Zomrel Oliver Sacks (9. júl 1933 – 30. august 2015).
Oliver Sacks v roku 2001. Foto: Andrea Mohin / The New York Time
Moja matka a jej sedemnásť bratov a sestier mali ortodoxnú výchovu – ich otec má na všetkých fotografiách na hlave jarmulku a vraj, keď mu v noci spadla z hlavy, zobudil sa. Aj môj otec pochádzal z ortodoxnej rodiny. Obaja moji rodičia uctievali štvrté prikázanie („Pamätaj na deň sviatočného odpočinku a sväť ho.“) a šabat (šabos, ako sme mu hovorili v našom litovskom jidiš) bol celkom iný ako zbytok týždňa. Nesmela sa vykonávať žiadna práca, riadiť auto, používať telefón; bolo zakázané zapnúť svetlo či trúbu. Moji rodičia boli obaja lekári a občas robili výnimky. Nemohli vypnúť telefón, ani sa celkom vyhnúť riadeniu auta; museli byť k dispozícii, keby bolo treba navštíviť pacienta, operovať či byť pri pôrode.
Žili sme v dosť ortodoxnej židovskej komunite v Cricklewoode na severozápade Londýna a všetky miestne obchody – mäsiarstvo, potraviny, ovocie a zelenina, ryby – majitelia zatvárali hodný čas pred šábesom a otvárali ich zas až v nedeľu ráno. Všetci obchodníci a zrejme aj všetci naši susedia slávili šábes podobne ako my.
Oliver Sacks pred rodičovským domom v roku 1986.
Foto: Sahm Doherty /Getty Images
V piatok okolo obeda moja matka odložila svoje oblečenie a identitu chirurga a sústredila sa na prípravu gefilte fisch a iných šábesových pochúťok. Na sklonku dňa zapálila obradné sviece a s dlaňami okolo ich plamienkov, šepkala modlitbu. Všetci sme sa prezliekli do čistého šábesového oblečenia a zišli sa k večeri – prvému šábesovému jedlu. Otec pred jedlom a kiduš zdvihol strieborný pohár s vínom a zaspieval modlitbu. A po večeri sme po ňom opakovali ďalšiu modlitbu.
V sobotu ráno som spolu s mojimi tromi bratmi nasledoval rodičov do cricklewoodskej synagógy na Walm Lane, obrovskej budovy, postavenej v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď sa do Cricklewoodu začali hromadne sťahovať Židia z East Endu. Za môjho detstva bola synagóga vždy plná a každý mal svoje pridelené miesto, muži dolu a ženy – matka, rôzne tety a sesternice – hore; keď som bol malý, niekedy som im počas bohoslužby zakýval. Hoci som nerozumel modlitbám v hebrejčine, mal som rád zvuk tohto jazyka, najmä staré stredoveké modlitby, ktoré predspevoval náš úžasne muzikálny kantor.
Po bohoslužbe sme sa všetci stretli a debatovali vonku pred synagógou a obvykle sme sa potom vybrali k tete Florrie, kde sme sa spolu s jej tromi deťmi zúčastnili požehnania kiduš a potom si dali trochu sladkého červeného vína a odštipli z medovníka, no len toľko, aby sme si urobili chuť na obed. Po studenom obede doma – gefilte fisch, varený losos, cvikla v aspiku – vyplnili sobotné popoludnia rodinné návštevy, pokiaľ ich neprerušili naliehavé telefonáty z nemocnice. Strýkovia a tety prichádzali na návštevu k nám alebo sme chodili my k nim; bývali sme všetci na skok od seba.
Naša židovská obec v Cricklewoode bola po Druhej svetovej vojne zdecimovaná a židovská komunita v Anglicku ako takom prišla po vojne o tisícky ľudí. Mnohí Židia, medzi nimi aj moji bratranci, emigrovali do Izraela; ďalší sa vysťahovali do Austrálie, Kanady alebo Spojených štátov; môj najstarší brat Marcus odišiel roku 1950 do Austrálie. Mnohí z tých, čo neodišli sa asimilovali a prijali zriedenú, zredukovanú verziu judaizmu. Naša synagóga, ktorá bola v mojom detstve nabitá na prasknutie, sa z roka na rok vyprázdňovala.
Roku 1946 som ešte na pri bar micve odrecitoval svoj kúsok z Tóry pred relatívne plnou synagógou a v prítomnosti niekoľkých desiatok príbuzných, bol to však pre mňa koniec formálneho dodržiavania židovských zvyklostí. Neosvojil som si rituálne povinnosti dospelého Žida – nemodlil som sa každý deň, nenasadzoval som si každé ráno pred modlitbou tfilin – a postupne som sa vzdialil viere i zvykom svojich rodičov, hoci otvorený rozkol nastal, až keď som mal osemnásť. Môj otec sa ma vtedy začal vypytovať na moje sexuálne preferencie a prinútil ma priznať sa, že sa mi páčia chlapci.
