Devätnásteho decembra sa budú v Bielorusku konať prezidentské voľby s rekordným počtom kandidátov – bude ich desať. Navyše, Moskva podporuje opozíciu a Západ, mlčky – Lukašenka. Čo sa reálne mení?
„Masaker“ v Minsku
V minských kinách s veľkou reklamou beží „Masaker“. Predtým čosi nepredstaviteľné – bieloruský film hrôzy!
A akoby to nestačilo – dej sa odohráva v priebehu jedného z protiruských povstaní v devätnástom storočí.
Predchádzajúci film režiséra Masakru, Kurdinenka, v Bielorusku zakázali.
Ale teraz Kurdinenka pozvali lukašenkovské filmové štúdiá, a na nakrúcanie dostal dva milióny dolárov.
Bielorusko sa za posledných pätnásť rokov veľmi zmenilo. Bez ohľadu na diktatúru, ba ako vravia niektorí, vďaka nej. Ekonomika rástla dvakrát rýchlejšie, než v susednej Ukrajine. Je to čínsky, či skôr singapurský model. Lukašenko je presvedčený, že tento vzorec najväčšmi zodpovedá bieloruskej mentalite.
Nie všetci s ním súhlasia. Počas diktatúry vyrástla paralelná spoločnosť. Rocková hudba, samizdat, diskusné kluby – to všetko prekvitá.
Lukašenko sa snaží na tej vlne zviezť a ukradnúť opozícii donedávna burcujúce heslo „Za slobodu!“ “V krajine zavedieme zásadu: dovolené je všetko, čo nie je priamo zakázané“, píše vo svojom programe, ktorý vyšiel vo všetkých štátnych novinách.
„Byť bohatší“
Na ceste k štvrtému volebnému obdobiu Lukašenko sľubuje ekonomiku „first“ a približovanie k európskym štandardom. Good bye, Sovietsky zväz! Už žiadne sny o „znovuzrodení veľkej krajiny.“ Lukašenkov program si kladie populistické, no realistické úlohy. „Bielorusko by sa malo dostať medzi prvých päťdesiat krajín sveta s najvyšším indexom rozvoja ľudského potenciálu“, píše Lukašenko.
“Posilniť národ ” a “Zbohatnúť” — sú dva prvé body v časti „Naše hlavné ciele“. Iste, pod „posilnením národa“ sa myslí čokoľvek, len nie demokratický rozvoj.
Pokiaľ ide o zbohatnutie, to sa myslí naozaj.
“Bude sa rozvíjať súkromné vlastníctvo”, — ubezpečuje Lukašenko. Ten istý Lukašenko, ktorý pred desiatimi rokmi nazýval podnikateľov „všivavými blchami“ a štátne zriadenie v krajine “trhovým socializmom”.
“Pokiaľ ide o zjednodušenie biznisu, Bielorusko sa dostalo do štvorice najlepších reformátorov sveta”, — hrdo vyhlasuje Lukašenko dnes.
Na niektorých miestach je Lukašenkov program pomerne konkrétny, na rozdiel od šablónovitej súpravy hesiel, pod akými ide do volieb opozícia.
Lukašenko 4.0 sľubuje digitalizáciu a reformu justície.
Lukašenkovský NEP
Lukašenko 1.0 veril, že dobyje ruský trón. Lukašenko 2.0 sa snažil za každú cenu rozbiť farebnú revolúciu. Lukašenko 3.0 sa chcel dostať do svetovej top 30 business friendly. Pred voľbami sa čaká hlasný akt podpisovania Dekrétu o ekonomickej liberalizácii, podľa ktorého už nebude možné zatýkať za ekonomické zločiny bez rozsudku.
Rodený populista Lukašenko nemôže neposlúchať verejnú mienku. Ak v deväťdesiatom piatom 70% obyvateľstva chcelo znovu Sovietsky zväz, dnes ich nie je ani desať percent. Trikrát menej ako na Ukrajine.
Príčina? Bielorusi sa nikdy nemali tak dobre ako v nezávislom Bielorusku. Prejavili sa trhové reformy deväťdesiatych rokov. „Budeme pokračovať v budovaní nezávislého, svojbytného Bieloruska. Nerozhodujeme sa medzi Východom a Západom a nemienime byť ničím prílepkom“, píše sa v programe.
