Jacques Lacan povedal, že aj ak je niečo pravdy na tvrdení žiarlivého manžela, že ho žena klame s inými mužmi, aj tak je jeho žiarlivosť patologická. Prečo? Správna otázka totiž neznie: “Mal dôvod pre žiarlivosť?”, ale “Prečo si svoju identitu musí potvrdzovať žiarlivosťou?”
Grécko. Foto:
Chien-Chi Chang / Magnum Photos
Rovnako by sa dalo povedať, že aj keby väčšina toho, čo nacisti tvrdili o Židoch bola pravda – že vykorisťujú Nemcov; že zvádzajú nemecké dievčatá, čo samozrejme pravda nebola – ich antisemitizmus napriek tomu bol (a je) patologický, pretože potláča pravú príčinu toho, prečo nacisti potrebovali antisemitizmus, aby si udržali svoju ideologickú pozíciu.
Skutočná otázka neznie: “Sú prisťahovalci skutočnou hrozbou pre Európu?”, ale “Čo vypovedá naša posadnutosť prisťahovaleckou hrozbou o slabosti Európy?”
Nie je rastúci strach z utečencov a prisťahovalcov rovnaký prípad? Premrštene by sa dalo povedať: aj keby vysvitlo, že väčšina našich predsudkov voči nim sa zakladá na pravde – že sú to tajní fundamentalistickí teroristi; že znásilňujú a kradnú – aj tak sú takéto paranoické reči o prisťahovaleckej hrozbe ideologicky patologické. Vypovedajú viac o nás, Európanoch ako o prisťahovalcoch. Skutočná otázka neznie: “Sú prisťahovalci skutočnou hrozbou pre Európu?”, ale “Čo vypovedá naša posadnutosť prisťahovaleckou hrozbou o slabosti Európy?”
Treba tu rozlišovať dve roviny. Tou prvou je atmosféra strachu a boj proti islamizácii Európy, ktorý sa hemží zjavnými absurditami. Kladie sa tu znamienko rovnosti medzi utečencami, čo sa zachraňujú pred terororom, a teroristami, pred ktorými tí prví utekajú. Očividná skutočnosť, že medzi utečencami sa vyskytujú teroristi, znásilňovači, zločinci, atď., zatiaľ čo drvivú väčšinu tvoria ľudia, ktorí zúfalo hľadajú lepší život – tak ako to, že medzi utečencami z NDR boli aj utajení agenti Stasi – sa paranoicky prekrucuje. Podľa tejto verzie sa imigranti zdajú byť alebo sa vydávajú za zúfalých utečencov, zatiaľ čo v skutočnosti razia cestu novej islámskej okupácii Európy. A predovšetkým sa tu, ako býva zvykom, príčina problémov, ktoré sú imanentnou súčasťou dnešného globálneho kapitalizmu, premieta na votrelcov zvonku. Podozrievavý pohľad vždy nájde to, čo hľadá: “dôkazy”. Sú všade, aj keď sa neskôr ukáže, že polovica z nich bola sfalšovaná.
Druhou rovinou je humanitárna idealizácia utečencov. Takýto postoj odmieta akúkoľvek snahu otvorene konfrontovať problémy, ktoré prináša spolunažívanie s ľudmi s celkom odlišným spôsobom života, akoby to bol ústupok neofašistickej pravici. Toto tragikomické divadlo nekonečného sebaobviňovania, tvrdenie, že Európa zradila vlastnú ľudskosť – divadlo vraždiacej Európy, ktorá zanecháva na svojich hraniciach tisícky utopených tiel – nie je nič iné ako vypočítavosť, zbavená akéhokoľvek emancipačného potenciálu. Všetko, čo je na tých iných “zlé”, sa odmieta ako naša (západná a rasistická) predstava o iných alebo ako dôsledok nášho (západného imperialistického) krutého koloniálneho zaobchádzania s inými. Všetko, čo existuje mimo tohto uzavretého kruhu, v ktorom sa nachádzame my – alebo, lepšie povedané, naše “potláčané” zlé stránky, ktoré sme premietli na iných – všetko to, čo pokladáme za skutočne “autentickú” inakosť, ktorú prijímame s otvorenou náručou, celá tá dobrá, nevinná inakosť, aj odmietame ako ideologický výmysel.