„Ale nič som nespravil,“ povedal som, „je to len pocit – ale mame to nepovedz, nezniesla by to.“
Otec jej to, samozrejme, povedal a na druhý deň ráno sa na mňa s vydeseným výrazom v tvári osopila: „Si ohavný! Ľutujem, že som ťa porodila.“ (Bezpochyby mala na mysli verš z Leviticusa, kde sa píše: „…a človek, ktorý by ležal s mužským pohlavím, tak ako sa líha so ženou, obidvaja spáchali ohavnosť, istotne zomrú; ich krv bude na nich.“).
Tým sa táto téma navždy uzavrela, ale pre jej tvrdé slová som znenávidel náboženstvo – ten jeho potenciál zaslepenosti a krutosti.
Keď som roku 1960 doštudoval medicínu, jedným šmahom som sa odpútal od Anglicka a všetkých rodinných a komunitných väzieb, ktoré ma k nemu viazali a vydal som sa do Nového sveta, kde som nikoho nepoznal. Keď som sa prisťahoval do Los Angeles, čosi podobné komunite som našiel medzi vzpieračmi na Muscle Beach a kolegami, praktikantmi na neurológii na U.C.L.A.. Túžil som však po čomsi hlbšom, čo by môjmu životu dalo „zmysel“ a práve nedostatok dačoho takého ma v šesťdesiatych rokoch dohnal k takmer samovražednej závislosti na amfetamínoch.
Proces uzdravenia sa pomaličky rozbehol až keď som našiel zmysluplnú prácu v nemocnici pre chronické choroby v newyorskom Bronxe (v nemocnici Mount Carmel, o ktorej som písal v knihe Čas prebudenia). Fascinovali ma tamojší pacienti, hlboko som s nimi súcitil a pokladal som za svoje poslanie, vyrozprávať ich príbehy – príbehy situácií, aké väčšina bežných ľudí, ba ani mnohých mojich kolegov nepoznala, takmer si ich nevedela predstaviť. Objavil som svoje poslanie a šiel som za ním tvrdošíjne a cieľavedome aj napriek tomu, že ma kolegovia nepodporovali. Takmer bez toho, aby som si to uvedomil, som sa stal rozprávačom v časoch, keď lekárske príbehy takmer zanikli. Neodradilo ma to, pretože som vedel, že vychádzam zo slávnych neurologických anamnéz 19. storočia (príkladom mi v tom bol veľký ruský neuropsychológ A. R. Luria). Takýto osamelý, no veľmi uspokojujúci, takmer mníšsky život, som viedol dlhé roky.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som sa zoznámil so svojím bratrancom a rovesníkom Robertom Johnom Aumannom, pozoruhodne vyzerajúcim mužom s mohutnou atletickou telesnou konštrukciou a dlhou bielou bradou, ktorá mu už v šesťdesiatke dodávala vzhľad múdreho starca. Tento človek sa vyznačuje nielen obrovským intelektom, ale aj veľkým ľudským teplom a nežnosťou, a hlbokou náboženskou oddanosťou – „oddanosť“ je jeden z jeho obľúbených výrazov. A hoci je vo svojom profesionálnom živote zástancom racionality v ekonomike a ľudských vzťahoch, neexistuje pre neho rozpor medzi rozumom a vierou.
Trval na tom, že si na dvere musím dať mezuzu a aj mi jednu priviezol z Izraela. „Viem, že neveríš,“ povedal mi, „ale aj tak by si ju mal mať.“ Neprotirečil som mu. Roku 2004 Robert John v pozoruhodnom rozhovore hovoril o svojej celoživotnej práci v oblasti matematiky a teórie hier, ale aj o svojej rodine – o tom, ako so svojimi takmer 30 deťmi a vnukmi chodieva na lyžovačky a horolezecké výlety (varil kóšer a nosil si so sebou hrnce) a o tom, aký dôležitý je pre neho šabat.
“V dodržiavaní šabatu je veľká krása,“ povedal, „no bez pobožnosti to nie je možné. Nejde o zlepšenie spoločnosti – ide skôr o zlepšenie kvality vlastného života.“
V decembri 2005 Robert John získal Nobelovu cenu za svoj päťdesiatročný zásadný prínos v oblasti ekonomiky. Nebol asi najjednoduchším hosťom Výboru Nobelovej ceny, lebo do Štokholmu sa vybral aj s rodinou vrátane mnohých detí a vnukov a všetci potrebovali špeciálne kóšer taniere, príbory a jedlo, plus špeciálne slávnostné oblečenie, ušité z látky neobsahujúcej vlnu a ľan, ktoré biblia zakazuje.