Výmenou za ekonomickú slobodu a za podporu nezávislosti Lukašenko žiada iba jediné: nedotýkať sa mojej moci!
Opozičné reči
“V našej krajine sa nikdy nestalo, že by parlament a prezident neboli zvolení demokraticky, — dušoval sa Lukašenko ministrom zahraničných vecí Poľska a Nemecka. — Už som to otvorene povedal: zatvorte oči nad všetkým, čo sa usiluje kaziť opozícia,” — dodal.
A naozaj, voľby nebudú ani o vlások iné ako tie predchádzajúce. Opozičníkov je vo volebných komisiách – 0,25%.
V masmédiách žiadne zmeny.
Оpozičných kandidátov pustia na obrazovky ako hovoriace hlavy – presne toľkokrát, koľkokrát to žiada liberalizovaný volebný kódex, ale ani o jedenkrát viac.
Opozícia je potrebná, pretože Západ to chce – rovno hovorí Lukašenko pre domáce publikum. “Ani nech vás ani nenapadne vymýšľať!” — vyvodili si z toho úradníci.
Aj keby ste z tejto železobetónovej konštrukcie niektorý prvok vytiahli, želaný výsledok sa dostaví.
Radový Bielorus si pamätá, že po sovietskom NEP-e prišli represálie.
Ako prelomiť betón
“Vlastnou hlavou!” — vravel Pilsudski.
No neexistuje plán, kam udierať. Preto ide opozícia do volieb roztrieštená a udiera ako hrach o stenu.
Existoval človek, ktorý bol schopný zjednotiť opozíciu, tvrdý protivník Lukašenka – podnikateľ Nikolaj Avtuchovyč. Je to veterán vojny v Afganistane – a vo svojom mestečku blízko poľských hraníc vyhlásil vojnu skorumpovanému daňovému úradu a skorumpovaným policajtom. Bol ochotný ísť na to aj silou. Rok pred voľbami ho strčili do väzenia.
Dlhodobý líder bieloruskej opozície Alexander Milinkievič odmietol kandidovať: „Nechcem účinkovať v tomto predstavení, na ktorom všetko určuje len jediný režisér.“ No zdá sa, že bojkot nebude produktívny. Preto liberálno-konzervatívny tábor ohlásil kandidátov, aj keď neznámych.
Konzervatívec Grigorij Kostusev, kresťanský demokrat Vitalij Rimaševskij a liberál Jaroslav Romančuk – ani jeden z nich nikdy nebol ani lídrom svojej strany.
Hovor pravdu
No objavila sa tretia sila. Volá sa spoločnosť „Hovor pravdu“. Disponuje prostriedkami, ktoré sú v Bielorusku nevídané. „Hovor pravdu, odkiaľ máš peniaze?“, uškŕňa sa opozícia.
Lukašenko vysvetľuje: „Vladimir Nekľajev, Andrej Sannikov – to sú ľudia, ktorých dnes financuje Rusko.“
Na čele spoločnosti „Hovor pravdu“ stojí človek, ktorý, ako by sa zdalo, by mal najmenej šancí uspieť v Kremli. Vladimir Nekľajev bol kedysi televízny šéf, bielorusky píšuci básnik a autor erotických románov. Nekľajev sa angažuje za zlepšenie vzťahov s Ruskom. V Lukašenkovom programe sa Rusko nespomína.
„Rusko a Západ si v týchto voľbách vymenili miesta“, hovorí Vitalij Silickij, riaditeľ Bieloruského inštitútu pre strategický výskum. Je to najvýznamnejší bieloruský think tank a bez ohľadu na odmäk, tak ako doteraz, funguje medzi Litvou a Ukrajinou a prevažne za americké peniaze. Jeho spolupracovníci pritom voľne žijú v Bielorusku. Takéto pravidlá hry umožňuje bieloruský autoritársky režim.
Silný signál Západu vyslala prezidentka Litvy Dalia Gribauskajte. “Lukašenko je garantom ekonomickej a politickej stability a nezávislosti Bieloruska “, vyhlásila na uzavretom stretnutí s veľvyslancami krajín Európskej únie.
