Každý týždeň nedočkavo, priam žiadostivo očakávam nové číslo časopisov Nature či Science a ihneď v nich začnem hľadať články, venované fyzike či chémii, a nie, ako by sa asi patrilo, z oblasti biológie či medicíny. Tieto vedy ma očarili už ako malého chlapca.
Foto: Alec Soth
V časopise Nature som si nedávno prečítal strhujúci článok od nositeľa Nobelovej ceny, fyzika Franka Wilczeka, o novej metóde, ktorou sa dá vypočítať trochu odlišná hmotnosť neutrónov a protónov. Nové výpočty potvrdili, že neutróny sú o trošičku ťažšie ako protóny – pomer ich hmotnosti je 939,56563 k 938,27231 – na prvý pohľad triviálny rozdiel, no keby ho nebolo, vesmír by sa nikdy nebol vyvinul do svojej dnešnej podoby. „To, že to vieme vypočítať,“ napísal Dr. Wilczek, „nám dodáva odvahu predpovedať budúcnosť, v ktorej sa fyzika atómového jadra stupňom presnosti a všestrannej použiteľnosti vyrovná tomu, čo už dosiahla atómová fyzika.“ Tejto revolúcie sa, žiaľ, nedožijem.
Francis Crick bol presvedčený, že „ťažký problém“ – pochopiť, ako sa v mozgu vytvára vedomie – sa podarí vyriešiť do roku 2030. „Ty sa toho ešte dožiješ,“ hovorieval často môjmu priateľovi, neurovedcovi Ralphovi, „a ty, Oliver, možno tiež, ak budeš žiť tak dlho ako ja“. Crick sa dožil 88 rokov a do poslednej chvíle pracoval a rozmýšľal o vedomí. Ralph zomrel predčasne, vo veku päťdesiatich dvoch rokov a ja som teraz, ako osemdesiatdvaročný, smrteľne chorý. Musím sa priznať, že „ťažký problém“ vedomia ma zvlášť nevzrušuje – dokonca, že ho vôbec nepokladám za problém; ľutujem však, že nezažijem nukleárnu fyziku, akú predpovedá Doktor Wilczek, ani tisícky ďalších objavov vo fyzikálnych a biologických vedách.
Pred niekoľkými týždňami som na vidieku, ďaleko od svetiel veľkomesta, zazrel celú oblohu „zaprášenú hviezdami“ (ako povedal Milton); takáto obloha sa asi rozprestiera nad vysokými, suchými náhornými plošinami ako Atacama v Chile, kde sú umiestnené niektoré z najmocnejších teleskopov sveta. A práve pri pohľade na túto vesmírnu nádheru som si odrazu uvedomil, ako málo času, ako málo života, mi ostáva. Môj zmysel pre krásu nebies, pre večnosť, sa mi odrazu nerozlučne spojil so zmyslom pre pominuteľnosť a smrť.
Svojim priateľom Kate a Allenovi som povedal: „Takúto oblohu by som chcel vidieť ešte raz, keď budem umierať.“
„Vyvezieme ťa von,“ odpovedali.
Odkedy som vo februári napísal stĺpček o tom, že mám rakovinu s metastázami na pečeni, čerpal som útechu zo stoviek listov, ktoré mi prichádzajú, prejavov lásky a uznania a z pocitu, že som (napriek všetkému) možno prežil dobrý a užitočný život. Naďalej som tomu veľmi rád a som za to vďačný, no nič z toho na mňa nezapôsobilo tak ako tá nočná obloha plná hviezd.
Už ako malý chlapec som sa so stratou ľudí, ktorí mi boli blízki, vyrovnával tým, že som sa zameriaval na svet mimo nich. Keď ma na začiatku Druhej svetovej vojny ako šesťročného poslali do internátnej školy, mojimi priateľmi sa stali čísla; keď som sa ako desaťročný vrátil do Londýna, mojimi sprievodcami sa stali chemické prvky a periodická tabuľka. Po celý život som sa vo chvíľach stresu obracal, či vracal, do sveta fyziky a chémie, sveta, kde niet života, ale ani smrti.