V ten istý mesiac mi v jednom oku zistili rakovinu a o mesiac neskôr ma Robert John navštívil v nemocnici, kde ma liečili. Sypal zo seba zábavné historky o Nobelovej cene, zdôraznil však, že keby bol musel cestovať do Štokholmu v sobotu, bol by cenu odmietol. Jeho oddanosť šabatu, absolútny pokoj a odtrhnutosť od svetských záležitostí by boli zvíťazili aj nad Nobelovkou.
Roku 1955 som ako dvadsaťdvaročný strávil niekoľko mesiacov v Izraeli. Pracoval som v kibuce, a hoci ma to bavilo, rozhodol som sa tam viac nechodiť. Napriek tomu, že sa tam presťahovalo veľa mojich bratrancov, politika Blízkeho východu ma rušila a obával som sa, že by som sa v tejto hlboko pobožnej spoločnosti cítil nesvoj. Až keď som sa roku 2014 dozvedel, že moja sesternica Marjorie – lekárka, nad ktorou moja matka držala ochrannú ruku a ktorá pracovala v medicíne až do veku 98 rokov – je pred smrťou, zatelefonoval som jej do Jeruzalemu, aby som sa s ňou rozlúčil. Mala prekvapujúco silný a zvučný hlas a jej prízvuk mi pripomenul matku. „Ešte teraz nemám v pláne zomrieť,“ povedala, „osemnásteho júna oslavujem sté narodeniny. Prídeš?“
„Prídem, samozrejme!“ povedal som. Keď som zložil, uvedomil som si, že v priebehu niekoľkých sekúnd som zvrátil rozhodnutie, ktorého som sa držal takmer šesťdesiat rokov. Bola to čisto rodinná návšteva. Sté narodeniny Marjorie som oslávil v kruhu jej rozvetvenej rodiny. Stretol som tam dvoch ďalších bratrancov, ktorí mi boli blízki z mojich londýnskych rokov, nespočetné množstvo druhostupňových a ešte vzdialenejších bratrancov, a samozrejme, aj Roberta Johna. Mal som pocit, že ma moja rodina prijala spôsobom, aký som od detstva nezažil. Trochu som sa bál navštíviť ortodoxných príbuzných s milencom Billym – v hlave mi ešte stále zneli matkine slová – ale aj Billyho prijali srdečne. Do akej miery sa postoje zmenili, dokonca aj medzi ortodoxnými Židmi, som si naplno uvedomil, keď ma Robert John pozval aj s Billym na rodinnú šábesovú večeru.
Celý priestor bol presýtený pokojom šabatu, sveta, ktorý sa zastavil, času mimo času, a mňa zaplavil smútok a akási clivota. V hlave sa mi vynorili otázky čo keby: Čo keby A, B a C boli iné? Akým človekom som sa mohol stať? Aký život som mohol prežiť?
V decembri 2014 som dopísal svoje pamäti, On the Move (V pohybe), a keď som rukopis odovzdal vydavateľstvu, ani vo sne mi nenapadlo, že sa o pár dní dozviem, že melanóm v oku spred deviatich rokov sa rozrástol do metastáz. Som rád, že som knihu mohol dopísať skôr, ako som sa to dozvedel a že som sa mohol po prvýkrát v živote, úprimne a jednoznačne, prihlásiť k svojej sexualite a čeliť svetu otvorene, bez nepríjemných tajomstiev zamknutých hlboko v duši.
Foto: Adam Scourfield / BBC / AP Photo
Vo februári som sa rozhodol, že rovnako otvorene musím hovoriť o rakovine a blížiacej sa smrti. Bol som v nemocnici, keď v New York Times vyšla moja esej zvaná Môj vlastný život. V júli som napísal ďalší článok Moja periodická tabuľka. Fyzický svet a prvky, ktoré som miloval, v ňom ožili vlastným životom.
V týchto dňoch, keď som už zoslabnutý a zadýchaný a rakovina oslabila moje kedysi tak pevné svalstvo, zisťujem, že myšlienkami sa čoraz viac upínam nie k nadprirodzenému či duchovnému, ale k tomu, čo znamená prežiť dobrý a zmysluplný život – a pocítiť v sebe mier. Zisťujem, že moje myšlienky smerujú k šabatu, dňu pokoja, siedmemu dňu v týždni a možno aj siedmemu dňu života, keď človek cíti, že vykonal svoje životné dielo a môže s čistým svedomím odpočívať.