovanie toho, kým som, sa čochvíľa môže ocitnúť pod paľbou otázok. A vôbec sa nemusím dopúšťať priestupkov, nemusím sa dopustiť velezrady. Stačí pochybnosť o tom, či obe dvojčatá, úradníci zjednaní za moje peniaze, na spravovanie mojej krajiny, si svoju prácu vykonávajú dobre. Preto sa mi v poslednom čase nežije v mojej krajine pohodlne.
Všetko poukazuje na to, že posledné mesiace boli nám – obyvateľom, Poliakom, jednoducho ľuďom, normálne ukradnuté. Bolo nám vsugerované, že politika je tým najvážnejším v živote. V podaní politika v hlúpej, diletantskej podobe. Cítim sa jednoducho okradnutý. Dvojčatá sú zlodejmi cudzích životov. Mám pocit, že ich vlastný ľudský život jednoducho nejestvuje. Ako volič a obyvateľ mám pocit, že národ nateraz prináša obetu fikcii, ktorú si sám vytvoril a zvolil. Ale mám aj veľkú nádej, že môj národ čoskoro zmení názor, pretože môj národ bol občas múdrejší než jeho vodcovia. A predovšetkým tí, ktorých si sám zvolil.
V poslednom čase sa mi zle žije v mojej krajine, pretože už nie je celkom mojou.