Aj teraz, v tomto kritickom momente, keď už smrť prestala byť abstraktným pojmom a stala sa čímsi, čo je prítomné – až priveľmi a nepopierateľne prítomné – som sa zas – ako vtedy, keď som bol malý chlapec – začal obklopovať kovmi a minerálmi, symbolmi večnosti. Na konci písacieho stola mi v pôvabnej krabičke leží prvok číslo 81, darček od mojich „prvkových“ priateľov z Anglicka s nápisom: „Všetko najlepšie k táliovým narodeninám.“ Je to pamiatka z júla minulého roku, keď som oslavoval 81. narodeniny. O kúsok ďalej tróni olovo, prvok číslo 82, dar k 82. narodeninám, ktoré som oslávil pred mesiacom. V olovenej kazete je tu aj prvok číslo 90, tórium, kryštalické tórium, krásny ako diamanty a samozrejme aj rádioaktívny – preto je v olovenej kazete.
Začiatkom tohto roku, počas prvých týždňov po tom, ako som sa dozvedel, že mám rakovinu, som sa zdravotne cítil veľmi dobre, napriek tomu, že som mal takmer polovicu pečene pokrytú metastázami. Vo februári mi rakovinu pečene liečili drobnými guľôčkami, vstrekovanými do hepatických tepien – tomuto zákroku sa hovorí embolizácia, Dva týždne som sa cítil hrozne, ale potom zas super dobre, nabitý telesnou a duševnou energiou. (Embolizácia zahubila takmer všetky metastázy.)
Choroba nebola na ústupe, no spravila si prestávku a mne umožnila prehlbovať priateľstvá, prijímať pacientov, písať a navštíviť Anglicko, svoju rodnú krajinu. V tomto období ľudia takmer neverili, že trpím nevyliečiteľnou chorobou. A mne sa tiež darilo na ňu zabudnúť.
Od konca mája po jún začal tento pocit zdravia a energie slabnúť, ale 82. narodeniny som ešte mohol osláviť, ako sa patrí. (Auden hovorieval, že človek by mal oslavovať narodeniny vždy, bez ohľadu na to, ako sa cíti). No teraz trpím nevoľnosťou a strácam chuť do jedla; v noci mávam triašku, cez deň sa potím; a predovšetkým pociťujem neustálu únavu, ktorá prechádza do vyčerpania, keď sa priveľmi namáham.
Naďalej denne plávam, no teraz už pomalšie – keďže sa začínam zadýchavať. Predtým som si to mohol nepripúšťať, teraz však viem, že som chorý. Siedmeho júla vyšetrenie počítačovou tomografiou potvrdilo, že metastázy sa nielenže znovu objavili na pečeni, ale rozšírili sa aj ďalej.
Minulý týždeň som začal s novým typom liečby – imunoterapiou. Je v tom isté riziko, dúfam však, že získam ešte zopár dobrých mesiacov. No skôr ako mi nasadili novú liečbu, chcel som si dopriať trochu potešenia: vybral som sa na výlet do Severnej Karolíny, kde som navštívil úžasné centrum Duke University pre výskum lemurov. Lemuri patria k prapôvodným živočíchom, z ktorých sa vyvinuli všetky primáty a radujem sa z predstavy, že aj medzi mojimi predkami bola pred päťdesiat miliónmi rokov takáto maličká bytosť, žijúca na stromoch, podobná dnešným lemurom. Zbožňujem vitalitu, s akou skáču z konára na konár, a ich zvedavú povahu.
Hneď vedľa oblasti olova sa na mojom písacom stole rozkladá krajina bizmutu: mám tu bizmut, ktorý sa prirodzene vyskytuje v Austrálii; malé ingoty bizmutu v tvare limuzíny z bolívijských baní; bizmut, ktorý pomaličky chladol po roztopení, až kým nevytvoril nádherné dúhovo sa lesknúce kryštály terasovitého tvaru ako dedinky Indiánov kmeňa Hopi; a ako poctu Euclidovi a kráse geometrie tu mám ešte valec a guľu z bizmutu.
Bizmut je prvok číslo 83. Neverím, že sa dožijem 83. narodenín, ale v tom, že mám pred sebou „osemdesiattrojku“, nachádzam čosi nádejné a povzbudzujúce. A navyše mám slabosť pre bizmut, tento skromný sivý kov, ktorý dokonca aj milovníci kovov často nechávajú bez povšimnutia. Môj lekársky vzťah k týraným či marginalizovaným zahŕňa aj neorganický svet a nachádza paralelu v mojom vzťahu k bizmutu.
Takmer určite neoslávim svoje polóniové (84.) narodeniny a polónium s jeho intenzívnou, vražednou aktivitou by som tu ani nechcel mať. No na druhom konci môjho písacieho stola – mojej periodickej tabuľky – mám nádherne strojovo obrobený kúsok berýlia (prvku číslo 4). Pripomína mi detstvo a množstvo rokov, čo uplynulo od začiatku môjho života, ktorý sa schyľuje ku koncu.