V tejto dichotómii neexistuje vyjednávanie ani kompromis; neexistuje bod, na ktorom sa tieto dve strany zhodnú (“OK, protiprisťahovaleckí paranoici zveličujú, ale fakt je, že aj medzi utečencami sa sem-tam nájdu fundamentalisti…”). Ani keby bolo čo len zrnko pravdy na rasistických tvrdeniach protiprisťahovalecky naladených ľudí, ich paranoju to neospravedlňuje. No na druhej strane je humanitárne sebaobviňovanie prejavom hlbokého narcizmu, ktorý nevníma ozajstného suseda-prisťahovalca. Ide o to, ako o týchto nepríjemných otázkach hovoriť, no nepripustiť pri tom kompromis s rasizmom.
Bránime tým ozajstnému stretnutiu s reálnym susedom a jeho konkrétnym spôsobom života. Descartes, otec modernej filozofie, poznamenal, že keď bol mladý, pokladal správanie a názory cudzincov za smiešne a výstredné, až kým si nepoložil otázku, či sa naše správanie a názory tiež nezdajú byť smiešne im. Takýto pohľad z druhej strany nevedie k zovšeobecňujúcemu kultúrnemu relativizmu, ale k čomusi oveľa radikálnejšiemu a zaujímavejšiemu. Mali by sme sa naučiť vnímať seba samých ako výstredných, vnímať naše vlastné obyčaje v celej ich podivnosti a náhodnosti. M. G. Chesterton v knihe Everlasting Man (Večný človek) vykresľuje netvora, akého v človeku vidia zvieratá v prírode: “Tá najjednoduchšia pravda o človeku je, že je to veľmi zvláštna bytosť; skoro akoby bol na Zemi cudzincom. Pri triezvom pohľade sa navonok jeho správanie javí skôr, akoby prinášal cudzie obyčaje z inej krajiny než ako niečo, čo vzniklo u nás. Človek má jednu nespravodlivú výhodu a jednu nespravodlivú nevýhodu. Nemôže spať vo vlastnej koži; nemôže sa spoliehať na vlastné inštinkty. Je súčasne tvorcom, zázračne pohybujúcim rukami a prstami, ale aj akýmsi mrzákom. Je zahalený do umelých obväzov, zvaných šaty; opiera sa o umelé barly, zvané nábytok. Jeho myseľ kvária rovnaké pochybné slobody a rovnaké divoké obmedzenia. Ako jediné zo všetkých zvierat ním otriasa nádherné šialenstvo, zvané smiech; akoby zazrel akési tajomstvo vo forme kozmu ako takého, skryté pred samotným kozmom. Ako jediné zo všetkých zvierat cíti potrebu odvrátiť myseľ od základných skutočností svojho telesného bytia; skrývať ich, akoby stál zoči-voči akejsi vyššej možnosti, ktorá tvorí mystérium hanby. Či tieto veci budeme chváliť ako ľudskú prirodzenosť alebo ich budeme pranierovať pre ich neprirodzenosť, na ich jedinečnosti to nič nemení.”
Nejde len o to, aby sme v cudzincoch spoznali seba, ale aby sme spoznali cudzinca v sebe samých – v tom spočíva najhlbší rozmer európskej modernity.
Nie je “spôsob života” presnou obdobou bytia cudzincom na zemi? Každý konkrétny “spôsob života” sa neskladá len zo sústavy abstraktných “hodnôt” – kresťanských či moslimských – prejavuje sa v hustej sieti každodenných činností: v tom, ako jeme a pijeme, spievame, milujeme sa, ako sa správame k vrchnosti. My sami “sme” náš spôsob života: je to naša druhá prirodzenosť a preto nie je možné zmeniť ju priamočiarym “vzdelávaním”. Vyžaduje si to čosi radikálnejšie, čosi ako Brechtovské “odcudzenie”, hlboký existenciálny zážitok, vďaka ktorému si odrazu uvedomíme hlúposť, nezmyselnosť a náhodnosť našich zvyklostí a rituálov – na tom, ako sa objímame či bozkávame, ako sa umývame či ako sa správame pri jedení, nie je nič prirodzené.
Nejde len o to, aby sme v cudzincoch spoznali seba, ale aby sme spoznali cudzinca v sebe samých – v tom spočíva najhlbší rozmer európskej modernity. Poznanie, že my všetci sme, každý svojím spôsobom, čudní blázni, je to jediné, čo nám dáva nádej na znesiteľné spolužitie medzi rozličnými spôsobmi života.