Po vyhlásení Gribauskajte to na opozičných weboch v Bielorusku len vrelo: “Politická prostitúcia Európy!” — zúrili komentátori Charty 97. Aj lídri občianskej spoločnosti sa boja, že ich Západ zradí. Boja sa, že zostanú s autoritárskym režimom osamote – zabudnutí a zamlčaní. Predtým Moskva hovorila o Lukašenkovi: sukin syn je to, ale náš sukin syn.
Poľskí a litovskí diplomati v Minsku sa teraz jeden cez druhého vypytujú miestnych expertov: je Lukašenko pripravený fungovať v podmienkach riadenej demokracie? Je pripravený udržať si moc a zároveň sa držať slušných pravidiel?
“Uznať či neuznať voľby nemôžeme na základe predpokladov, ale výhradne na základe samotných volieb“, hovorí politológ Silickij.
“Sme svedomití žiaci, sme pripravení učiť sa od vás Európanov všetko to, čo zodpovedá záujmom bieloruského ľudu, — opakuje Lukašenko. — No ak nám budete klásť podmienky, potom sa táto politika nikdy u nás nestretne s pochopením.“
Keby sa čokoľvek stalo, môže sa Minsk znovu obrátiť k Európe chrbtom, a otvoriť náručie Rusku. Na rozdiel od Janukovyča Lukašenko podpísal Colnú úniu s Ruskom a Kazachstanom. Pracuje sa na podpise dohody o Jednotnom ekonomickom priestore (JEP).
JEP, rovnako ako Colná únia – sú Putinove srdcové záležitosti. S pomocou týchto útvarov by si rád spoľahlivo k Rusku pripútal bieloruskú a kazašskú ekonomiku Ruska. Predpokladá, že takto časom vznikne čosi ako „ruský svet“, alternatíva Európskej únie.
Pripojeniu Bieloruska k Jednotnému ekonomickému priestoru predchádzal tlak, ktorý sa snažil prinútiť Lukašenka podpísať nevýhodné zmluvy o Colnej únii. Bielorusko spočiatku odmietlo, ale po tom, čo na NTV premietli prvý diel antilukašenkovského dokumentárneho filmu s názvom Krstný otec, Lukašenko podpísal.
Moskva forsírovala rokovania o Jednotnom ekonomickom priestore na jeseň. Ráta s tým, že pred voľbami bude Lukašenko skôr ochotný robiť ústupky. Oficiálne Minsk nikdy neuvažoval o možnosti odmietnuť vybudovanie jednotného ekonomického priestoru s Ruskom v prospech európskej integrácie.
Software sa mení, ale hardware tiež.
Bojí sa Ruska
Predtým ho mnohí vnímali ako iracionálneho diktátora, Caligulu s hokejkou. Lukašenko dokázal, že sa vie meniť. Pred desiatimi rokmi bolo Bielorusko najproruskejšou a jednou z najnedemokratickejších krajín bývalého Sovietskeho zväzu.
Dnes už to tak nie je.
Preto je to mylné klišé, že žiadna politika Západu voči Bielorusku – ani politika izolácie, ani politika angažovania – neuspela. Naopak, Západ prejavil primeranú pevnosť a zároveň pružnosť, keď bolo treba. Keď budú ropa a plyn cez North Stream a BTS-2 obchádzať Bielorusko – a k tomu dôjde už roku 2012 – ekonomická evolúcia privedie Lukašenka ďalej na Západ.
Kým je politický pokrok nemožný, najlepšou podporou nezávislosti Bieloruska je ekonomická spolupráca, pomoc bieloruskej kultúre, občianskej spoločnosti a otvorené hranice pre občanov Bieloruska.
Európska únia, v partnerstve s bieloruskou opozíciou, majú nástroje na to, aby urobili toľko, čo nikdy doteraz. Pretože Lukašenko sa bojí Ruska – Putina, aj Medvedeva.
Vo svojom programe Lukašenko hovorí o oslobodení iniciatívy biznisu: „Bude dovolené všetko, čo nie je priamo zakázané“. Nie je tam ani slovo o národnej identite, ani o bieloruštine. A ani slovo o demokracii a rozdelení moci. Chce, aby ho Západ akceptoval takého, aký je.
Condoleezza Riceová ho svojho času nazvala „posledným diktátorom Európy“. On sa však chce stať prvým diktátorom Európy, ktorého Európa ticho uzná. Je pripravený byť klientom Západu – pod podmienkou, že sa od neho nebude žiadať priveľa.