Foto: Luigi Novi
Pred mesiacom som sa zdravotne cítil dobre, priam vynikajúco. Vo veku 81 rokov denne plávam míľu. Ale šťastie ma opustilo – pred niekoľkými týždňami som sa dozvedel, že mám množstvo metastáz na pečeni. Pred deviatimi rokmi mi zistili zriedkavý nádor na oku, očný melanóm. Po ožarovaní a laserovej operácii som síce na toto oko oslepol, no tento typ nádoru málokedy spôsobuje metastázy. Patrím k tým dvom percentám, ktoré majú smolu.
Som vďačný za to, že mi od pôvodnej diagnózy bolo dopriatych deväť zdravých a produktívnych rokov, teraz som sa však ocitol tvárou v tvár umieraniu. Rakovina zasiahla tretinu pečene a napriek tomu, že sa jej rozvoj dá spomaliť, tento druh rakoviny sa zastaviť nedá.
A tak sa teraz musím rozhodnúť, ako prežiť posledné mesiace, ktoré mi ostávajú. Chcem žiť pokiaľ možno najbohatší, najhlbší a najproduktívnejší život. Silu mi dodávajú slová jedného z mojich najobľúbenejších filozofov, Davida Huma, ktorý sa vo veku 65 rokov dozvedel, že je smrteľne chorý a v priebehu jedného dňa v apríli roku 1776 napísal krátky životopis: Môj vlastný život: Počítam s tým, že smrť príde rýchlo, napísal. Choroba mi zatiaľ nespôsobuje veľké bolesti; zvláštne je však to, že napriek prudkému chátraniu tela som ani na chvíľu neklesol na duchu. K štúdiu pristupujem s rovnakým zápalom a v spoločnosti sa cítim rovnako veselo ako doteraz.
Mám šťastie, že som sa dožil vyše osemdesiatky a že pätnásť rokov navyše, ktorých sa mi dostalo v porovnaní s Humovými šesťdesiatimi piatimi, boli rovnako naplnené prácou a láskou. V tomto období som vydal päť kníh a dopísal životopis (o čosi dlhší ako Humových pár stránok), ktorý vyjde na jar; niekoľko ďalších kníh mám takmer hotových.
Hume ďalej napísal: Som… človek miernej povahy, ovládam svoj temperament, som otvorený, spoločenský a veselý, schopný citovej väzby, ale nenáchylný k nenávisti, a veľmi umiernený vo všetkých svojich vášňach.
Tu sa s Humom rozchádzam. Prežil som síce lásky a priateľstvá a vyhol sa skutočným nepriateľstvám, no nemôžem povedať (a nemohol by to povedať nikto, kto ma pozná), že som človek miernej povahy. Naopak, som človek vehementnej povahy, podliehajúci prudkému nadšeniu a bezhraničnému nedostatku umiernenosti vo všetkom, čím sa nadchnem.
No napriek tomu mi jedna veta v Humovej eseji pripadá obzvlášť výstižná: Je ťažké mať k životu väčší odstup než mám teraz.
V posledných dňoch som svoj život uvidel akoby z veľkej výšky, ako akúsi krajinu, a hlbšie som si uvedomil súvislosti medzi jeho jednotlivými časťami. To však neznamená, že som prestal žiť.
Naopak, cítim sa intenzívne nažive, plánujem a dúfam, že sa mi podarí v čase, ktorý mi ostal, prehĺbiť priateľstvá, rozlúčiť sa s ľuďmi, ktorých milujem, písať, cestovať, nakoľko budem vládať, a dosiahnuť nový rozmer pochopenia a vnímania.
No predovšetkým som bol vnímavou bytosťou, uvažujúcim tvorom na tejto krásnej planéte
Vyžiada si to odvahu, jasný pohľad a jednoduché slová; pokúsim sa vyrovnať si účty so svetom. Ale nechám si čas aj na zábavu (ba aj na trochu pochabostí).
Odrazu mám jasný účel a pohľad na vec. Nemôžem strácať čas na nepodstatné. Musím sa sústrediť na seba, na svoju prácu a na svojich priateľov. Nebudem už každý večer pozerať správy. Nebudem si všímať politiku ani spor o globálnom otepľovaní.
Nie je to ľahostajnosť, ale odstup – naďalej mi veľmi záleží na Blízkom Východe, na globálnom otepľovaní, na stúpajúcej nerovnosti, ale už to nie je moja parketa, sú to veci, ktoré patria do budúcnosti. Teším sa, keď spoznávam talentovaných mladých ľudí – vrátane toho, ktorý mi spravil diagnózu a vyšetril metastázy. Viem, že budúcnosť je v dobrých rukách.
V posledných asi desiatich rokoch si čoraz viac uvedomujem, že umierajú moji rovesníci. Moja generácia je na odchode a každá smrť sa ma dotkne ako prerušenie, odtrhnutie časti mňa samého. Keď odídeme, neostane tu nikto taký ako my, každý človek je predsa vždy iný. Keď človek umrie, nehradí ho nikto iný. Ostane po ňom diera, ktorá sa nedá zaplniť, pretože údelom každého človeka – genetickým a neurálnym – je byť jedinečnou osobnosťou, nájsť si svoju vlastnú cestu, žiť svoj vlastný život, zomrieť svojou vlastnou smrťou.
Nebudem predstierať, že nemám strach. Ale prevládajúcim pocitom je vďačnosť. Miloval som a bol som milovaný; veľa som dostal a veľa som dal iným; čítal som, cestoval som, myslel som a písal som. Bol som v styku so svetom, v tom zvláštnom styku medzi autorom a čitateľom.
No predovšetkým som bol vnímavou bytosťou, uvažujúcim tvorom na tejto krásnej planéte a to, samo o sebe, je obrovské privilégium a dobrodružstvo.